Jeff Beck: Ako sa dá vrátiť ku koreňom

Šesť cien Grammy, viac ako dve desiatky albumov. Nie je štýl, ktorého by sa britský gitarista Jeff Beck nedotkol. Dnes sa vracia k svojim hudobným koreňom, ale ako je pre neho typické, ide o veľmi svojrázny návrat.

Ste práve na turné k albumu Emotion & Commotion, v rámci ktorého odohráte pár koncertov v strednej Európe – okrem iného aj na Slovensku. Je to vaša prvá návšteva v bývalom východnom bloku?

Pokiaľ ma pamäť neklame, tak áno.

Aký máte setlist (zoznam hraných skladieb – pozn. Profit) pre turné? Alebo ho meníte od koncertu ku koncertu?

Keď hráme na festivale, tak môžem tu a tam prispôsobiť repertoár podľa publika. Celkove je však setlist zmesou starého, nového a niekoľkých prekvapení.

Emotion & Commotion je vzdušný, emotívny a pohodový album, hádam s výnimkou skladby Hammerhead. Znie veľmi prístupne a je odlišný od svojich troch predchodcov. Čo ho inšpirovalo?

Vždy som chcel urobiť album s kompletným orchestrom. Klasický album s malou zápletkou. Myslím, že kombinácie zvukov orchestra s gitarou vytvorili fantastickú hudbu. Kreatívny proces bol však zo začiatku rizikový. Mali sme rôzne nápady, ako upraviť pôvodné skladby. Jason (klavirista Jason Rebello, Beckov dlhoročný spoluhráč – pozn. Profit) a ja sme napísali pár skladieb. Cover verzie sa rodili jednoduchšie. Mal som ich v hlave a tie melódie jednoducho milujem.

Na albume je množstvo hostí.

Tento album je kombináciou rôznych prvkov. Cítil som, že bude správne mať rôznych vokalistov na jednotlivé skladby. Hlas Imeldy Mayovej má čistý, silný, ale nesilený charakter a je to počuť. Joss Stonová je úžasná umelkyňa s hlasom, ktorý kombinuje Tinu Turnerovú a Janis Joplinovú. A keď zaspievala I Put a Spell On You, bolo mi jasné, že je na túto skladbu perfektná. Skladbe There’s No Other Me dala vlastnú pečať a ja tam môžem hrať tak, aby som doplnil jej štýl. Olivia Safová má zase nádherný operný hlas, ktorý zvýrazňuje orchester a pozdvihuje Elegy for Dunkirk na novú úroveň.

Po flirte s elektronikou, experimente a ťažkým zvukom albumu Jeff nasledovala pauza a potom návrat do veľmi tradičného teritória. Album Rock & Roll Party je poctou Lesovi Paulovi, uznávanému, ale prehliadanému gitaristovi, keďže ho zatieňuje dedičstvo gitary, ktorá nesie jeho meno.

Lesa som prvýkrát počul, keď som mal šesť rokov. Sedel som v obývačke, keď sa z rádia ozvala hudba. Úplne ma odrovnala. Bol to Les Paul a hral How High The Moon. Mama mi povedala, že tie zvuky sú trik, no ja som sa rozhodol, že chcem hrať na elektrickú gitaru. Keď potom Les prišiel na môj koncert, netušil som, že zostane na celé vystúpenie. Keď som zišiel z pódia, bol v zákulisí. Povedal mi, že sme boli dobrí a aby sme pokračovali v tom, čo robíme. Veľa to pre mňa znamenalo.

Ako vám napadlo vzdať albumom a DVD poctu Lesovi Paulovi?

Les bol inovátor, vytvoril tie najneuveriteľnejšie zvuky a bol to aj môj priateľ. Chcel som zorganizovať tribute koncert, ktorý by si Les cenil. Koncert bol oficiálnou poctou Lesovi a rozhodlo sa, že bude nahrávaný, aby si Lesovu hudbu užili aj jeho fanúšikovia. Nahrali sme to na tom mieste, kde hrával každý pondelkový večer. Ale Iridium je malý džezový klub, nezmestí sa tam veľa ľudí. Preto to DVD.

