Homeworker nemá na varechu čas

S Tatianou Orglerovou, toho času konzultantkou Haygroup, nadnárodnej firmy zaoberajúcej sa ľudskými zdrojmi, sa o homeworkingu a teleworkingu rozpráva dobre, lebo vie, o čom hovorí. Nemá o veciach len veľa načítané, ale –čo je ešte lepšie – aj zažité. Na otázku, či sú home- a teleworking iba módnymi výstrelkami, odpovedá veľmi jednoznačne. „Rozhodne to nie je módny výstrelok. Treba si uvedomiť, že na trh nastupuje generácia Y, čo sú ľudia vo veku 28 až 30 rokov a majú celkom iné motivácie ako predchádzajúce generácie. Najvýznamnejší rozdiel je v tom, že veľmi dbajú na vyrovnané hladiny medzi prácou a záujmami. Pôsobí aj to, že všetci smerujeme k digitalizácii. Dnes sú spoločnosti – a nemusia to byť len veľké korporácie, ale aj malé firmy –, kde charakter práce umožňuje jej výkon z domu a postupne na tento spôsob organizácie prechádzajú. Prakticky všetci ľudia, ktorí pracujú hlavou, nemusia dochádzať do kancelárie. Všetky nástroje na to, aby človek bol online, sú teraz k dispozícii za málo peňazí,“ hovorí s prehľadom konzultantka.

Len tak mimochodom spomenie výskum, na ktorom sa firma Haygroup podieľala a vyplynulo z neho, že home- a teleworking patria medzi šesť rozhodujúcich megatrendov vo vývoji spoločnosti pre najbližších tridsať rokov.

ROVNO DO OČÍ. Pri homeworkingu hrozia pracovníkovi aj nepríjemnosti. Je to niekoľko extrémov. Na tie najdôležitejšie už myslí aj Zákonník práce.

Miesto výkonu práce musí byť bezpečné, mali by ho skontrolovať zamestnávatelia, najmä z hľadiska bezpečnosti a hygieny práce, pracovníkovi by zamestnávateľ mal poskytnúť prostriedky digitálnej spolupráce. To je len jedna, určite jednoduchšia vec. Na druhej strane je dôležité dať do súladu sebadisciplínu a mieru nasadenia.

Homeworkera čaká rovnaké množstvo práce, ako keby sedel v kancelárii. T. Orglerová má vlastnú skúsenosť. „Sama na sebe som pozorovala, že doma mám tendenciu pracovať viac. V extrémnych prípadoch to môže dospieť do stavu, ktorý voláme sociálna izolácia. Pravdepodobne aj preto je v Zákonníku práce určené, že teleworkovať by nemal človek viac ako štyri dni v týždni. Mal by existovať jeden deň, keď sa zamestnanci stretnú na pracovisku v kancelárii a okrem toho, že si ,poklábosia‘ vyriešia aj veci, ktoré sa cez telefón hovoria ťažko,“ vysvetľuje Tatiana.

Je to aj príležitosť stáť zoči-voči nadriadenému. Ak sa to nepodarí zorganizovať, existuje hrozba straty časti komunikačných návykov a stráca sa aj možnosť povedať šéfovi priamo do očí, priamo a neochvejne, že je ten najlepší boss na svete. Predchádzajúca replika bola myslená ako žart a mala vyjadriť možnosti a potrebu priameho kontaktu.

ŽIADANÝ BENEFIT. T. Orglerová má na vlastnej koži odskúšanú úlohu manažérky ľudských zdrojov i rolu konzultantky. Zo skúsenosti vie, že tele- a homeworking sa skloňujú čoraz častejšie nielen medzi personalistami. „Jedna z piatich najčastejších otázok, na ktoré sa pri pohovoroch mladí pracovníci pýtajú, je umožnenie home- a teleworku, čo sa považuje takmer za benefit,“ vysvetľuje skúsená personalistka.

Osobitnou skupinou sú mladé matky, ktoré by sa rady vrátili k svojej profesii, ale dochádzanie do kancelárie je komplikované, chcú pracovať i starať sa o dieťa. Dá sa to, keď si rodina dokáže zorganizovať čas a rozdeliť starostlivosť o človiečikov. Homeworking umožňuje vrátiť sa do práce aspoň na polovičný úväzok, v lepšom prípade aj na celý.

