Nové cesty pre nezávislý film

Medzi najdiskutovanejšie otázky tohtoročného MFF v Berlíne určite patril trojrozmerný obraz. Formát, s ktorým sa pred niekoľkými rokmi rátalo ako s mimoriadnou výbavou pre dobrodružné filmy, sa dostáva zadnými dvierkami do art filmu.

Keď si legendárny nemecký režisér Wim Wenders spolu s kancelárkou Angelou Merkelovou nasadili na tohtoročnom Berlinale 3D okuliare, aby si mohli pozrieť najnovší Wendersov film Pina, bol to jasný signál: 3D je na postupe aj v nezávislej kinematografii. V Berlíne premietli celkove štyri art filmy v 3D. Ukazuje sa však, že trojrozmerná technológia nie je samospasiteľná. Ale je inšpiratívna.

„Dlho som nevedel, ako nakrútiť film o legendárnej choreografke Pine Bauschovej,“ povedal v Berlíne W. Wenders. „Mal som od začiatku na mysli snímku nakrútenú s ňou a o nej. Povedal som jej však, že neviem, ako ju nakrútiť. Uvažoval som o tanečnom projekte už dvadsaťpäť rokov. Ale nemal som jasno. A potom som si pozrel prvý film v 3D a povedal som si – to je ono. Zavolal som jej: Pina, už viem, ako na to.

Ale čoskoro som videl, že iba nová technológia nestačí. Aj keď sa človek pozerá na fantastického Avatara, nemyslím sekvencie vyrobené na počítači, ale na to, čo bolo nakrútené v realite, naraz vidí, že 3D nie je zďaleka také elegantné, ako to vyzerá. Keď ľudia utekajú, tak sa trasú. Majú tri ruky a štyri nohy. James Cameron tieto sekvencie zostrihal tak dobre, že to divák nespozná. A pre náš film sme potrebovali zachytiť prirodzený pohyb. Snímka Pina je o tom, čo vyjadrujeme pohybom. Preto som jej musel venovať mimoriadnu technologickú pozornosť.“

Pohyb, tvar a fantázie

Trojrozmernosť bola zatiaľ doménou animovaných filmov od Disneyho. Po Wendersovej Pine je jasné, že nový formát sa bude dostávať čoraz častejšie aj do nezávislých filmov. Odborníci sa zhodli, že 3D znamená skôr doplnenie technológie 2D než jej vytlačenie. „Je to jednoducho technológia viac podobná životu a je jednoduchšie stotožniť sa vďaka nej s príbehom snímky,“ odznelo na berlínskom paneli.

Najväčšie nebezpečenstvo vidia odborníci v tom, že niektoré filmy, ktoré mali byť nakrútené v 2D, budú zbytočne vyrábané v 3D. Napríklad v britskom sci-fi Zahrabávač mŕtvol, ktorý mal premiéru práve na Berlinale, umožňujú 3D okuliare divákom sledovať nie krásne krajiny, ale črevá zabíjaných zvierat a vnútornosti mŕtvych ľudí. Má to aj iný zmysel než posilnenie estetiky odpornosti?

3D je ideálny pre filmy, v ktorých hrá veľkú úlohu pohyb, tvar a fantázia. Všetko však nasvedčuje tomu, že tento formát sa stane aj nástrojom na zobrazovanie škaredosti. Po krásnom a estetickom Avatarovi môžu prísť v 3D krváky, ale aj pseudoumelecké experimenty, ktoré s krásami tretej dimenzie nebudú mať nič spoločné.

Kvalitný art film stúpa

V Berlíne sa vždy najviac predávali tituly, ktoré mali takzvaný hviezdny faktor. V tomto roku však nebol taký silný. Hlavným lákadlom bol dobrý nezávislý film. Americký štúdiový systém, ktorý bol prechodný čas závislý aj od európskeho financovania, prekonal podľa všetkého krízu identity aj krízu finančnú, nabral dych a bude ďalej diktovať podmienky v audiovízii. Jeho predaj bude naďalej prebiehať mimo filmových festivalov – priamo medzi štúdiom a distribútormi.

Namiesto Američanov sa v Berlíne ako potenciálni partneri objavili Arabi. Arabské štáty sa budú snažiť o koprodukciu s Európanmi. Bohužiaľ, okrem metropoly arabského filmu Egypta, kde revolúcia spôsobí, že sa tu nejaký čas nebudú vyrábať žiadne filmy. Trochu inak je na tom východná Európa.

