Revolúcia ako trauma

Mala som sedem rokov, keď prebehla nežná revolúcia a ani som si to nevšimla. Neskôr, keď sme oslavovali Deň boja za slobodu a demokraciu, bol to len ďalší zo sviatkov a predstava štrngajúcich kľúčov na námestiach. Až vďaka filmu Muži revolúcie režisérky Zuzany Piussi som zistila, že revolúcia bola divadlom pre nespokojný národ, Havel bol bábkou v rukách komunistov podpisujúcou kompromisy a mladí idealistickí politici sa pri boji o rivalitu odpísali sami. Víťazne z toho vyšiel Vladimír Mečiar, ktorý ohúril prehľadom, húževnatosťou a komunikačnými schopnosťami aj samotných revolucionárov. Ako je možné, že kým ostatní habkali a čítali z papiera, on bol ako stroj? A ako je možné, že nespokojnému národu táto výmena „naoko“ stačila a štrngajúce kľúče zasa slúžili na odomykanie dverí zamknutých pre slobodu? Je prirodzené, že keď človek nepozná demokraciu a slobodu, tak len inštinktívne nasleduje niečo, čo by tým mohlo byť. A tak dnes máme pseudo- demokraciu alebo štvrtú fázu komunistickej spoločnosti. Komunisti sa stali bohatými a už politickú moc nepotrebujú, majú moc peňazí. Pre niekoho je dvadsať rokov od nežnej revolúcie málo na retrospektívu. Konkrétne odborníci v komisii Audiovizuálneho fondu si myslia, že na takýto film nedozrel čas a finančne ho nepodporili. Sám aktér tribún Fedor Gál v dokumente tvrdí, že strana Verejnosť proti násiliu nebola vôbec pripravená a pre mnohých sa dnes pojem revolúcia spája s traumou. A myslím, že to sa ani po ďalších dvadsiatich rokoch nezmení.

© 2012 TREND Holding, spol. s r.o.