Rodina geografov

Kniha Slovensko-poľské Tatry mala tridsaťtisícový náklad, v piatich jazykoch a z tlačiarne ju priviezli dva kamióny. Daniel Kollár dovtedy nevidel objem, ktorý predstavuje jediná kniha, a vzápätí riešil, kde to uskladniť pred expedíciou do kníhkupectiev. Človek z vedy sa po zamestnaní dal vydávať knihy. Na kolene, bez skúseností, zamestnancov, len preto, že ho lákali pre výskumnú činnosť aj iný rozmer. Prekladal poznatky vedca do jazyka laika, aby ho pritiahol k poznávaniu domoviny. Písal do českého časopisu Lidé a země i do Krás Slovenska a začiatkom deväťdesiatych rokov o Slovensku napísal knihu pre nemeckého vydavateľa. Mala ohlas, nuž prišla otázka, prečo to neskúsiť aj vo vlastnej réžii. Rozpadlo sa Vydavateľstvo Šport, ktoré malo na Slovensku prakticky monopol na vydávanie turistických sprievodcov a zemepisných publikácií, na trhu vzniklo vákuum. Keďže sa po páde železnej opony začalo hovoriť o euroregiónoch, s kolegyňami Janou a Máriou Ovečkovými pre Rakúšana vydali v nemčine Marchland a Slovákovi ten istý text ako Pomoravie. Pre súčasníka pohľad na stáročia kompaktné územie na slovenskom a rakúskom brehu rieky Morava, ktoré časom dejiny rozdelili hranicou a socializmus pridal aj železnú oponu. Tak sa v roku 1995 zrodilo vydavateľstvo Dajama. Posmelený D. Kollár s kolegom a priateľom Petrom Augustinim napísali a vydali sprievodcu slovenskou i poľskou časťou Tatier. Spolu vydali takmer dve stovky kníh v ôsmich jazykoch, kým sa v roku 2010 ich cesty rozdelili.

ROBOTA PRE RODINU. Dôchodca Konštantín Kollár je najčastejší návštevník pošty v Majcichove pri Trnave. Niekdajší riaditeľ trnavskej pošty sa smeje, že ženám za pultom zarába na prémie. Denne prináša aj zo desať balíkov pre kníhkupectvá aj individuálnych objednávateľov po celom Slovensku. Je rád, že sa v dôchodku nenudí, lebo syn mu zriadil v dome distribučný sklad. Nenudí sa ani mama Kollárová, lebo Dajame spravuje skladové účtovníctvo. Geograf Kollár objavil v sebe manažéra: brata Tibora, takisto geografa, získal za redaktora a grafika, manželka geografka je šéfredaktorkou časopisu Krásy Slovenska a do redakčnej rady vtiahol ďalšiu geografku – svokru. A on sám aj píše, napísal alebo je spoluautorom viac ako štvrtiny všetkých publikácií. Vydavateľstvo prešlo postupne viacerými zmenami. Aj keď sa obe spoluzakladateľky zakrátko vrátili k vzdelávaniu, prvé dve písmená z krst- ných mien (DA ako Daniel, JA ako Jana a MA čiže Mária) stále tvoria názov spoločnosti. Vo dvoch spojených starších bratislavských bytoch funguje v pohode nízkonákladová firma, akou azda môže byť iba rodinný podnik. Každý kope za jeden tím a netrápi sa, že nebude každý rok jazdiť v novom aute. D. Kollár opatrne zvažuje edičný plán, náklady a podčiarkuje, že firma od začiatku žije bez úveru. Z tržby za vydanú knihu sa vyrába ďalšia.

SLOVENSKÉ IHRISKO. Iste by sa vydavateľstvu žilo lepšie v Česku či Poľsku. Tam je menej domasedov, ľudia si poznávanie vlasti viac vážia. Váhavým či neinformovaným pomáhajú rozhýbať sa aj populárne osobnosti. Čechom D. Kollár závidí televízne putovanie k prameňom českých riek s hercom Luďkom Munzarom alebo cyklotúry s Martinom Dejdarom. Niečo podobné navrhoval slovenským televí- ziám, ale oni vidia atrakcie v inom. Slovenskej túlavej minorite píšu tak, ako by to chceli sami čítať pred vlastným výletom. Preto vznikli edície Regióny bez hraníc, Poznávame Slovensko, sedemnásť dielov S batohom po Slovensku, atlasy kultúrnych a prírodných zaujímavostí Slovenska, putovania za architektonickými i technickými pamiatkami, po najkrajších mestách, hradoch, zámkoch i zrúcaninách, skanzenoch. Zmapovali drevené i románske kostoly a gotické chrámy na vidieku, najkrajšie doliny i vrchy, vzácne stromy i kamene. Dvoj-, trojtisícové vydania neraz po čase potrebovali aj dotlač. Najlepšie sa predávali hrady a zrúcaniny, sklamaný bol však malým záujmom o putovanie Turcom a Gemerom.

„Do penzie mám čo robiť, aj potom ešte veľa zostane,“ odmieta vydavateľ otázku, že sa na malom Slovensku raz témy minú. Je to totiž aj o nápadoch a objavovaní. Predvlani pod vianočný stromček vydali Rekordy, nebulvárnu slovenskú guinnessovku o tom, čo vytvorila príroda i človek.