Zatiaľ čo maďarský a bulharský filmový priemysel je v zjavnej kríze, český, slovenský a najmä poľský film sú stále pri sile. Slovenská prítomnosť na tohtoročnom Berlinale bola výrazná. Najviac sa do popredia dostala snímka Zuzany Liovej Dom a český dokumentárny film Nesvatbov (réžia Erika Hníková), ktorý bol nakrútený v slovenskej dedine Zemplínske Hámre. Miestny starosta Jozef Gajdoš sa stal takmer hrdinom festivalu a diváci sa zhodli na tom, že to bol práve on, kto „urobil film“.

„Starosta, ktorý chce ženiť a vydávať ľudí, ale aj stavať zjazdovky, je bývalý generál a vyzerá ako James Dean, tak to tu ešte nebolo,“ povedala po predstavení jedna z diváčok. Slávnostná premiéra filmu Z. Liovej Dom sa odohrala pred vypredaným festivalovým kinom Colosseum počas prvej festivalovej soboty večer. Reakcie boli veľmi pozitívne. Generačný konflikt v snímke pôsobil na návštevníkov veľmi aktuálne a odmenili ho veľkým potleskom. Pre niektorých divákov boli tieto dva filmy o súčasnom Slovensku možno aj zaujímavejšie než návšteva Madonny alebo nemeckého prezidenta Christiana Wulffa.

Veľké zmeny v Európe

Podpora európskej kinematografie bola v centre berlínskych diskusií. Európski profesionáli sa zhodli na tom, že v Európe bolo v minulých rokoch vyrobených priveľa filmov, pričom sa nepozeralo na to, či sa dostanú do inej než festivalovej distribúcie.

„Európsky film sa musí postaviť čelom k meniacemu sa spôsobu financovania a distribúcie a predísť tak obchodnej kríze, ktorá mu bezprostredne hrozí,“ zhodli sa odborníci. „V rokoch 2005 – 2010 sa v Európe zvýšila produkcia o 28 percent, zatiaľ čo počet predaných lístkov do kina sa znížil, DVD distribúcia sa prepadla a film bol vytlačený z mnohých televíznych kanálov na okraj,“ povedala generálna tajomníčka európskej spoločnosti CineRegio Charlotte Applegrenová.

„Klasické distribučné modely, ktoré sa spoliehajú na anachronické prístupy, ako sú teritoriálne práva, sú prežitok. Nové médiá a online distribúcia hrajú čoraz dôležitejšiu úlohu, ale európsky film akoby to nebral na vedomie. Jediný možný model do budúcnosti je multimediálna distribúcia, ktorá zahrnie celý rad distribučných postupov. Európsky film vyžaduje viac než inokedy holistický prístup k stratégii, zmenu prístupu tvorcov, nový spôsob myslenia, modernejšie remeslo a jasný smer, ako treba ísť ďalej – a to dnes chýba,“ povedala Ch. Applegrenová.

Costas Daskalakis, riaditeľ európskeho filmového programu pre podporu produkcie a distribúcie MEDIA, zastáva názor, že veľké finančné prostriedky pre záchranu európskeho filmu je potrebné investovať do digitalizácie kín. Existujú však aj pozitívne príklady – európske krajiny ako Nemecko, Švédsko a Francúzsko, ktoré majú pomerne hustú sieť art distribútorov pre nezávislý film. Práve tieto distribučné firmy v tomto roku ovládli filmový trh starého kontinentu na Berlinale. Niektoré európske filmy (najmä zo severských krajín) získavajú až desať percent svojho rozpočtu od platiacich online divákov.

Európsky prízrak

Najväčším prízrakom európskych filmárov je to, že hlavný európsky podporný program MEDIA bude po roku 2013 radikálne reštrukturalizovaný, pokiaľ vôbec bude existovať. Rozpočet programu MEDIA na roky 2007 – 2013 má k dispozícii 755 miliónov eur. Podľa slovenského producenta Patrika Pašša z firmy Trigon Production je potrebné, aby európski filmári viac spolupracovali. Pritom práve P. Pašš je jedným zo slovenských producentov, ktorí sa presadili aj napriek finančnej a obsahovej kríze. Jeho nový film Nickyho rodina (réžia Matej Mináč) získal v Berlíne dvoch dôležitých distribútorov.

P. Pašš potvrdil záujem o ich film zo strany významných európskych predajcov a sales agentov. Obe veci režisér M. Mináč vo svojej poslednej časti „wintonovskej“ trilógie zvládol a jeho film má preto výrazné európske šance. Situácia snímky Z. Liovej Dom je o trochu iná. Ide o typický, kvalitný festivalový film, ktorý v rámci festivalu výrazne zaujal publikum, ako aj filmových odborníkov. Jeho širšia európska distribúcia je však otázna.

Foto - TASR