Tribute album ste nahrali aj predtým, boli na ňom skladby Gena Vincenta. Les Paul pôsobil v tej istej ére raného rock and rollu. Čo vás na nej tak priťahuje?

Hudba tých čias bola geniálna. Bola pre radosť, bola pozitívna, mala taký ten „pohodový“ faktor. A aj živé vystúpenia a prednesenia skladieb boli úplne iné ako dnešné koncerty.

Na albume Ambitious z osemdesiatych rokov ste využili techniky hry typické pre heavy metal, na prelome tisícročí ste prekvapili elektronikou. Ani v jednom prípade to neboli typické žánrové albumy, pohybovali ste sa medzi tradičným a novým. Idete do štúdia s jasnou predstavou alebo dávate prednosť riadenému pádu?

Do štúdia chodievam celkom určite s nejakou ideou. Ale potom, s tým, ako postupuje nahrávanie jednotlivých skladieb, je celkom možné, že sa tá prvotná idea zmení alebo aspoň odkloní od pôvodného zámeru.

Ako viete, kedy prestať s dolaďovaním nahrávky? Alebo to nechávate na producenta?

No tak dolaďovať by som vedel večne... Vezmem si nahrávku so sebou preč zo štúdia a počúvam to na rôznych miestach. Tak zistím, čo treba zmeniť. Stephen Lipson (producent Emotion & Commotion) má príležitostne iné predstavy ako ja, ale nakoniec ho často počúvnem, pretože v tomto dokáže byť neutrálnejší. Ale funguje to aj opačne, on si vypočuje moje zmeny a zistí, že fungujú. Musíte však svojmu producentovi dôverovať.

Čo môžeme očakávať na ďalšom albume? Jeff Beck naspäť pri svojich koreňoch? Alebo sa treba pripraviť na ďalšie prekvapenie?

Je pár vecí, ktoré by som chcel preskúmať, takže uvidíme.

Jeff Beck (66) je jeden z najvplyvnejších a najsvojráznejších rockových gitaristov. V roku 1965 nahradil v skupine Yardbirds Erica Claptona, neskôr ho v tej istej skupine nahradil Jimmy Page. V roku 1967 založil Jeff Beck Group, ktorá odštartovala kariéru Roda Stewarta a hral v nej aj neskorší člen Rolling Stones Ron Wood.

Počas svojej kariéry hral prakticky s každým, kto v rocku niečo znamená a jeho gitaru počuť na albumoch Micka Jaggera (Rolling Stones), Kate Bushovej, Rogera Watersa (ex Pink Floyd), Stevieho Wondera či Jana Hammera a ďalších, hoci ako sólový umelec nikdy nedosiahol dlhodobý komerčný úspech. Ten však v prípade Jeffa Becka nie je meradlom veľkosti. Je držiteľom šiestich cien Grammy a do rockandrollovej siene slávy bol uvedený dvakrát – ako člen Yardbirds (1992) a ako sólový umelec (2009). Jeff je známy experimentálnym prístupom k hre a jeho tvorba pokrýva všetko od džezu a blues cez heavy metal až po elektronickú hudbu.

Experimenty vyvrcholili na trojici albumov z prelomu tisícročia – Who Else!, You Had It Coming a Jeff – na prvých dvoch spolupracoval s virtuózkou Jennifer Battenovou, dlhoročnou gitaristkou Michaela Jacksona. Na posledných albumoch Emotion & Commotion a Rock & Roll Party: Honoring Les Paul sa J. Beck vrátil k tradičnejšiemu poňatiu hudby, ale opäť svojským spôsobom. Hudobník a gitarista Jeff Beck bude koncertovať aj na Slovensku – 24. júna v Bratislave.

Foto - Ross Halfin