Siroty spod Ankoru

Písal sa rok 2002, trinásť rokov po revolúcii. Dosť dlhý čas na to, aby aj na Slovensku, podobne ako všade v západnom svete, začali fungovať projekty humanitárnej pomoci pre rozvojové krajiny. Aspoň Denisa Augustínová si to vtedy myslela. Realita však bola iná. „Už počas štúdia som si hľadala prácu v treťom svete, ale ľudia boli po rokoch komunizmu naklonení myšlienke, že najprv treba pomôcť vlastným, až potom inde. Dosť ma to šokovalo,“ spomína s odstupom času.

Dnes, keď neziskový sektor praská vo švíkoch, sa zdá len ťažko uveriteľné, že v tom čase mladá dobrovoľníčka nepochodila. Denisa síce našla pobočky misií a dcéry medzinárodných organizácií, tie však nemali mandát na vysielanie pracovníkov do terénu. Postupne sa tak u nej zrodila myšlienka založenia neziskovej organizácie Magna, deti v núdzi. O niekoľko týždňov neskôr už sedela v lietadle.

Kambodža je chudobná a zaostalá krajina. Prišiel ďalší šok, ale len nakrátko. Aj napriek ťažkým životným podmienkam sa Denisa na nové prostredie adaptovala pomerne rýchlo. „Som kozmopolitný človek, mám rada všetko odlišné. Pravda, vtedy som bola aj mladšia a ako je známe, mladí ľudia majú iné kritériá na to, čo už je veľa a čo ešte možno zvládnuť. Treba zostať zanietený pre vec. Na každom mieste sa dá nájsť aj niečo pozitívne. My sme tu pre našich pacientov a oni zároveň obohacujú nás.“

Pochybný obchod. AIDS je ochorenie, ktoré ochromuje celú spoločnosť. Postihnutí sú najmä ľudia v produktívnom veku. Zomierajú a nechávajú po sebe siroty i starých ľudí. Vírus do Kambodže priniesli vojaci OSN niekedy v roku 1993. Situácia sa stala alarmujúcou o štyri roky neskôr.

„V tom čase bola stigma v krajine obrovská. Ľudia vypaľovali domy s pacientmi, deti vyháňali kameňmi. Mnohé z nich nemali žiadnych príbuzných a zostali na ulici. Štátne sirotince v krajine nefungovali a ak áno, uprednostňovali len zdravé deti, aby na nich profitovali cez program medzinárodnej adopcie. Videli sme malých pacientov, ako bezradne čakajú na smrť a jednoducho sme to tak nemohli nechať,“ spomína na neľahké začiatky Denisa.

Dnes organizácia operuje s vyše tristo zamestnancami. Mladá Slovenka má na starosti každodennú koordináciu projektov a absolvuje aj množstvo stretnutí s lokálnymi partnerskými nemocnicami. Najväčším problémom v mnohých prípadoch totiž nie je ani tak distribúcia liečby, ale logistika, nekonečná byrokracia a často aj preprava pacientov do zdravotného zariadenia. Chorí žijú roztrúsení v osadách a cesty sú v katastrofálnom stave.

Vrtochy prírody. Kambodžu pravidelne sužujú aj epidémie horúčky Dengue. „Mimoriadne kritický bol rok 2007. Na oddelení nemocnice sme denne hospitalizovali stovky pacientov. V celej krajine sa v krátkom čase nedali zohnať infúzie. Museli sme ich kupovať za dvojnásobnú cenu z Thajska,“ spomína Denisa.

Výskyt ďalších ochorení, týfusu a cholery, spôsobuje nízky štandard hygieny. Najmä počas monzúnových mesiacov, keď prší nepretržite aj niekoľko dní. Potom sa na chvíľu vyjasní, aby sa vzápätí spustila ešte väčšia prietrž. A príde obdobie sucha – postrach farmárov a príčina akútnej podvýživy. V krajine ňou trpí takmer každé druhé dieťa.

