Nebojme sa hovoriť o tom, čo vidíme

Ľudia si predstavujú lámu ako mnícha v červenom rúchu, vy nosíte džínsy. Aký to má dôvod?

Existujú tri typy lámov. Kláštorní lámovia – mnísi a mníšky majú rúcha rôznych farieb, v južných krajinách žlté, na severe červené. Potom sú svetskí praktizujúci, ktorí nosia bežné oblečenie, a jogíni. Mnísi a mníšky sa sústreďujú na to, čo je dobré nerobiť, na morálne zásady. Laici pracujú so súcitom, múdrosťou, rozvíjajú vnútorný život a motiváciu pomáhať druhým. Jogíni meditujú ako Budha, až kým sa nestanú Budhami.

Jazdíte na motorke, skáčete s padákom. To tiež patrí k budhizmu?

Som láma-jogín. Vždy skúšam nové možnosti. Pozorujem pritom svoju myseľ. Ľudia mi dôverujú, máme po svete šesťsto centier a tisíce študentov. Potrebujem im dávať istotu a keďže neustále sledujem svoju myseľ, dávam im ju. Najhoršie pri viere je, keď vám niekto povie – ver mi a vy nemôžete. Najprv človek musí preveriť sám seba a potom môže povedať – ver mi.

Budhizmus väčšina ľudí považuje za mierumilovný. Vaše vyjadrenia na margo moslimov sú však veľmi kritické. Naozaj sú veľký globálny problém?

Som zodpovedný človek. Cestujem dva razy do roka okolo sveta. Zatvorenie očí, keď pred vami stojí tiger, nezariadi, že tiger zmizne. Nič nie je väčšou hrozbou pre spoločnosť a slobodu žien ako islam. Korán hovorí, že všetkých nemoslimov treba buď zabiť, alebo priviesť k tomu, aby konvertovali na islam, dovoľuje týrať a zabíjať ženy. Takéto náboženstvo je nebezpečné. Verejne sa stavia proti právnemu systému. Malo by byť nelegálne. To je porovnateľné s kresťanstvom, ktoré v stredoveku obviňovalo a upaľovalo ľudí kvôli bosoráctvu. Ľudia by sa mali poučiť z chýb, ak chcú byť slobodní.

Nie každý moslim je extrémista a terorista.

Keď nenasledujete Korán, nie ste moslim. Dokonca vás podľa tejto knihy čaká smrť, keď chcete islam opustiť. Výbuchy po svete a ďalšie agresívne činy proti hinduistom či kresťanom robia moslimovia. Nemôžeme povedať, že všetci moslimovia sú teroristi, ale všetci teroristi sú moslimovia. Ale je pravda, že veľa moslimských peňazí je v médiách, a preto ľudia nemajú skutočné informácie. Ďalším veľkým problémom je preľudnenie. Ľudská populácia sa rozrastá priveľmi rýchlym tempom, ľudia žijú nedôstojne, s veľmi nízkou životnou úrovňou a zdravím. Strácame tak aj zaujímavé zvieratá a dôležité veci.

A váš pohľad na ekonomickú krízu?

Ľudia sa dostali do úzkych, lebo míňajú oveľa viac peňazí, ako dokážu zarobiť a ako kedy našetrili. Ľudia na Západe sa v podstate majú stále dobre. Mali by však mať zmysluplnejšie hodnoty. Hľadajú niečo, čo je skutočné a stále, preto máme nadprodukciu vecí, ktoré nepotrebujeme. V skutočnosti túžia po šťastí. Lenže existujú dva druhy. Jedno je podmienené a prchavé. Nastane, keď sa stretnú určité podmienky – pekný večer s priateľmi, zoznámenie sa so zaujímavým dievčaťom. Tieto podmienky sa stále menia, lebo sa menia príčiny. A potom je druhá forma šťastia, ktorej môžeme dôverovať, lebo je nemenná. A to je prirodzená radosť mysle.

Čo si má človek pod tým predstaviť?

Keď si zoberieme myseľ, nie je to žiadna vec. Nemá tvar, veľkosť, váhu, pohlavie, farbu. Znamená to tiež, že sa nenarodila a ani nezomrie. Keď ľudia pochopia, že nie sú pocitmi ani telami, ktoré sa neustále menia, stanú sa neohrozenými. Potom sa objaví radosť, bohatstvo mysle. Nie sme už človekom, ktorý ide do kina očakávajúc dobrý film, ale budeme majiteľom kina. Budeme sa rozhodovať, aký film si pustíme. Myseľ sa stane uvedomelá, plná radosti, ktorá s nami zostáva a nikdy sa nemení. Potom sa objaví láska. Človek vidí, že ľudí je veľa a on je sám. Začne pracovať pre nich, aby im pomohol. To je ušľachtilý a zrelý postup rozvoja osobnosti.

