Koľajnice v New Yorku zmenili na park

Všetko je možné. Aj zo schátraných a nevyužívaných objektov veľkomesta sa dá vybudovať zázrak. Len treba chcieť. Tak ako chceli dvaja umelci na úplnom konci dvadsiateho storočia. Vďaka nim na mieste, kde sa kedysi tiahla stará železničná trať, dnes stojí verejný park High Line. Pre obyvateľov jednej z najväčších betónových džunglí sveta, New Yorku, sa zrodila nová oáza pokoja.

Verejný park High Line si počas troch rokov svojej stále nedokončenej existencie vyslúžil prívlastok „oáza pokoja“. Prechádzať sa v ňom je podľa názorov tých, ktorí sa ním prešli, úplne odlišným zážitkom ako križovať zeleň v ktoromkoľvek inom parku v New Yorku. Na predmestí Chelsea, len niekoľko ulíc od Piatej avenue, takmer osem metrov nad zemou dotvorila výnimočná záhradná architektúra schátrané koľajnice a kolosálne oceľové konštrukcie kedysi funkčnej železničnej trate, ktorá prepravovala tovar priamo do tovární a skladov. Príbeh jej premeny na verejný park je o to zaujímavejší.

Hrdinovia príbehu

„Keď som videl článok v New York Times, ktorý oznamoval, že sa plánuje demolácia High Line, dúfal som, že príde niekto, kto sa ju pokúsi zachrániť. Ruiny trate i jej oceľové konštrukcie mi prirástli k srdcu a myslel som si, že nejaké občianske združenie sa nakoniec zaslúži o to, aby ich nezničili,“ rozpráva redaktorovi amerického magazínu National Geographic pri ich spoločnom stretnutí priamo v parku Robert Hammond, jeden z hrdinov príbehu kedysi funkčnej železničnej trate. Robert sa rozhodol navštíviť zasadnutie, ktorého predmetom bola práve budúcnosť High Line. Písal sa rok 1999, Robert bol dvadsaťdeväťročný umelec, ktorý si na živobytie zarábal prácou pre začínajúce technologické firmy. Žil niekoľko blokov od južnej konečnej stanice.

Rokovanie začalo a vedľa Roberta sa usadil tridsaťšesťročný spisovateľ na voľnej nohe Joshua David, ktorý žil neďaleko stredu dráhy, ktorou viedla High Line. „S Joshom sme boli jediní dvaja v celej miestnosti, ktorí sme stáli o záchranu železničnej trate,“ rozpráva R. Hammond a s J. Davidom presvedčili úradníkov, aby na miesto išli spolu. Tam, kde ležali ošarpané nepoužívané koľaje, oni videli trávu, kvety, zeleň. Asi to bol ten moment, keď sa rozhodli High Line skutočne zachrániť a vytvorili neziskové združenie, ktoré zoskupovalo všetkých priaznivcov budúceho parku. Snaha o vybudovanie nového verejného miesta, ktoré by ľudí aspoň na chvíľu ochránilo pred nástrahami veľkomesta a poskytlo im únikovú cestu od betónovej džungle, bola podmienená aj samotnými snami či túžbami obyvateľov New Yorku. Aspoň tak to tvrdil redaktorovi National Geographic druhý z pôvodcov projektu Joshua. „Obyvatelia New Yorku vždy snívali o nájdení otvoreného priestoru. Je to fantázia, keď celý život prežijete v štúdiovom apartmáne,“ povedal.

Nepravdepodobný príbeh

O štyri roky na to, ako vzniklo občianske združenie priateľov High Line, vyhlásili jeho zakladatelia súťaž o najkreatívnejší koncept, ktorý by navrhoval jej budúci vzhľad. Očakávali zopár návrhov, veľký záujem ich prekvapil. Dostali vyše sedemsto kreatívnych nápadov z tridsiatich šiestich krajín sveta. Stoličky dizajnového tímu nakoniec obsadili záhradní architekti projektového štúdia James Corner Field Operations a architekti z firmy Diller Scofidio + Renfro, ktorí pracovali pod dozorom nadšencov High Line. Výstavba prvej časti parku, ktorá zaberá iba tretinu celkovej dĺžky železničnej trate, začala pred piatimi rokmi. Dokončená bola v júni o dva roky neskôr. Podľa amerických novín New York Times stála osemdesiatšesť miliónov dolárov.

