Keď nešaliete, nie ste normálni

Hoci bola na hokejovom štadióne v Banskej Bystrici poriadna zima, keď vystúpil na pódium v bielom obleku Goran Bregovič a spustil s hudobníkmi temperamentnú balkánsku „dychovku“, už si nikto nesadol a ľudia pri tanci zhadzovali zvršky. Ani po hodine a pol teplej hudobnej infúzie sa Goranovi nechcelo odísť a pridal ešte polhodinku. Vraj sa presvedčil, že aj Slováci vedia šalieť, čiže sú normálni.

Máte kladný vzťah k novinárom?

Keď som počas komunizmu hrával rock and roll v bývalej Juhoslávii, nerobil som s novinármi toľko rozhovorov. Akceptoval som len niekoľkých. Neznášal som to, ale niekedy to bola nevyhnutnosť. Dnes si rozhovory s novinármi užívam, lebo mnohí z nich sú rozhľadení a dobre informovaní ľudia.

Prednedávnom ste ukončili turné Alkohol. Na akých ďalších projektoch pracujete?

Nedávno som napísal monodrámu s hudbou Margot – denník šťastnej kráľovnej. Hralo sa to už v Belgicku, vo Francúzku, v Taliansku a v Grécku a čoskoro to odohrajú aj v Španielsku. Na budúci rok vo zvyšku Európy. Príbeh sa odohráva v poslednom roku vojny v Bosne a Hercegovine. Je to príbeh mladej ženy, ktorá náhodne nájde diár svojej matky. Keďže je ženou generála, nepíše tam o osobných pocitoch, ale o živote francúzskej kráľovnej zo 16. storočia. Nie je to o vojnových hrdinoch, ale o individuálnej tragédii človeka. Inšpirovala ma jedna stará opera, ktorá vznikla v 16. storočí, ešte pred Verdiho slávnymi operami. Prišla mi aj ponuka napísať operu Orfeus pre štyri európske divadlá. Premiéra bude v auguste budúceho roka. Chystám sa ešte dokončiť druhú časť albumu Alkohol. Prvá časť sa volá Slivovica a druhá Šampanské pre cigánov, malo by to vyjsť vo februári.

Diváci v hľadisku sú pri vašej hudbe vo vytržení, ako sa cítite na javisku vy?

Keby ste boli muzikantka, chceli by ste hrať s mojím orchestrom. Sú veľmi dobrí. Lebo to nie je iba hudba, ktorú na javisku produkujú. Je to trochu šialenstva, čo ich robí originálnymi. Je to pre mňa ako párty byť s nimi na javisku. Keby ste sa ma opýtali, čo chcem robiť o deviatej večer, odpovedal by som, že si chcem dať drink so svojím orchestrom na javisku. Je to úžasné.

Čo majú rómski a balkánski ľudia spoločné okrem temperamentu?

Hovorím to na webe, keď nešaliete, nie ste normálni. My takí naozaj sme, preto si rozumieme.

Ste známy ako skladateľ filmovej hudby, čo vás priviedlo k divadlu?

Divadlo je pre mňa prirodzenejším prostredím. Film je dosť hysterické umelé prostredie. V divadle je stále cítiť ľudský prvok, tempo. Či predstavenie bude úspešné alebo nie, závisí viac od talentu a schopností ľudí ako pri filme.

Vaše meno sa objavuje na viacerých albumoch európskych hudobníkov. Aká forma spolupráce to bola?

Produkoval som albumy lokálnych hviezd – v Turecku Sezen Aksuovú, v Grécku Georgeho Dalarasa či v Poľsku Kayu. Dáva mi to možnosť pracovať so skvelými spevákmi a hudobníkmi. Albumov som produkoval len niekoľko. Nemám na to priveľa času. Preto neviem, koľko sa mi ich ešte v budúcnosti podarí vyprodukovať.

A ako to bolo pri slávnych menách ako Ofra Haza, Iggy Pop či Cesaria Evora?

Keby som tých ľudí stretol na letisku, bežal by som si od nich pýtať autogram. Bol som v pozícii, že ja som im navrhoval spoluprácu. Takmer akoby som si pýtal autogram. Preto môžete tieto mená nájsť aj na mojich albumoch. Dostal som od nich hudobný suvenír.