K osvieteniu môžeme dospieť len meditáciou?

Meditácia nestačí. Potrebujeme určitý spôsob života, koncentráciu na veci, ktoré chceme dosiahnuť a produkujú zároveň radosť. A potom radosť dosiahneme.

Môžete byť konkrétnejší?

Metódy sú veľmi jednoduché. Človek musí pochopiť, že nie je len telom, ktoré podlieha chorobe, starobe a umiera. Nie sme ani pocitmi a emóciami, ktoré sa menia. Sme nahou bdelosťou, ktorá rozumie a je si všetkého vedomá. To sa volá oslobodenie. Keď príde čas choroby, umierania, nepoviete si – trpím. Budete si hovoriť – aha, táto situácia sa volá utrpenie. Toto bytosti zažívajú. Už nebudete cieľom, nie je to osobné. Uvidíte situáciu z nadhľadu. To je prvý stupeň. A potom je tu level, ktorý je lámom v Himalájach vlastný, že okolitý svet tu v skutočnosti nie je. Ako povedal Budha: „Forma je prázdnota, prázdnota je forma a forma a prázdnota sú neoddeliteľné.“ Dnes to vidíme pri pokusoch objaviť Higgsov bozón. Zakaždým, keď na seba protóny v urýchlovačoch narazia, tie malé kúsky zmiznú. A to vlastne Budha vyjadril, že pri neustálom delení sa veci zmenia na prázdnotu. Aj druhú časť výroku nájdeme vo vede. Keď vytvoríme vákuum, budú sa v ňom samé od seba objavovať rôzne častice. Dostávame sa tak mimo obmedzení materializmu a nihilizmu. Ak je materializmus skutočný, potom je skutočná aj smrť. A ak je nihilizmus skutočný, nebudeme vedieť, ako s javmi pracovať a budeme robiť chyby. Oba extrémy sú obmedzujúce. Tam, kde objekt, subjekt a aktivita sú jedným, nie sú obmedzenia. Je tam len sponntánosť a veci aj bez úsilia fungujú.

Šestnásty Karmapa (hlavný predstaviteľ jednej zo škôl tibetského budhizmu) vás s manželkou poveril hlásaním budhizmu v Európe. Viete, prečo si vybral vás?

Rozpoznal nás. Dal nám prácu a sledoval, či ju dokážeme zvládnuť. A robiť ju dobre bola pre nás veľká úcta a zároveň zodpovednosť.

Aké to bolo, keď ste zakladali prvé budhistické centrum?

Po štyroch rokoch v Himalájach a budhistických štúdiách sme sa vybrali do Európy. Nemali sme vtedy s Hannah peniaze, takže sme veľa stopovali a vozili sme tiež autá pre jednu požičovňu, spali sme kade-tade. Prvé centrum sme založili v Kodani, ďalšie v Osle, v Grazi a vo Viedni. Na začiatku mi rozprávanie o budhizme veľmi nešlo. Rozprával som viac o učiteľoch a ich živote, zážitkoch s nimi. Nakoniec mi niekto povedal, veď už povedz niečo aj ty. Našťastie som vyštudoval filozofiu a vydali sme s Hannah prvú knihu. Stále bol v nej trochu stvrdnutý jazyk, pretože sme nemali správne slová, ktorými by sme sa zrozumiteľne vyjadrili. Dnes dokážem s ľuďmi, ktorí chcú byť slobodní, nájsť spoločnú reč napriek rozdielnosti kultúr. Nechať ich myseľ, aby sa pozerala sama na seba. Aby nevidela len očakávanie, to, čo majú a nemajú radi. Tieto sponntáne okamihy vhľadu, skúsenosti „aha“ sú okamihmi dozrievania a rastu.

Budhizmus verí v reinkarnáciu. Zaujímali ste sa o tie svoje?

Nie je to dôležité a nedá sa to ani poriadne dokázať. To, čo ste teraz, je výsledok predchádzajúcich životov. Dôležitejšie je pozerať sa dopredu, do budúcnosti, čím chcete byť.

Kvôli budhizmu cestujete už štyridsať rokov. Kde ho ľudia prijímajú lepšie?

