Neskutočná simulácia reality

Za africkým horizontom končí piesková pevnina a otvára sa šíre more. Niekoľko sto metrov od pobrežia je ropná plošina, na ktorú sa pokúsi pilot vrtuľníka MI-171 a projektový manažér firmy Juraj Lauš pristáť. Ako stroj zosadá, pohyb vrtule rozvíri hladinu. Silný vietor nám napokon zabráni pristáť a rútime sa do mora.

Zo stroja vychádzame po svojich a nie sme ani mokrí. V skutočnosti sa totiž nachádzame vo veľkej hale v Dubnici. Hoci kokpit pochádza z reálneho stroja a okolo hlavy máme mnoho gombíkov a nápisov v azbuke, sme v útrobách modulu, ktorý sa uprostred haly pohybuje na hydraulických nohách a na plátne premieta verný terén oblasti, kde bude simulátor po expedovaní klientovi cvičiť pilotov.

Americké dobrodružstvo. Spomenutý simulátor a jeho identické dvojča poputujú do severnej Afriky. Firma však nemôže prezradiť konkrétnu krajinu, ohrozilo by to celý kontrakt. Trenažéry budú softvérovo prepojené, takže piloti oboch modelov budú môcť trénovať v zostave a plniť spoločné operačné úlohy.

Virtual Reality Media (VRM) nedávno zvíťazila aj v celosvetovom tendri americkej vlády a dnes dodáva do Iraku a Afganistanu simulátory, v ktorých sa školia piloti pre operačné misie. Armáda tým šetrí – výcvik pilota v skutočnom vrtuľníku je drahý, ťažko sa dá docieliť zmena počasia na želanie a bojové či krízové situácie sa často dajú nasimulovať len raz. Trenažér vyvinutý v Trenčíne dokáže takéto situácie verne napodobniť. Znovu a znovu.

VRM vznikla krátko po revolúcii ako malý rodinný podnik, ktorý skladal počítače a predával softvér. Na trhu sa však objavila virtuálna realita ako nový fenomén v počítačovej 3D grafike a majiteľ VRM Július Berith bol fascinovaný prvými grafickými systémami od americkej spoločnosti Silicon Graphics.

„Ich počítače umožňovali vysoký stupeň prežívania reality, a tak robili virtuálnu realitu skutočnou. V hlave sa mi rodili bláznivé myšlienky, ako sem dotiahnuť ich najnovší grafický superpočítač,“ spomína J. Berith. „Veľmi som túžil predávať tieto systémy, aby sme sa vo firme mohli s nimi hrať,“ smeje sa.

Vhodný spôsob, ako presadiť takéto supersystémy na Slovensku, boli práve simulátory. J. Berith sa vydal na „výskumnú“ cestu do Ameriky navštíviť všetkých známych výrobcov systémov virtuálnej reality vrátane firmy, ktorá vyrábala prilby pre NASA. „Privítal ma prezident malej päťčlennej firmy v prepotenej košeli. Sedeli sme v prenajatých priestoroch, na dverách boli ešte stopy po názve predchádzajúcej firmy.“ Pre Slováka J. Beritha to bol začiatkom deväťdesiatych rokov zlomový bod v myslení: „Keď títo chlapci môžu robiť pre NASA, prečo by sme aj my na Slovensku nedokázali niečo podobné?“

Lenže cesta od predávania počítačového „železa“ k výrobe systémov virtuálnej reality nebola jednoduchá a zrejme by ju ani neprešli, nebyť náhody.

Slovenské vzdušné sily po konci federácie zdedili letecký simulátor na MiG-29 a potrebovali ho nainštalovať. „Jedinými, kto tento trenažér chcel opraviť, bola nemecká pobočka kanadskej firmy a nejaká malá trenčianska spoločnosť, ktorú vojaci poznali, lebo im opravovala počítače a kalkulačky. To sme boli my,“ spomína J. Berith.

Prečo vojaci napokon dali prednosť VRM, firme, ktorá nemala skúsenosti? „Verte či nie, nikto sa vtedy nezaujímal o naše politické tričko. Niekoľko týždňov sme nespali a dali dokopy projekt, ako namiesto inštalácie zmodernizovať ten starý ruský trenažér na letecký simulátor založený na vizuálnej simulácii. Za približne rovnakú cenu, akú chceli Kanaďania za inštaláciu starého.“ VRM neskôr zostrojila aj trenažér stíhačky MiG-21 a nasimulovala aj český Albatros L-39, ruský Su-25 a tanky T-72 a BVP-2.