Ešte ako rocková hviezda ste zložili hudbu do filmu. To je dosť nezvyčajné.

Nie som dobrý skladateľ filmovej hudby. Len som mal šťastie. Moja muzika je pre film veľmi melodická a agresívna. Prvú filmovú hudbu som urobil z kamarátstva k Emirovi Kusturicovi, bolo to do snímky Dom obesenca (do angličtiny bol preložený ako Time of gypsies – pozn. Profit). Naozaj som bol vtedy veľká rocková hviezda a tie nerobia hudbu pre filmy. Je za to málo peňazí aj slávy. Ale čo neurobíte pre kamaráta? Keď začala v Juhoslávii vojna, emigroval som do Francúzska a skladanie filmovej hudby bola jediná práca, ktorú mi ponúkali. Preto mám v životopise hudbu zhruba k tridsiatim snímkam. Posledných desať rokov som skladal pre film veľmi málo a dnes ma to už vôbec neláka. Veľa ľudí si myslí, že aj moje ďalšie albumy sú soundtracky. Chýba im však k tomu film. Ak teda máte v hlave moju hudbu zo soundtrackov, môžem byť pre vás skladateľ filmovej hudby. Dôležitejšie je, že sa vám to páči a kúpite si to.

Vďaka filmom E. Kusturicu ste sa však preslávili na medzinárodnej scéne. Alebo to vnímate inak?

Na ukážku vám poviem príbeh, ktorý napísal môj priateľ, súčasný umelec zo Sarajeva. V lese vedľa seba stáli dva domy a v každom maľoval umelec. Jedného dňa tu poľoval kráľ a stratil psa. Pri hľadaní zvieraťa vošiel do jedného z tých domov a tam pracoval Leonardo Da Vinci. Kto bol druhý maliar, sa nedozvieme, lebo kráľ tam nevošiel. Tak to je aj so skladaním filmovej hudby. Skladateľ musí mať šťastie na dobrý film. Potom už je len krôčik k tomu, aby si to niekto vypočul a zapáčilo sa mu to. Bolo pre mňa veľké šťastie, že som mohol pracovať na troch najlepších Kusturicových filmoch – Time of gypsies, Arizona dream, Underground. Počas nádherných tvorivých desiatich rokov sme sa od seba veľa naučili.

Koncertovať ste znova začali po desiatich rokoch. Prečo taká dlhá odmlka?

Ak mám povedať pravdu, na začiatku vojny som si myslel, že už nikdy nebudem znova hrať. Mal som hrania plné zuby. Celý život som len hral. Kúpil som si dom na ostrove v Stredozemnom mori a chystal som sa do výslužby. Vtedy ma požiadali, aby som napísal hudbu pre kvarteto a pozvali ma do Ríma. Štyria ľudia sedeli na stoličkách a hrali. Úplne to stačilo. Prvý raz v mojom živote som mal pocit, že moja hudba môže byť interpretovaná jednoducho. Už som bol unavený zo zvuku, ktorý je typický pre rock and roll.

Ako sa zrodila myšlienka založiť hudobné zoskupenie Wedding and Funeral band?

Moje prvé hudobné turné s filmovou hudbou bolo v roku 1995 do Švédska a Grécka so sedemdesiatčlenným Belehradským symfonickým orchestrom a päťdesiatčlenným zborom. Keď sme odohrali vypredané koncerty, zredukoval som počet vystupujúcich na päťdesiat, aby to bolo pre organizátorov únosné. Neskôr som vymenil klasický orchester za cigánsku skupinku, klasické nástroje za gajdy, tradičné perkusie, temperamentné sláčiky, dychovku a priviedol som si len štyri pravoslávne speváčky z kostola. Pôvodná zostava bola veľmi harmonická a monumentálna, potreboval som do toho dostať život a šialenstvo. Niečo ľudské a prirodzené. Meno vzniklo prirodzene. Bola to skupina, ktorá hrala predtým na pohreboch a svadbách, tak sme si názov ponechali.

