Vyhrávať neznamená byť len silný, ale aj sexi

Slovensko sa stáva výcvikovým táborom pre európsky trh práce

Mnohí komunálni manažéri trpia krokodílím syndrómom – veľké ústa a malé uši

Vladimír Synek, generálny riaditeľ konzultačno-poradenskej spoločnosti Corporate Consulting Group, upúta charizmou. Keď rozpráva, jeho myšlienky majú hlavu i pätu a navyše v nich možno nájsť veľa súvzťažností. Jeho firma pracuje pre mnohé významné korporácie doma i v zahraničí, ale v ostatných rokoch sa úspešne pustila aj do projektov zameraných na identitu štátu a mesta.

Aká bola vaša cesta k projektu identity štátu?

Naša firma sa zameriava na mapovanie firemnej kultúry, firemnej identity a vzťahu zamestnanca k firme. Po čase sme si uvedomili, že ak to dokážeme na úrovni súkromnej spoločnosti, prečo to neskúsiť aj na úrovni štátu alebo mesta.

Ale rozdiely medzi nimi sú?

Iste. Museli sme si uvedomiť, že komerčná firma je organizmus, ktorý má cieľ, napríklad zisk. Štát cieľ mať nesmie. Mal by iba vytvoriť priestor, aby v ňom mohli optimálne fungovať cieľovo orientované organizmy. Ponechali sme preto metodiku prieskumu, ale zmenili sme otázky. Pilotný projekt Identita Slovenskej republiky a vzťah občana k štátu sa vydaril a zaujal. Následne sme začali pracovať aj na konkrétnych projektoch identity mesta. Tieto prieskumy dokázali vysvetliť veľa z toho, čo sa deje a bude diať v našej spoločnosti.

Z prieskumov vám vyšli dosť závažné skutočnosti.

Ak máme niekoho radi, tak musíme vedieť, kto to je. A jedným zo zistení bolo, že občan nevníma jednoznačne identitu Slovenska. Nevie totiž odpovedať na otázku, kto je pán/pani Slovensko, k akým hodnotám sa hlási, aký má charakter. A preto je jeho vzťah k nemu neutrálny až pasívny. Tak ako sa štát anonymne správa k občanovi, rovnako anonymne a pasívne sa správa občan k štátu. A to je problém. Pretože ak je demokracia podľa definície založená na aktívnom občanovi, tak sa pýtam, ako sa volá to, čo nám z demokracie zostáva pri občanovi pasívnom? Na zamyslenie je aj fakt, že podľa prieskumov jednou zo základných čŕt identity Slovenska je, že je to síce človek túžiaci po zmene, ale súčasne je poslušný...

Je identita štátu pre občana dôležitá?

Áno je, a to bez toho, aby sme si to priamo uvedomovali. Viac ako 70 percent respondentov uvádza, že pre občana je dôležité žiť v štáte, s ktorým má čosi ako priateľský vzťah. Rovnaké percento uvádza, že takýto vzťah je dôležitý aj pre napredovanie a rozvoj štátu.

Čia úloha je vytvoriť identitu krajiny?

Myslím si, že projekt štátnej identity budovanej na občianskom princípe by mal byť ústredným a apolitickým prvkom vládneho programu akejkoľvek vlády. Všetky rezortné politiky sú len nástrojom podriadeným tomuto cieľu. Mam pocit, že na našej politickej scéne tento cieľ už dlhodobo chýba. A faktom je, že kto nepozná prístav, tomu je každý vietor zlý.

Môže mať štát viacero identít?

Odpoviem na príklade. Ak firma nemá identitu, tak nemá charakter a je to bezcharakterná firma. V bezcharakternej firme sa zle pracuje a zle sa s ňou spolupracuje. Ak má niekto viac identít, má aj viac charakterov a stáva sa teda rovnako bezcharakterným. V tejto súvislosti musím pripomenúť, že pre mnohé firmy je dnes ideálny riadiaci pracovník taký, ktorý je hodnotovo flexibilný. Tak potom sa nesťažujme.

Vašou obľúbenou témou je aj vzdelanostná spoločnosť. Súvisí to aj s vašimi prieskumami?

Prechod Slovenska na vzdelanostnú spoločnosť je iste nevyhnutným a najdôležitejším predpokladom pre rozvoj štátu. Zdá sa, že máme minimálne dva problémy. Jednak náš prieskum ukazuje, že dospelá populácia nevidí priamu súvislosť medzi vzdelaním a kvalitou vlastného života a druhým problémom je udržať kvalitne vzdelaných ľudí doma. A to je emocionálna záležitosť. Nedávno som čítal, že osem z desiatich mladých lekárov chce odísť do zahraničia. Mám pocit, že Slovensko sa dnes stáva výcvikovým táborom pre európsky trh práce.