Iracký výlet. Inštruktážny pult k modulu v dubnickej hale tvorí šesť obrovských Macintoshov. Za nimi sedí programátor Ladislav Štefún, alias Laco, ktorý je zodpovedný za vývoj softvéru generátora obrazu. Zjednodušene, za všetko, čo vidí pilot na plátne za oknami vrtuľníka.

Práve jeho tím mal pri dodávke pre Američanov hektické poslanie. Keďže ich vlastné riešenie generátora obrazu nebolo vhodné, najali si amerického subdodávateľa, ktorý sa však ukázal pridrahý. Aby nemuseli zvyšovať rozpočet, Lacov tím sa pustil do inovácie softvéru a americký partner pripravoval terénnu databázu.

„Vzhľadom na povahu zdrojových dát, ktoré poskytla americká vláda, sme nemohli do procesu vstúpiť priamo,“ vraví Laco. Ako to už pri inovatívnych firmách býva, kritické situácie sa ani tu nechápu ako problém, naopak. „Pracovalo sa s vypätím posledných síl, ale podarilo sa to a dnes máme univerzálnu platformu pre akýkoľvek ďalší letecký simulátor.“

V Iraku sa tak piloti cvičia v „teréne“ verného bagdadského prostredia, ktorý sa vo vnútri modulu premieta na projekčnom plátne a v ktorom je každá budova irackej metropoly na svojom mieste.

Laco spolu s Jurajom ukazujú v počítači fotografie irackého modulu a procesu inštalácie, ktorá prebiehala priamo na mieste s tímom mladých trenčianskych špecialistov. Niektoré fotografie zachytávajú momenty z narodeninových osláv. „Keď ste dva mesiace zavretý na americkej základni...“ vraví s úsmevom Laco a niektoré snímky rýchlo preklikáva.

Polovicu tohto obdobia čakali na základni na nezložené komponenty simulátora, ktoré z neznámych dôvodov uviazli na irackej hranici. Na fotografiách sú aj bunkre, kam ich niekoľkokrát do týždňa nasmeroval poplašný systém. Našťastie, zväčša išlo o planý poplach. Na jednej z posledných fotografií je kapitán amerického letectva s odovzdaným simulátorom. Vojnové prostredie si však ešte niekoľkokrát užijú. Budúci rok dodajú ďalšie dva simulátory do Afganistanu.

Neskrachovať v Afrike. Podiel VRM na celosvetovom trhu so simulátormi dnes presahuje jedno percento. J. Beritha mimoriadne teší nedávny podpis zmluvy o spolupráci s ruskou firmou Iľjušin. „Najťažšie je dosiahnuť úspech v Rusku v technológiách, ktoré si Rusi nesmierne strážia a nechcú si pustiť nikoho zvonku do svojej kuchyne.“

Za obrovský úspech považuje aj dodávky pre africký trh. „Je ťažké pôsobiť v Afrike a neskrachovať v dôsledku finančnej disciplíny našich zákazníkov. Akýkoľvek väčší projekt vás môže zabiť. Myslím si však, že by sme sem mali orientovať aj našu zahraničnú politiku, lebo za málo muziky tam naša diplomacia môže získať dlhodobé kontrakty pre náš priemysel.“

J. Berith si však osobitne cení vyhrané tendre v Amerike. „Ide o trh s najväčšou konkurenciou, ale zároveň s najspravodlivejšími pravidlami. Ak máte najlepší produkt, vyhráte súťaž aj proti priemyselným gigantom, ktorí otvorene lobujú v politických kruhoch,“ tvrdí.

Šikovní chlapci. VRM má dnes simulátory po celom svete od Kazachstanu cez Jemen, Angolu až po Latinskú Ameriku. V Kazachstane firma modernizuje vizualizačný systém pre simulátor stíhačky Su-25. Pre ruskú firmu Iľjušin dodávajú softvér pre vizualizáciu na Iľjušin 114. Na Slovensku sú ich simulátory na vrtuľník Mi-17M v Prešove a na L-39 a MiG-29 vo výcvikovom stredisku v Sliači. Ak chcete chalanov rozosmiať, spýtajte sa ich, či existuje lietadlo, ktoré by nedokázali nasimulovať.