Na začiatku vojny na Balkáne ste emigrovali do Francúzska. Prečo práve tam?

Som zo Sarajeva. Keď začala vojna, bol som, našťastie, s E. Kusturicom v Paríži. Pracovali sme na filme Arizona Dream. Tak som emigroval, zostal som v Paríži. Vtedy som pochopil, prečo veľa umeleckých diel v histórii vzniklo v exile. Pre človeka to nie je ľahké, ale pre umelca je to priestor na tvorbu. Máte odstup od vecí, ktoré sa dejú vo vašej krajine.

Bolo ťažké presadiť sa vo Francúzsku?

Podobne ako väčšina ľudí v Sarajeve rozdelil som svoj život na život pred vojnou a po vojne. Musel som štartovať od začiatku. Balkánska hudba je úplne odlišná od francúzskej, preto sú skladatelia všade domáci umelci. Nemôžem byť francúzskym skladateľom, lebo hudba vychádza zvnútra. Z hlbšieho miesta ako hovorený jazyk. Mojím osudom je byť balkánskym skladateľom. Tak sa hýbem medzi Francúzskom a Belehradom, kde som pracoval dva roky na filme Underground. Moje štúdio, asistenti a celá produkcia sú v Belehrade. Ale oficiálne mám francúzske občianstvo.

Nerád rozprávate o politike. Čo je dôvodom?

Moja krajina má dlhú históriu nezodpovedných politikov aj politiky. Naozaj nerád rozprávam o politike, lebo si myslím, že by som nepovedal nič nové.

Splnili sa vám zatiaľ sny?

Som z veľmi malej hudobnej kultúry. Keby ste si kúpili najväčšiu knihu o histórii hudby, nenašli by ste tam nikoho z balkánskych krajín. Stalo sa mi vlastne niečo, o čom by človek z Bosny a Hercegoviny ani nesníval. Takže to, čo som dokázal, je samo o sebe zázrak. A žiadať si ešte niečo viac, by bolo arogantné.

Goran Bregovič (60) je najuznávanejší balkánsky hudobný skladateľ. Narodil sa v Sarajeve, v dnešnej Bosne a Hercegovine, chorvátskemu otcovi a srbskej matke. Ako šestnásťročný spoluzakladal legendárnu rockovú skupinu Bijelo dugme (v preklade biely gombík), v ktorej pätnásť rokov skladal hudbu a hral na gitare. Skupina bola až do rozpadu v roku 1988 jednou z najvplyvnejších juhoslovanských hudobných formácií. V čase, keď Bijelo dugme končili kariéru, dostal sa Goran k filmovej hudbe. V roku 1989 sa preslávil hudbu k „rómskej epopeji“ Emira Kusturicu Dom obesenca. Snímka i hudba k nej dosiahli mimoriadne úspechy, čo viedlo Gorana a Emira k ďalšej spolupráci na diele Arizona Dream (1993). Nasledovala hudba k filmu Kráľovná Margot (1994) v réžii Patrica Chéreaua. Za Bregovičovu najúspešnejšiu spoluprácu s E. Kusturicom označujú kritici snímku Underground (1995), po ktorej sa ich desaťročné spojenectvo skončilo. Zatiaľ poslednou prácou na soundtracku bola kontroverzná komédia Borat (2006). Na konte má hudbu k tridsiatim filmom a osemnásť sólo albumov a soundtrackov. Ako koncertný hudobník sa vrátil na pódiá v roku 1995. Po úspechu Undergroundu na festivale v Cannes sa vybral na turné po Grécku a Škandinávii so 120 muzikantmi. Neskôr vzniklo teleso Wedding and Funeral Band, ktoré má v repertoári skladby z filmov aj sólových albumov. Od roku 1997 skladá hudbu aj pre divadlo. V roku 2004 zložil prvú operu Bregovic’s Karmen with a Happy End, ktorá mala premiéru v Taliansku. V súčasnosti žije G. Bregovič v Paríži. Je ženatý, má štyri deti.

Foto – SITA - Nina Bednáriková, Nebojsa Babič

© 2010 TREND Holding, spol. s r.o.