ČARO STARÝCH POHĽADNÍC. Nie je zberateľ, ale fascinovala ho zbierka pohľadníc Trenčana Jána Hanušina, kolegu z Geografického ústavu SAV. Vo svete má objavovanie miest, regiónov i pamiatok na dobových pohľadniciach úspech, nuž sa rozhodol vydať v roku 2007 trenčianske motívy. Predal ich osemtisíc a dnes má pohľadnicová edícia už šestnásť titulov. Ostatným sú Staré železnice. Objavil aj mladých autorov: na Malacky tridsaťročného učiteľa a správcu tamojšieho archívu Martina Macejku či historika Petra Šimka z Považského múzea v Žiline, ktorý spracoval železnice. Veľa z nich by nevyšlo bez osvietených ľudí na radniciach, ktorí zainvestujú aj do takýchto nenápadných projektov. Mestá si časť nákladu kupujú. Nielen ako milú pozornosť pre návštevy, ale knihy predávajú aj v informačných centrách. Zisk sa zíde – aj na dotáciu centier. „Pohľadnicová edícia môže mať veľa titulov,“ myslí si D. Kollár. Jedným by mohli byť staré slovenské kúpele. Veď ich bolo poldruha stovky, no prežil iba zlomok.

ZÁCHRANA LEGENDY. Keď v roku 2003 skončili štátne dotácie, Klub slovenských turistov (KST) už nevedel vydávať časopis Krásy Slovenska a najstarší slovenský časopis ponúkol Dajame. Slovenské pohľady sú síce vekom najstaršie, založené boli ešte v roku 1846, vydávanie však bolo tri razy zastavené, Krásy Slovenska prežili od roku 1921 všetky režimy, neprajníkov i nedostatok peňazí. Podobný časopis o vlastnej krajine nemajú ani Česi, Nemci ani Rakúšania. D. Kollár tvrdí, že nezaváhal ani sekundu, lebo od detstva ich čítal. Musel sa však vzdať nápadu vydávať s P. Augustinim slovenský mini National Geographic Magazine (pod názvom Globus). Ale rozhodovanie nebolo zložité. V projekte si vyrátali, že na nový časopisecký titul treba aspoň poldruha milióna korún a získať reklamný trh, ktorý sa cez prsty pozeral na v novinových stánkoch zastrčené časopisy s malým nákladom.

V Krásach Slovenska časť z toho odpadla, hoci noví vydavatelia vedeli, že aspoň dva roky nebudú rozmýšľať o zisku, len nech prežije. Prežil. Priemerný dvanásťtisícový náklad bol vlani v porovnaní s rokom 2003 dvojnásobkom, hlásia sa aj inzerenti, najmä výrobcovia a predajcovia outdoorového vybavenia. Vydavateľ si môže dovoliť aj opatrnosť a nepripúšťa súperenie inzerentov, na ktoré sú čitatelia Krás Slovenska citliví. Preto je zaujímavý grant ministerstva kultúry na osemstranu Túry do literatúry o spisovateľoch a ich rodnom prostredí, podpora Slovenskej agentúry pre cestovný ruch či KST. Číta ho komunita, vnímavá, nekomerčná, nebulvárna, nematerialistická, vďačná za spôsob informácií. Je to asi jeden z mála časopisov na Slovensku, ktorý čítajú zväčša muži, z miest, deviati z desiatich s vysokoškolským vzdelaním. Tí, čo od detstva chodia do hôr, sú do nich zamilovaní a veľa uvažujú o krajine, kde a ako žijú. Ich deti sa od tohto roka dostávajú aj k elektronickej podobe časopisu. Školy ho majú zadarmo.

ELEKTRONICKY. Od vlaňajška Dajama predáva pokusne desať titulov aj ako elektronické knihy. Veď v USA sa takto pohodlnejšie kupuje a sťahuje do počítača polovica knižnej produkcie. Elektronické knihy Dajamy sú o tretinu lacnejšie ako print. Kupujúcich vidí v súčasnosti najmä medzi zahraničnými Slovákmi, lebo poštovné do USA je drahšie ako sama kniha a netreba týždne čakať. Slušný odbyt vidí v cudzojazyčných mutáciách, ktoré si kupujú aj z USA, Kanady a Austrálie.

Po elektronických knihách o Slovensku siahajú aj tí, čo sa o stredoeurópskej krajinke dozvedeli iba náhodou. Výbornou prezentáciou Slovenska sú preto napríklad pamiatky UNESCO. Je to navyše informácia z prvej ruky. Po roku 1989 pribudlo vo svete kníh o Slovensku, zväčša však sa naša krajina zvezie s Českom, alebo je zahrnutá do stredoeurópskeho regiónu. „Sú to však často informácie nepresné, naivné, skreslené či zastarané,“ hodnotí ich kvalitu D. Kollár. Západní vydavatelia kvalite slovenských autorov veľmi neveria, zrejme si chránia aj svojich, hoci Slovensko je neraz na chvoste ich záujmu. A bránia sa tvrdením, že to by aj tak nešlo. Tak ide slovenská hora k Mohamedovi.

Daniel Kollár (48)

Rodák z Trnavy, geograf, dlhoročný vedecký pracovník Geografického ústavu Slovenskej akadémie vied, kde na malý úväzok pracoval až do vlaňajška. V roku 1995 založil vydavateľstvo Dajama, v ktorom vydal už 211 kníh, praktických sprievodcov slovenskou prírodou, mestami a kultúrnymi pamiatkami. Od roku 2004 prevzal aj vydávanie dvojmesačníka Krásy Slovenska. V súčasnosti je aj predsedom Združenia vydavateľov a kníhkupcov SR, ktoré zastupuje približne osemdesiat percent subjektov v brandži. Je ženatý, má dve deti, žije v Bratislave.

© 2012 TREND Holding, spol. s r.o.