V júni tohto roka dokončili druhú etapu výstavby, ktorá zdvojnásobila dĺžku parku. Jej charakter je v porovnaní s prvou časťou trate úplne odlišný. Dizajnéri a záhradní architekti sa museli popasovať so závažnejšími problémami ako len s rušnými ulicami. „Mali sme čo robiť, aby sme z niektorých mŕtvych častí vytvorili miesto, v ktorom by sa ľudia necítili, akoby kráčali uzavretou chodbou. Bolo to náročnejšie,“ vyjadril svoje pocity pre National Geographic záhradný architekt James Corner, majiteľ projektového štúdia. Druhá časť podľa neho skúma úplne iné časti mesta, ktoré sú charakteristické schátranými budovami, rôznorodými grafitmi a odvrátenou stranou divokosti. Časť High Line, ktorá nimi prechádza, s tým všetkým musí byť v harmónii. Náklady na druhú etapu výstavby parku boli o čosi nižšie, vyšli na šesťdesiatsedem miliónov dolárov, uvádza New York Times. Peniaze pochádzajú zo súkromných i štátnych zdrojov.

Adam Gopnik, ktorý pôsobil ako literárny kritik v americkom časopise New Yorker, sa o High Line vyjadril azda najčistejšie: „Príbeh High Line je jednou z najviac nepravdepodobných historiek newyorského života posledných desaťročí.“ New York už svoju nepravdepodobnú historku má, na Bratislavu tá jej ešte len čaká.

Náš príbeh

Keď portál Refresher.sk uverejnil link so stručným popisom verejného parku High Line, objavili sa reakcie, že niečo podobné by sa dalo urobiť s bratislavským Starým mostom. Podľa prezidenta Spolku architektov Slovenska Jána Bahnu by bolo celkom možné Starý most reálne zazeleniť. Význam to má však iba v prípade pešieho mosta, ktorý má dostatočnú frekvenciu ľudí a vedie z atraktívneho mestského priestoru do podobného prírodného či urbánneho multifunkčného komplexu. „Pešie mosty sa stávajú atraktívnymi mestskými priestormi a uplatňujú sa v mestách ako Paríž, Londýn, kde je šírka riek optimálna pre vytvorenie živého pešieho mosta. Náš Starý most je pomerne dlhý a predovšetkým vedie do málo frekventovaného priestoru na petržalskej strane. Ak by mal zaujať pasantov, bolo by potrebné na moste inštalovať aj ďalšie aktivity,“ hovorí J. Bahna.

Či má slovenská metropola menej verejnej zelene ako iné naše mestá, posúdiť nevie, ale posledné štyri desaťročia budovania obytnej štruktúry priniesli podľa neho na obvod Bratislavy sídliská, ktoré plnia iba základné obytné funkcie a na kultivovanie zelene nezostávali peniaze. Ani urbanistické plány na to nepamätali.

„Záhrady a kultivovanú zeleň si buduje rozvinutá stabilizovaná spoločnosť, ktorá má základné mestské funkcie naplnené. Slovenská komunita má väčšinou pôvod na vidieku alebo v malom meste. Nemá zažité mestské prostredie, kde je potrebné verejnou zeleňou harmonizovať koncentrovanú zástavbu. Tvorbe zelene bránia obmedzené verejné financie, ktoré musia riešiť katastrofickú dopravu a infraštruktúru,“ tvrdí J. Bahna.

Na otázku, ako vníma rozbiehajúci sa projekt Bratislavských visutých záhrad, ktorý by mal priniesť do Bratislavy skutočný verejný park, odpovedá, že predstavuje veľkú výzvu mestu. „Bratislava potrebuje humanizovať nekultúrne panelové škatule v sídliskách na svahoch Malých Karpát, ktoré ju premenili zo šarmantného mesta na Dunaji na urbanistické torzo,“ dodáva. O pár dní na to sa v médiách objavila správa, že projekt terasovitých záhrad s výhľadom na mesto sa odkladá aspoň na tri roky. Hlavným dôvodom sú pozemky a peniaze.

Foto - High Line, Miro Nôta

© 2011 TREND Holding, spol. s r.o.