SPÔSOB ŽIVOTA. T. Orglerová ochotne popisuje svoj homeworkerský deň. „Ráno, keď som vstala, nasledoval klasický postup, sprcha, káva, počítač. Deti sú veľké, odídu do školy už samy a ja začínam. Okrem toho, že som si niekedy išla zacvičiť, zabehať, tak som od klávesnice prakticky nevstávala. ,Vyrušil‘ ma až manžel, keď sa vrátil z práce. Popoludní od piatej do ôsmej som bola domáca pani, mama, manželka... A večer som si opäť sadla k počítaču.“

Aj u Orglerovcov zo začiatku vznikali situácie, keď sa niektorý člen domácnosti pýtal mamy, čo vlastne robila, alebo konštatoval, že „však si bola celý deň doma, tak si mohla aspoň navariť“. Tatiana sa teraz na tom smeje a vysvetľuje, že manžel je manažér v IT firme a vie, čo znamená homework. „Boli dni, že sme sedeli pri stole oproti sebe, každý pri svojom laptope a ani sme o sebe nevedeli. Večer sme potom išli spolu na večeru do mesta,“ a rozprávali sa.

Prirodzene, také situácie vznikať môžu, najmä deti nemusia vždy rozumieť tomu, že rodič pracuje doma. Inak je to o sebadisciplíne. Pobiehaním medzi sporákom a počítačom nevznikne dobrý guláš ani dobrý projekt.

Jedna z piatich najčastejších otázok, na ktoré sa mladí pracovníci pýtajú, je umožnenie homeworku. Tatiana Orgelová

ŤAŽKÝ ŠTART. Patrik Tóth je školiteľ, učí manažérov rôzne zručnosti. „Nemám vo firme miesto, vlastne ani nie som zamestnanec, ale spolupracovník. Školím biznismenov, manažérov, predajcov. Ide o komunikačné, osobnostné školenia. Školím aj časový manažment, tak sa snažím jeho princípy uplatňovať vo vlastnej práci. Stalo sa to všetko náhodou. Nikdy som nebol zamestnaný, plynule som zo školy prešiel na vojenčinu (ešte ma stihla deväťmesačná služba) a potom som si otvoril živnosť na lektorovanie. Nevyhýbal som sa zamestnaniu v klasickej forme, ale takto to vyšlo a som tak spokojný,“ konštatuje sympatický lektor.

Typický pracovný deň lektora a školiteľa má dve podoby. Ľudia si často myslia, že status homeworkera dáva slobodu a predstavujú si ju najmä ako ničnerobenie.

Hovorí, že zo všetkého najťažšie je pre neho naštartovanie sa. „Doma je to niekedy ťažké, rozptýlení je veľa. Už to viem zvládnuť, čas nakopnutia už skracujem. Keby som si predsa len nevedel poradiť, tak vo firme, s ktorou spolupracujem, mám jedno miesto, kam sa môžem uchýliť,“ hovorí Patrik.

ŠÉF NADO MNOU. Deň sa delí na dve polovice a v oboch sa P. Tóth stráži sám. „Niežeby som potreboval dohľad šéfa, aby som vo výkone nepoľavil, ale človek si musí zakódovať rozdiel medzi prácou a oddychom. Začínam poštou, vybavím e-maily, prízrakovo sledujem televíziu, takže pri chystaní detí do školy sa dozviem prakticky všetko, čo je nové. Predpoludním tvorím, lebo sa dokážem lepšie koncentrovať. Na popoludnie si nechávam štúdium, čítanie, menej tvorivé činnosti,“ približuje bežný pracovný deň. Aj u Tóthovcov vznikajú doma trecie plochy – rodina má pocit, že kto je doma, má sa hrať. Je to riziko homeworku. „Máme síce pracovňu, ktorá zároveň slúži aj ako herňa, druhá obývačka. Kedysi to bolo o trocha nervóznejšie, keď som sa odniekiaľ vrátil a sadol si k počítaču, tak mi vyčítali, že zasa robím. Teraz sa radšej zastavím vo firme a urobím neodkladné a domov potom prídem ako domov, nie na pracovisko,“ vysvetľuje P. Tóth.

