Bez fotoaparátu sa nepohnem

Študent druhého ročníka psychológie bol v roku 1968 na brigáde v Londýne. Po sovietskom vpáde sa domov nevrátil a chcel ísť z Európy čo najďalej. Namiesto psychológa v emigrácii vyrástol svetoznámy fotograf Yuri Dojc.

Kanada bola najďalej?

Pokúšal som sa o Austráliu a Nový Zéland, neprijali ma. Kanada povolila prisťahovalectvo bez problémov. Nevedel som, čo budem robiť. Chcel som len odísť z Európy, ale bez masterplanu, cieľov, snov. Určite to vzrušovalo aj ako dobrodružstvo. Tak to v dvadsiatke chodí.

Neoľutovali ste?

Určite nie, hoci začiatky so šiestimi dolármi vo vrecku boli tvrdé. Okúsil som, čo je to robiť čašníka alebo v továrni... Nijaké dobrodružstvo. Nie každý v novom svete vydrží. Viem aj o ľuďoch, ktorí situáciu nezvládli a skončili aj samovraždou.

Ako na útek zareagovali rodičia?

Myslím si, že boli radi. Otec vždy chcel každému pomôcť a cítil sa bezradný, že mi nevedel pomôcť. Jeho život bol ťažký, stratil vo vojne rodičov, a viem, že si myslel, že pre jeho dieťa to bude lepšie.

Kedy ste ich opäť uvideli?

V roku 1988 mi kamarát poradil, aby som sa v československých úradoch „vykúpil“, zlegalizoval si emigráciu a mohol za rodičmi, kým ešte žijú. Otec zomrel v roku 1997 a matka o tri roky neskôr. Dovtedy som chodil na Slovensko veľmi často, ale bol som zmätený. Nerozumel som, kde som. Našiel som si však mnoho priateľov. Po smrti otca som začal pracovať na projekte Čo zostalo. Bolo to poznávanie príbehov ľudí, ktorí prežili holokaust. Aj príbeh mojej rodiny, ktorý som nepoznal, lebo rodičia nechceli, aby som o tých strastiach vedel. Chceli, aby som sa zaradil do spoločnosti a zachránil sa, keby sa to niekedy zopakovalo.

Čo vám dalo Slovensko do života?

Reč, ktorú stále používam, i pochopenie, ako to bolo za socializmu. Žil som v určitej spoločnosti, ktorú som si nevybral, ona si vybrala mňa. Ako dieťaťu mi to neprekážalo, až časom som spoznal, v čom rodičia skutočne žili. História, to, čo sa tu dialo, ma stále prenasleduje a silne ovplyvňuje. Spoznal som, kto je aký človek. Stretol som ľudí, ktorí za vojny zachránili mojich rodičov, preto hovorím, že ľudia sú aj takí, aj takí. Často sa pýtam, kto je vlastne človek.

Cítite sa Slovákom, Kanaďanom, Židom?

V pase mám napísané, odkiaľ som. Cítim sa fotografom, fotograf je tiež etnická skupina. Keď stretnem kdekoľvek fotografa, čoskoro nájdeme spoločné záujmy a máme sa o čom rozprávať. Keď stretnem Slováka z iného profesionálneho sveta, spoločného je menej. A tak je to aj pri stretnutí so Židom z inej brandže.

Prečo ste študovali fotografiu, keď ste rozštudovali psychológiu?

Moja vtedy budúca manželka mi povedala, že by som mal študovať. Známy sa rozhodol pre film a pýtal sa, čo budem robiť ja. Spomenul mi nejakú školu – išlo o prestížny Ryerson Polytechnical Institute. Fotografia ako štúdium aj ako profesia mi dovtedy nikdy nenapadla, nerozumel som jej. Bol som sa tam zo zvedavosti pozrieť a prijali ma. Bez portfólia tvorby, lebo nijaké nebolo. Nemal som fotoaparát, ba nikdy som ani nefotil.

Ako to, že vás prijali?

Je to všetko veľká šťastná osudová náhoda. Pri debate na chodbách som stretol človeka, ktorého zaujal môj akcent, chcel vedieť, odkiaľ som, potom sa pýtal na Československo. Zaujal som ho. Až potom som sa dozvedel, že to bol dekan fakulty. Inak by som sa tam nedostal a ktovie, kade by som sa v živote uberal. Keď som ho nedávno stretol a poďakoval sa za to, čo som, on odvetil, že ďakuje mne, lebo poznal svojho najlepšieho študenta.

Lepšie je robiť umenie alebo reklamu?

Nikdy mi taká otázka nenapadla. Chcel som sa uživiť a škola bola praktickou prípravou na profesiu, ktorá mi získa džob. To ma nútilo pracovať na sebe. Chcel som byť dobrý a spoznal som, aká je náročná disciplína pri práci. Už počas štúdia som sa rozhliadal, kde snímky predať.

Ako sa dá z toho vyžiť?

V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch sa dalo zarobiť dobre. Ak ste mali talent. Nebol to však talent podľa vás, ale podľa reklamného sveta. Fotografa s menom v reklame veľmi dobre platili. Situácia sa však zmenila, už sa platí menej.

Čo chcete snímkami ukázať?

Nechcem hovoriť o cestách. Viac hľadám čosi vizuálne zaujímavé. To je môj vesmír. Urobiť fotografiu iba na pamiatku ma nevzrušuje. Na to sú pohľadnice. Občas sa však zastavím aj v kioskoch, aby som získal pár pohľadov na mesto.

Aké máte fotoaparáty?

Najlepší je ten, ktorý mám momentálne pri sebe. Bez fotoaparátu sa nepohnem, bol by som ako bezbranný. Ak by som ho náhodou nemal, nemal by som pomaly ani chuť pozerať sa naokolo.

Akty, Rwanda, pamätníci holokaustu, kanadskí veteráni aj rušné veľkomestá. Ako takú šírku zvládnuť?

Sú to uzavreté okruhy, každý má iného zadávateľa a v každom sú úžasné ľudské osudy. Nevymyslel by ich ani hollywoodsky scenárista. Fotil som pre spoločnosť, ktorá v Kanade vlastní domovy veteránov z druhej svetovej vojny a stretol som človeka, ktorý chcel aspoň na stisnutie spúšte vstať z vozíčka do pozoru. Spoznal som aj muža, ktorý mal pätnásť a dostal do vlaku odvážajúceho do Anglicka ľudí pred nacistami. Ako sedemnásťročný sa prihlásil do britskej armády, ale aj ako židovský utečenec pre vojakov bol Nemcom, ktorému nemožno veriť. Poslali ho radšej do Kanady a narukoval až vtedy, keď bolo treba do uniformy všetkých. Velil mu otec princeznej Diany.

Najbližší projekt?

V marci v New Yorku výstava fotografií starých kníh. Mám asi päť ďalších uzavretých projektov, ktoré som ešte neskompletizoval. Pretože môj život nebol priamočiary, zameral som sa v nich na hľadanie pokoja. To ide s vekom.

Foto - Yuri Dojc, Miro Nôta

© 2011 TREND Holding, spol. s r.o.