„Pre mňa nie, ja mám len problém s tým, kde zohnať komponenty,“ odpovedá Juraj Lauš. Kokpit vrtuľníka aj s prístrojmi je totiž z reálneho vrtuľníka, takže na jeho výrobu treba zohnať a rozobrať jeden starší kus. „Kúpite niekde dolietaný Mi- -8T a spravíte z neho trenažér Mi-171. To je ako zo škodovky 120 urobiť Fabiu. My sme relatívne šikovní chlapci, takže si vieme pozháňať veci aj inak, ale všetko v letectve je veľmi drahé,“ vraví Juraj.

Ako prebieha celý proces vývoja? „Zákazník si zvolí, aký stroj chce nasimulovať, a popíše, čo všetko chce na ňom cvičiť. Musí to byť skúsený inštruktor, ktorý lieta s daným typom a školí na ňom pilotov,“ popisuje spolumajiteľ Pavol Grman.

VRM sa potom snaží v trenažéri vytvoriť podmienky, ktoré kopírujú výcvik na normálnom lietadle. Túto „funkčnú analýzu“ analytici prepíšu do podoby pre programátorov, ktorí z toho vytvoria programové prvky. Tie sa potom nainštalujú do hard- véru, predpripraveného konštruktérmi.

„Zintegrovaný simulátor sa testuje, dolaďuje, lietajú v ňom piloti. Musíme mať zaznamenané všetky charakteristiky reálneho lietadla – volá sa to letová obálka – najväčšiu rýchlosť, manévre, ktoré ešte zvládne, a hranicu, pri ktorej už spadne. Podľa toho sa lietadlo vylaďuje. Musíme sa dostať do stavu, aby letové charakteristiky simulátora boli identické alebo sa maximálne približovali letovým charakteristikám reálneho lietadla.“ Samozrejme, odchýlky musia spĺňať prípustné normy.

Nenormálny džob. Vo firme pracuje 68 ľudí, najmä vo vývoji a výrobe. „Všetci sú to top špecialisti, ktorí by sa vyrovnali kolegom v akejkoľvek západoeurópskej či americkej firme, čo sa venuje simulátorom,“ vraví P. Grman. Aj v NASA? „Samozrejme,“ odpovedá bez zaváhania.

Nájsť takýchto ľudí a potom si ich udržať nemôže byť jednoduché, zvlášť keď špecialistom sa človek stáva až po pár rokoch. „Je to komplikovaný výber. Ale je to aj o vycítení správnych ľudí. V deväťdesiatych rokoch sme vytvárali základný tím okolo 25 ľudí. Deväťdesiat percent z nich tu stále pracuje. Zostávajú vo firme aj preto, že je to mimoriadne zaujímavá práca, ktorú inde nenájdete. Málokto môže robiť v takejto perfektnej firme,“ vraví P. Grman a jeho podriadení to ochotne potvrdia.

„Chodia inštalovať na všetky kontinenty. Niekedy je to napínavé, ale okrem toho, že sa tam robí 14 hodín denne, je to atraktívna služobná cesta.“

Július Berith
Pavol Grman

Hlavný pocit, ktorý si z firmy človek odnesie, je, že nejde o štandardnú firmu ani o bežný džob. Jej zamestnanci pripomínajú chlapcov, ktorí na dvore za domom v detskom zápale vyvíjajú nový vesmírny stroj. S jedným rozdielom – tieto stroje patria medzi svetovú špičku a predávajú ich za milióny dolárov. „Boli tlaky napasovať nám nejaký vhodný manažérsky model, ale aj experti povedali, že my nie sme normálna firma,“ vraví J. Lauš a zároveň si spomenie, ako ráno z kancelárie šéfa marketingu a obchodu Eduarda Cristea počul tóny gitary. Apropo, majitelia J. Berith a P. Grman ešte na gymnáziu založili Chór vážskych muzikantov, kde svojho času hrávali aj bratia Kaščákovci či Braňuško Jobus.