Keby teraz ponúkli Patrikovi miesto, kde by musel byť od – do, mal by odpoveď pripravenú rýchlo. „Často som o tom premýšľal, ale nemenil by som. Je pravda, že súčasný stav prináša neistotu v príjmoch, sú rozkolísané a závisia od množstva kontraktov, množstva práce. Na druhej strane som s rodinou vo všetky kľúčové sviatky, cez prázdniny sa môžem venovať deťom viac ako klasicky zamestnaní rodičia. Som flexibilný a ak si poviem, že potrebujem týždeň voľno, tak si ho doprajem. Sloboda je daň za finančnú neistotu,“ približuje súčasnú situáciu Patrik. Prízvukuje, že by to musela byť veľmi zaujímavá ponuka, buď finančne, alebo pracovne, muselo by sa veľmi oplatiť uviazať si guľu na nohu.

Problémom homeworkerov je niekedy počítač. Je váš osobný počítač naozaj osobný, alebo ho za svoj považujú aj deti? „Ešte pred troma mesiacmi sa na mojom počítači hrali aj deti, teraz už majú svoj počítač. Napriek tomu je hra na otcovom predsa len zaujímavejšia. Vytvorili sme si systém, aby ani náhodou nezmazali niečo dôležité,“ hovorí Patrik.

Status domáceho pracovníka má „nevýhodu“ najmä v nevyhnutnosti veľkej sebadisciplíny. Zamestnanci môžu fungovať na príkazy, a možno ich to uspokojuje. „Mne vyhovuje sloboda, ale strážiť sa musím. Najmä sa musím nakopnúť, potom to už ide. Nevýhodou je napríklad aj vnímanie klientov, ktorí si myslia, že keď nie som zamestnaný, tak im môžem byť k dispozícii kedykoľvek. Nie je to vždy možné, ale dá sa to vysvetliť,“ hovorí Patrik.

Som flexibilný a ak si poviem, že potrebujem týždeň voľno, tak si ho doprajem. Patrik Tóth

Prvé skúsenosti

Pionier Eduard, priekopník homeworkingu, tiež raz začínal. Eduardov homework má už dejiny. Kedysi dávno, keď Európa ešte nebola zošitá do únie a Československo patrilo k lídrom v produkcii ocele a čpavku na hlavu, pojal mladý žurnalista ideu, že bude písať doma. Len pamätníci vedia, že novinári tvorili do blokov s linajkami (len tí s pevnou rukou si mohli dovoliť čisté hárky papiera), ktoré často suplovali tie najobyčajnejšie školské zošity. Taký papier býval počmáraný, pokrkvaný, často ho nedokázal interpretovať ani sám autor. V redakcii, kde Eduard vtedy pracoval, mali Jitku, ktorá prečítala všetko, bezchybne opísala, opravila drobné štylistické nedostatky. Hoci Jitka mala talent na všetky rukopisy, niektorým kolegom nepísala. Bol to neidentifikovateľný protest, pretože na otázku „Prečo?“ Jitka dôrazne odpovedala, že preto, lebo dotyčný autor je – a z jemných úst vyšiel vulgarizmus hodný Normana Mailera. Je pravdepodobné, že Jitka tohto amerického „sviniara“ nečítala, ale sedelo to. Taký bol pravek homeworkingu. Jediná podoba teleworkingu sa uplatňovala pri návštevách najvyšších straníckych a odborových predstaviteľov v regiónoch. Vtedy novinár starostlivo zaznamenával mená a funkcie, opísal nadšenú pracovnú atmosféru stretnutí s pracujúcimi a deň vyvrcholil telefonátom do redakcie. Ešte neskôr nasledoval telefonát na letisko, či lietadlo so vzácnou návštevou naozaj odletelo. Poslednou vetou spravodajského dielka bola informácia, že delegácia vo večerných hodinách odletela späť do Prahy. Či tam naozaj pristáli, už nebola naša starosť. Medzimestské telefonáty boli vtedy drahé.

© 2012 TREND Holding, spol. s r.o.