Znamená vstup do EÚ zmenu identity štátu?

To záleží od štátu. Ak ten, ktorý do nej vstupuje, nemá žiadnu identitu, tak vstupom iba získa. I keď európska identita sa bude tvoriť asi pomaly, ak vôbec niekedy vznikne. Problém bude nie v ekonomike, ale v nájdení spoločných hodnôt.

Ako je na tom Slovensko?

Slovensko je v procese recyklácie. Musí zostať tým, čím bolo, a stať sa tým, čím nebolo – teda súčasťou EÚ. Je jasné, že naša spoločnosť ide dopredu. Otázne je, či ide za niečím, alebo uteká pred niečím. V oboch prípadoch je výsledkom pohyb vpred. Len následky budú rozdielne. Myslím si, že dostať našu spoločnosť z minulosti bolo veľmi náročné. Ale omnoho väčší problém je dostať minulosť z našej spoločnosti.

Čo sa stane, ak štát nemá alebo stratí identitu?

Vplyvy absencie identity sú veľké. Občania takého štátu sú pasívni a majú túžbu byť vedení za ruku. A od toho už nie je ďaleko k tomu, aby v nepostrehnuteľnom okamihu boli vedení aj za nos. Občan by nemal stáť s natiahnutou rukou a pýtať sa, čo môže štát urobiť pre neho, ale čo môže on urobiť pre štát. Tu niekde možno musíme hľadať nebezpečnú silu a príťažlivosť slova sociálny.

Čo vyplýva z tejto pasivity ľudí pre firmy?

Má to veľké ekonomické dosahy na efektívne fungovanie firiem. Je naivné myslieť si, že pasívny občan sa po prechode cez vrátnicu firmy stane aktívnym zamestnancom. Nestane. A čoraz viac som presvedčený, že procesu zmeny ľahostajného občana na angažovaného zamestnanca budeme hovoriť motivácia.

Aká je teda diagnóza našej spoločnosti?

Okrem mnohého pozitívneho ukazujú naše prieskumy, že spoločnosť ohrozujú dve vážne choroby. Sú to pleonaxia, teda túžba mať čoraz viac, a anómia, čo je absencia morálky a etiky. Prvá choroba nie je až taká nebezpečná, ale v kombinácii s druhou je to hrozba. Hnať sa za ziskom bez morálky a etiky môže byť pre spoločnosť problém. Veď dnes má slovo moralizovať pejoratívny nádych. A to nie je dobré.

Vráťme sa k mestu. Základom úspechu pre rozvoj mesta je tiež jeho identita?

Presne tak. Mesto bez identity a charakteru je sídlom duševných migrantov. To sú ľudia, ktorí síce fyzicky sídlia v meste, ale dušou ho opustili. Na škodu pre oboch.

Ako teda budovať vzťahy medzi mestom a ľuďmi?

Je potrebné vytvoriť spoločné hodnoty, ktoré sú apolitické a predstavujú majáky ukazujúce smer nášho života. Problémom dnešnej spoločnosti je, že sme prestali veriť. A to v čokoľvek! Veď skúsme sa sami seba spýtať, v čo ešte veríme. V priestore bez hodnôt je totiž možné presvedčiť kohokoľvek o čomkoľvek.

Kde je chyba, že sa ľudia nestotožňujú s mestom, kde žijú, a sú pasívni?

Pasivita ľudí je ich prirodzená reakcia na niečo. Niektorí komunálni manažéri totiž nepochopili význam slova komunálny. Nevedia, že podobne ako slovo komunikácia, pochádza z latinského slova comunicatio, ktoré neznamená len niekomu niečo povedať, ale aj urobiť vec spoločnou. To znamená, že občan, s ktorým komunikujem o niečom, to musí pochopiť a prijať za svoje. A na to sa zabúda. Kvalitnú komunikáciu nevytvára ten, kto hovorí, ale ten, kto počúva. Mnohí naši manažéri trpia krokodílím syndrómom – veľké ústa a malé uši. Z kvantity ešte nikdy nepovstala kvalita.

Mestskí manažéri tvrdia, že s verejnosťou komunikujú.

Komunikujú, ale nezaujímajú sa o to, či je to, čo ľuďom hovoria, aj pochopené. Každé mesto musí mať napríklad víziu a s tou sa musia občania stotožniť. Ak nerozumejú dôvodom smerovania mesta, tak takáto informácia je im nanič. Je dobré vedieť, kam a azda aj s kým, ale omnoho dôležitejšie je vedieť prečo. Tvrdím, že mnohí manažéri, a nielen komunálni, trpia chorobu s názvom HIP – hlúposť iniciovaná pozíciou. To vôbec neznamená, že sú hlúpi, ale táto choroba sa prejavuje tým, že sú jednoducho odtrhnutí od reality.

