Neznámy gitarový hrdina

Žiadne reklamy, nulová publicita. Nezávislý výrobca gitár Graham Noden nikdy nemal ani podnikateľský plán. V dnešných časoch je to rarita. Jeho úspech stojí na prvotriednej práci a robí z Grahama gitarového hrdinu s klientmi ako Brian May, Jeff Beck, Chuck Berry či Coldplay.

Zostúpiť s futrálom gitary po super úzkych a strmých schodoch do maličkej dielne päťdesiatnika Grahama Nodena v suteréne domu na londýnskej Denmark Street je zložité. Ale Graham o sťahovaní nikdy neuvažoval. Má to tu rád. Chýbajúce denné svetlo ho netrápi.

Na Denmark Street do obchodu s klasickými rockovými gitarami a basami, ktorý je dodnes známy ako Andy’s, prišiel už v roku 1983. „Asi desať rokov som pracoval pre rôzne londýnske obchody. Nevedel som, ako biznis rozvinúť. Keď mali pre mňa džob, zavolali, ja som vyzdvihol gitaru, opravil ju, zaniesol späť. Iste, nebol to najlepší biznis model, ale ako-tak to stačilo.“

Až kým sa Graham neoženil. „S manželkou sme už museli načrieť do úspor, aby sme splácali hypotéku. Mal som taký nápad – vyrábať elektrické minigitary. Tretinová veľkosť, plnohodnotné nástroje, chutné malé vecičky. Reku, vyrobíme desať v krásnom prezentačnom puzdre a predáme ich seriózne bohatým ľuďom. Zháňal som súčiastky a vtedy som zbadal inzerát, v ktorom Andy‘s hľadali opravára gitár. Tak som si povedal, že s nimi urobím pohovor, aby som zistil, či sú pre mňa dosť dobrí.“

Stotisíc za gitaru

Sebavedomé vyhlásenie, ale je na mieste. Graham bol po dvanástich rokoch praxe vyhľadávaným výrobcom gitár. Začal v roku 1971 na London College of Furniture, nábytkárska škola mala oddelenie hudobných nástrojov. „Otvorili odbor elektronickej hudby, o ktorej som však vedel tak málo, že som preklamal celé prijímačky. Čoskoro bolo viac než jasné, že kým ja som poznal stredoškolskú matematiku, ostatní boli niekde úplne inde a rozumeli elektronike. Tak som prestúpil na odbor výroby gitár a zistil som, čo viem robiť.“

Už v mladom veku si Graham uvedomil, čo chce v živote robiť. „Zistiť v sedemnástich, čo vieš robiť, čo ťa dokáže uživiť, čo miluješ a pritom sa netrápiť, aby si tomu porozumel – to je svätý grál práce. Skončil sa semester, prestúpil som na gitary a vyrobil som svoju prvú.“ Tá dodnes obstojí v profesionálnej analýze. Už druhú vyrobenú gitaru Graham predal. Prvý nástroj, ktorý opravoval, bol vzácny Gibson Les Paul z roku 1959, doteraz sa o ňu majiteľovi stará, keď potrebuje niečo nastaviť či opraviť. Mimochodom, ceny týchto gitár sa pohybujú v státisícoch dolárov.

Biznis bez reklamy

Dnes je Graham uznávaný a rešpektovaný gitarár. Bez reklamy. Tvrdí však, že nie on si urobil dobré meno. „To zákazníci. Ak dokážeš odviesť prácu na vysokej úrovni, ľudia sa o tebe dozvedia, pretože rozumieš tomu, čo robíš. Dokážeš zákazníkovi ,vysvetliť‘, aká by mala byť jeho gitara a vieš mu tak dať to, čo chce, a nie to, čo si on myslí, že by chcel.“

Zákazníkov nerozlišuje. „Nepoznám ani polovicu z nich. Nikdy mi nenapadlo pýtať sa na meno. Buď sú to príjemní ľudia, alebo nie. Ak sa mi ten človek predstaví, možno ho budem poznať,“ vysvetľuje a pridáva príbeh zo života. Roky k nemu chodil jeden motorkár. Volal sa Jeremy. Viac nepotreboval vedieť. „Dal nám gitaru, my sme ju opravili, pokecali sme spolu. Raz si však gitaru nemohol prísť vyzdvihnúť osobne, a tak sa spýtal, či by pre ňu mohla prísť jeho manželka. Jasné. A tak som sa dozvedel, kto to je, lebo Jeremy povedal, že jeho manželka sa volá Sinead Cusacková, čo je veľmi známa herečka. To som dokonca vedel aj ja. To teda znamenalo, že on musí byť Jeremy Irons. J Stále k nám chodí, stále je to príjemný chlapík a stále je to Jeremy.“

Námietku, že slávne mená by určite prilákali viac zákazníkov, zmietol zo stola: „Som si istý, že máš pravdu. Ale to by znamenalo, že rozmýšľaš o biznise. A ja tak nerozmýšľam.“ Graham o sebe tvrdí, že je majster v „samonepropagácii“, ale v začiatkoch svojho pôsobenia v Andy's musel na biznis myslieť rovnako ako na gitary. Graham a jeho partia vtedy robili prakticky zadarmo, aby si udržali zákazníkov.