Stredná a východná Európa sú veľmi prístupné. Anglosaské národy v prvom rade chcú, aby veci fungovali. Vedia, že keď niekoho posadia do väzenia na dlhú dobu, dlho nebude môcť nič vyviesť. Sú empirici, stavajú na skúsenostiach. Románske národy zase zaujíma, aby boli logické a dobre vyzerali zvonka. Potom je tu slovanská skupina a tu musia byť veci správne a veľké. Veľké myšlienky, múry a nápady, veľký útlak. Najrýchlejšie rastúca oblasť je dnes od Rýna po Vladivostok. V bývalých komunistických krajinách ľudia vedia, čo je dobré a čo zlé. Prešli si určitým obdobím, majú skúsenosť. Ľudia tu hľadajú niečo hodnotné, správne, idealistické. Na Slovensku je veľa idealistických ľudí na malom priestore s jasnými hodnotami, ťažko by som ich našiel niekde vo svete. Robia na mňa skutočne dojem.

Aký je rozdiel medzi európskym a ázijským budhizmom?

Na východe sa ľudia zaoberajú budhizmom už tak dlho, že sa začal podobať na kresťanstvo. Na východe sú budhisti oveľa viac rituálni, ale bezhranične veria. Snažia sa vyučiť čo najviac vysokých lámov. Budhizmus sa tu veľmi sformalizoval. Dôležité je, na koľkých matracoch láma sedí, lebo o to vyššie duchovné postavenie má. Existujú tu dva druhy ľudí –ľudia v kláštoroch, ktorí chodia v rúchach a osamote meditujú, a potom svetskí ľudia. Lenže nikto medzi nimi nevybudoval skutočný most, a preto sa budhizmus vytráca – z Kórey, Japonska aj z ďalších častí. Na západe nenosíme uniformy a ľudia sa s nami môžu normálne rozprávať. Aj tu chcú ľudia niečo vedieť, chcú si vás preveriť. Hľadajú vlastnú skúsenosť, zmysel života, cestu, ako byť šťastný. A pretože nechcú len veriť, budhizmus sa tu rozvíja a rozširuje.

Ako to vidíte s ďalšou generáciou?

V počítačoch sa nevyznám, viem ovládať akurát svoj iPhone. Dnešní mladí ľudia určite môžu byť dlhšie deťmi a hrať sa v detskom svete dospelých. Myslím, že to nevadí. Dospievanie ich určite počká. Pokým si ľudia ponechajú humanistický pohľad na svet a túžbu po slobode pre seba aj ostatných, nemám obavy. Ak sa ale začneme kvôli politickej korektnosti báť hovoriť a písať o veciach, ktoré vidíme, lebo nás ostatní odsúdia za rasizmus alebo niečo podobné, môžeme slobodu stratiť.

Čím vás pri prvej návšteve zaujalo budhistické centrum Mangutovo v Hriňovej?

Je to úžasné miesto. Je plné dobrej energie, vysoko položené, takže odtiaľ vidieť sedem pahorkov. Je to miesto, ktoré sa na vás usmieva. Máme podobné miesta aj v Česku, zhruba dvesto hektárov a v Poľsku okolo 250 hektárov, s chatkami na ústraní, kde môžete sedieť a pozorovať svoju myseľ. Kúpili sme ich, keď padol komunizmus. Vtedy sa dal hektár kúpiť za sto dolárov a fľašu vodky. J

Venuje sa láma aj športu?

Pred dvadsiatimi rokmi som si roztrhol na ruke sval, takže sem-tam posilňujem, robím zhyby a kliky. Keď som trénoval, prebehol som vo Švajčiarsku 25 kilometrov, teraz na to nie je čas. Minule som sa zúčastnil na súťaži, kde som bežal desať a pol kilometra. Potom som rozmýšľal, kedy som naposledy behal, a zistil som, že to bolo na tej istej súťaži pred rokom.

Ole Nydahl (71)

Je kvalifikovaný ako láma a učiteľ meditácie v budhistickej tradícii Karma Kagjü. Narodil sa severne od Kodane. Študoval filozofiu, anglický a nemecký jazyk na univerzite v Kodani, tiež v USA, Tübingene a Mníchove. V roku 1969 sa na svadobnej ceste v Himalájach, v nepálskom Káthmandu, spolu s manželkou stretol s veľkými budhistickými lámami a začali študovať budhizmus. Boli jednými z prvých žiakov tibetského budhizmu zo západného sveta. Tri roky sa venovali detailnému štúdiu v kombinácii s intenzívnym meditačným tréningom. V roku 1972 ich hlavný učiteľ 16. Gjalwa Karmapa poveril šírením budhizmu v Európe. Dodnes bolo založených viac ako šesťsto centier budhizmu Diamantovej cesty v 54 krajinách sveta, desať centier je na Slovensku. O. Nydahl je autorom niekoľkých kníh, napríklad Ako sa veci majú, Budhovia zo strechy sveta, Veľká pečať, Jazda na Tigrovi, Budhistická kniha o láske.

© 2012 TREND Holding, spol. s r.o.