Hrajú v identifikácii s mestom väčšiu úlohu emócie či rozum?

Človek nie je homo economicus, ale homo sociologus. Príroda nás teda nadizajnovala ako tvory emocionálne. Výskumy v oblasti fungovania mozgu ukazujú, že pri akomkoľvek rozhodovaní má emócia prednosť pred raciom. My sme však neprirodzene vychovávaní ako tvory racionálne. Možno aj preto sú dnes napríklad morálka a etika prekážkou na ceste k zisku a civilizovanosť mesta meriame výškou budov a šírkou ciest, a nie hĺbkou vzťahov.

Mali by aj firmy vniesť do biznisu viac emócií?

Určite. Zoberte si napríklad dve banky, ktoré majú podobné produkty, ale rozdielnu úspešnosť. Ich rozdiely sú iba v tom, akú emóciu dokážu vyvolať na trhu. To dokážu pomocou zapálených pracovníkov. Ak sa zamestnanec za priečinkom neidentifikuje s bankou a je pre neho anonymná, tak rovnako anonymne sa správa ku klientom. Dnes v biznise nevyhrávajú produkty, ale emócie, ktoré dokážeme vyvolať. Najväčší zisk urobíte, ak budete predávať emócie. Ale na to musíte robiť emocionálny, a nie racionálny manažment. Navyše firmy robia chybu v tom, že zamestnancov motivujú racionálnymi argumentmi. A na tie neprichádza emocionálna, ale racionálna odpoveď. Oproti racionálnemu manažérovi stojí špekulujúci a kalkulujúci zamestnanec.

Niekedy hovoríte aj o ekonomickej erotike. Čo to znamená?

V roku 1859 napísal Charles Darwin prelomovú knihu O vzniku druhov prírodným výberom. Ale menej známe je, že o dvanásť rokov neskôr napísal dielo Vývoj človeka a výber vo vzťahu k sexu. Píše tam o tom, že neprežijú len ti najsilnejší, ale aj tí, ktorí sú najviac sexi. To sa môže využiť aj v biznise. Zákazník alebo občan dnes už nechce byť len spokojný, on chce byť zvádzaný. A nie som si istý, či sme to v našej racionalite pochopili.

Od čoho ešte závisí úspech mesta, štátu či firmy?

Na Slovensku je dnes viac ako päť miliónov obyvateľov. To znamená, že tu máme sedemtisíc ton ľudského mozgu. Nemá význam hovoriť, či sme malý alebo veľký štát. Dôležité je, na koľko percent dokážeme tento potenciál využiť. Myslím si, že jedinou cestou, ako to dosiahnuť, je získať maximum z piatich miliónov ľudských sŕdc. Preto naozaj jedinou úlohou magistrátu, vlády alebo manažéra je, aby svoju masu mozgov a sŕdc pohli približne rovnakým smerom.

Máte aj recept, ako pohnúť s touto masou?

Áno, práve v tom spočíva naša práca, ale potrebujeme na to partnera, ktorý je ochotný vykročiť z kruhu a vkročiť do tohto nového priestoru. A to si vyžaduje nielen odvahu, ale aj pokoru. Pokiaľ budeme merať úspešnosť manažéra alebo politika počtom jeho volebných období, tak sa nikam nepohneme.

Vladimír Synek (51)

Študoval na Stavebnej fakulte STU a postgraduálne štúdium absolvoval na Ekonomickej univerzite v Bratislave. Najprv pracoval ako vysokoškolský pedagóg a v roku 1990 založil konzultačno-poradenskú spoločnosť Corporate Consulting Group, ktorej je dnes generálnym riaditeľom. Naďalej externe prednáša na viacerých univerzitách a je členom výboru združenia Neformálne ekonomické fórum – Hospodársky klub.

Tváre našich miest

Štefan Škultéty: Identita je ako tvár. Ak spoznáte známeho na ulici, už z diaľky na neho mávate. Ťažko ho identifikujete, keď si nasadí masku.

Profit oslovil primátorov niektorých slovenských miest, aby sa dozvedel, čo si predstavujú pod identitou mesta, čo vedia o postojoch svojich občanov k mestu a či robia niečo pre budovanie jeho identity. Niektoré odpovede boli všeobecné, iné konkrétnejšie. Jednoznačne sa dá povedať, že primátori si uvedomujú, že identitu mesta je potrebné mať, ale ako ju vybudovať, v tom už celkom jasno nemajú.