Tri roky po jeho príchode Andy's skrachoval. „Dlhovali mi zhruba dvadsaťtisíc libier a keďže skrachovali, dielňa prešla na mňa. Asi rok som ju viedol ako súčasť Andy's, aby znovuzrodený obchod prežil. Bolo to pre mňa dôležité.“ Mimochodom, Andy's skrachoval ešte dvakrát a dnes sa už volá inak. Nič z toho však už na Grahamovu dielňu nemalo vplyv. Hoci aj teraz, keď sa spýtate na Andy's a Grahama, znalci vás spoľahlivo nasmerujú.

Chuck s gitarou

Jedným z nasmerovaných bol aj Chuck Berry. „Bolo to asi v roku 1987, Chuck bol na Denmark Street, potreboval niečo s gitarou. Prišiel, perfektne oblečený, zdvorilý... Koluje o ňom množstvo historiek, napríklad, že sa zjaví a žiada za svoj koncert hotovosť. Ale bol pri samotných prvopočiatkoch rokenrolu, v časoch, keď s ľuďmi čiernej pleti nezaobchádzali najlepšie. Keď im zaplatili za koncert, tak to bol bonus, ak v tom bol zaangažovaný aj beloch. Tak prečo by sa tak nesprával.“ Graham tvrdí, že Ch. Berry bol úžasný. „Bol ku mne milý, ja k nemu tiež. Za tridsať sekúnd ma zbavil trémy z prítomnosti legendy.“ S ďalšou legendou, Jeffom Beckom, sa síce nestretol, ale jeho gitary mal na stole niekoľkokrát. A veľmi si to cení. Jeff si totiž väčšinu gitarárskej práce robí sám.

Ťahať z Grahama mená slávnych zákazníkov je zložité: „Pracoval som prakticky s každým, koho meno je známe, ale keď si v biznise tak dlho... Pozri, robili sme gitary pre alkoholikov, buskerov, ktorí hrávali v metre, reverendovi z kostola oproti nové stojany na sviečky.“

Pomaly, ale isto páčim z Grahama ďalšie meno. Brian May, gitarista kapely Queen. „Ďalší skvelý chlapík, veľmi inteligentný. Upravovali sme kópiu jeho slávnej gitary Red Special, ktorú dostal, a to tak, aby sa viac podobala originálu.“ O ďalšom klientovi, skupine Coldplay, sa už rozhovoril sám. „Na ich nástrojoch sme pracovali ešte pred tým, ako prerazili, sú to veľmi milí ľudia. Nepočúvajte ich albumy, choďte na koncert. Naživo sú dvakrát takí dobrí.“ To už je Graham opäť vo svojom živle.

Prax ako príťaž

Keď hovorí o svojej práci, väčšinou používa plurál. Má na to dôvod, v dielni nepracuje sám, okrem skúsených harcovníkov je tam vždy niekoľko učňov. Aj v tomto je Grahamov prístup svojský. Keď robí nábor, vyskúša kohokoľvek, čo však neznamená, že dvere majú otvorené všetci.

„Keď už raz niekto niekde pracoval, tak ho to automaticky diskvalifikuje, zbaviť človeka starých návykov je skrátka priveľmi zložité. Raz sme tu mali chlapíka, ktorý predtým robil pre Gibson. To bola nočná mora... V podstate mám dve otázky: 1. Dokážeš fyzicky zvládnuť pracovné nástroje? Ak máš základnú zručnosť, zvyšok vieme vylepšiť. 2. Myslenie. Ak nemáš gitaru v hlave, a to je zrejmé z toho, ako o nej rozprávaš a ako sa k nej správaš, si nepoužiteľný. Pre mňa. Môžeš byť skvelý vo všetkom ostatnom, ale v mojom svete nemáš miesto.“

Akousi výnimkou z pravidla je Grahamov syn, ktorý sa vždy vyhrážal, že nikdy nebude robiť to, čo jeho otec. Dnes pracuje, prirodzene, v otcovej dielni, ktorú čoskoro preberie. Graham neustále pripomína, že jeho syn, na rozdiel od neho, dokáže uvažovať v obchodnej rovine. Je ale tiež skvelý gitarár. „Ja som však zamilovaný do svojej práce. On má rád to, čo robí. Ale nie je do toho zamilovaný.“

Foto - Kristián Klima