MESTO AKO OSOBA. Štefan Škultéty, primátor Trenčianskych Teplíc, vidí svoje mesto ako skúseného a hrdého človeka. Ten začal liečiť ľudí, ktorí ho navštívili a postupne im poskytol i zábavu vo forme kultúrnych a spoločenských večierkov. Košický primátor František Knapík charakterizuje svoje mesto ako osobu tolerantnú, kozmopolitnú, vzdelanú, hrdú, ambicióznu a optimistickú. Trnavský „boss“ Štefan Bošnák pripisuje mestu múdrosť prameniacu z tradície i centra vzdelania, ale aj majestátnosť zhmotnenú v pamiatkach. Uvedomuje si však, že Trnava je i zjazvená, najmä ranami z čias komunistickej totality.

Primátor Prešova Pavel Hagyari vníma centrum Šariša ako dynamické, ambiciózne a priateľské mesto. „Prešov je tolerantné a multikultúrne mesto, pretože tu žije viac ako dvanásť národností a je sídlom troch biskupstiev rôznych cirkvi,“ dodáva. Ako kreatívnu osobu s bohatým duševným životom, hoci občas zbytočne skromnú a zakríknutú, charakterizuje Banskú Štiavnicu jej primátor Pavol Balžanka. „Je to osoba silne empatická a komunikatívna, niekedy trochu komplikovaná, ale vždy otvorená na spoluprácu,“ dodáva o meste s bohatou históriou. Ďalšie bývalé banícke sídlo Kremnicu charakterizuje jeho primátorka Zuzana Balážová ako mesto s charizmou, výnimočné a nesmierne priateľské.

OBČANIA A HODNOTY. Dôležité pri tvorbe identity mesta sú aj spoločne zdieľané hodnoty jeho občanov. Nie je na škodu, ak sú občania aktívni a identifikujú sa so svojím mestom. Š. Škultéty si myslí, že hrdí na svoje sídlo sú najmä starší občania. „Tí sa zaujímajú o dianie v meste, ale na druhej strane aktivita niečo preň urobiť nie je z ich strany príliš veľká,“ dodáva. Strednú a staršiu generáciu ako aktívnejšiu pri identifikácii sa s mestom spomína aj Š. Bošnák. „U časti mladšej generácie sa tento vzťah ešte len vytvára z dôvodu pretrhnutej kontinuity tradície z predchádzajúceho obdobia,“ vysvetľuje.

Identifikáciu s mestom vidí F. Knapík v košickom lokálpatriotizme. Podľa neho si občania Košíc uvedomujú čoraz intenzívnejšie svoju regionalitu a spolupatričnosť so svojím sídlom. V záujme ľudí o veci obecné vidí rezervy. „Miera aktívneho podielu občanov nie je zatiaľ vysoká. Prevláda ešte nedôvera k politickému dianiu, ale o kultúrne, spoločenské a športové dianie sa záujem zvyšuje,“ dodáva. P. Hagyari sa domnieva, že vo vzťahu k občanom je potrebné rozlišovať medzi zvedavosťou a záujmom o verejné veci. Preto je podľa neho potrebné neustále ľuďom dávať priestor na participáciu. Podľa P. Balžanku je veľká časť Banskoštiavničanov hrdá na minulosť mesta a očakávajú skvelú budúcnosť. „Súčasnosť ich však trápi,“ dodáva. Napriek tomu sa obyvatelia tohto banského sídla zaujímajú o veci verejné až v momente, keď sa začnú dotýkať ich bytia. „Väčšia časť obyvateľov je viac-menej pasívna, respektíve typicky malomestsky klebetná,“ myslí si primátor. Kremničania sú, ako vraví Z. Balážová, konzervatívni a cenia si svoje zvyklosti. Spoločnú vec našli napríklad v nedávnom boji proti plánovanej ťažbe zlata.

KONKRÉTNE KROKY. O identite mesta netreba iba hovoriť, ale pre ňu aj niečo robiť. Š. Škultéty vníma identitu ako tvár. Pre Trenčianske Teplice plánuje nechať urobiť nové logo, pretože v súčasnosti používa na svoju identifikáciu len erb. „Chceme vychádzať z našej slávnej minulosti a zvýrazniť vhodnosť mesta na oddych a relax,“ dodáva. V Košiciach už logo majú od minulého roka a východoslovenská metropola dostala aj nový prívlastok „Košice – mesto, ktoré to vie“ ako výraz podpory aktívnych a úspešných občanov mesta.

Trnavský primátor chce identitu mesta budovať podporou občianskych, sociálnych i kultúrnych komunít mesta. Pomôcť by podľa neho mala aj snaha zrekonštruovať významné historické dominanty mesta. V Banskej Štiavnici začína primátor budovať identitu nanovo. Chce ju postaviť na minulosti, na kultúrnom i prírodnom bohatstve. Mesto má nové turistické logo a novú marketingovú značku. „Naším cieľom je prezentovať Banskú Štiavnicu ako malé a príjemné historické mesto s kvalitnými službami a s množstvom možností trávenia voľného času ako alternatívu k veľkým sídlam,“ dodáva P. Balžanka.