Život v Kambodži sa za ostatných desať rokov veľmi zmenil. „Vtedy bolo reštaurácií málo, obchodov ešte menej. Zo začiatku sme fungovali na ryži, bagetách a ruských sardinkách. Hoci dnes je situácia úplne iná, reštaurácií je v hlavnom meste ako maku a v obchodoch dostanete takmer všetko, na vidieku mnoho ľudí stále nemá čo vložiť do úst,“ upozorňuje.

Denisa Augustínová

Emócie bez uzdy. Denisa má v súčasnosti 34 rokov a býva spolu s manželom aj trojročnou dcérou Zarou v hlavnom meste Phnom Penhe, v byte hneď nad kanceláriou organizácie. Deväť rokov je dlhý čas. Vystriedalo sa tam už mnoho ľudí, medzi ktorými si našla aj veľa priateľov a známych. Zahraniční pracovníci však zväčša prichádzajú maximálne na štyri roky. Málokto zostane dlhšie.

Domáci Kambodžania sú podľa Slovenky milí ľudia, ale potrebujete pochopiť ich mentalitu. „Ak sa domácich osobne niečím dotknete, vedia sa rýchlo vznietiť. Nie však okato ako napríklad ľudia v Latinskej Amerike. Emócie nedávajú vždy najavo. Potom zrazu vzplanú skôr, než im stihnete vysvetliť, že to celé zle pochopili.“

Kto ich chce pochopiť, musí rozumieť ich histórii, rodinným tradíciám i postaveniu žien a duchov. Pomoc od barangov, ako nás cudzincov prezývajú, vítajú. Azda len na začiatku, keď Denisa prišla do Kambodže, musela presvedčiť zopár rodín, aby sa s ňou nebáli spolupracovať. Mali v sebe totiž stále zakotvený strach z návratu Červených Khmérov, ktorí svojho času zavraždili každého, kto sa s cudzincami stýkal.

Duševné jazvy. Apropo Červení Khméri. Ešte aj dnes o nich v Kambodži otvorene rozpráva len málokto (v ostatnom čase situáciu zlepšilo otvorenie medzinárodného tribunálu). Rany sú stále priveľmi živé. Domáci sa nedokázali spamätať z pekla, ktoré v polovici sedemdesiatych rokov Červení Khméri v krajine rozpútali. Režim v snahe vytvoriť utopickú spoločnosť založenú na agrárnom komunizme zlikvidoval tretinu populácie Kambodže. Ďalšie dva milióny ľudí zahynuli na následky hladomoru a infekčných ochorení.

Mestské obyvateľstvo presťahovali na vidiek a prinútili pracovať na rozsiahlych poľnohospodárskych projektoch. Jedinými platnými členmi spoločnosti sa stali chudobní roľníci a niektorí robotníci. Inteligencia bola úplne zlikvidovaná. Ako zámienka na vstupenku do likvidačného tábora poslúžili už len dioptrické okuliare. Kambodža nedostatkom vzdelaných ľudí trpí dodnes.

Diktátor Pol Pot zrušil tiež peniaze, trh, školy, osobné vlastníctvo a vyhlásil kalendárny rok nula. Režim postavil mimo zákona etnické menšiny, ktoré sa mali asimilovať, vraždil budhistických mníchov, kresťanov a moslimov. Denisa z vlastných skúseností s domácimi spoznala, že takmer každá rodina bola postihnutá, každý o niekoho prišiel. Aj po dvadsiatich rokoch majú v sebe stále zakorenený strach, ktorého sa zbavujú len postupne.

Prasce v nasadení. Pretrvávajúci strach umocňujú aj nášľapné míny, ktoré zostali ako nepríjemná spomienka na roky teroru v krajine. Kambodža ich má spolu s africkou Angolou najviac na svete. „V krajine sa nezachovali žiadne vojenské plány, takže lokalizovať mínové polia je veľmi náročne. Istý francúzsky generál, ktorého sme stretli v roku 2002, nám popísal, ako odmínovali Angkor Vat a že prvými odmínovačmi v Kambodži boli prasce. Bohužiaľ, nové mínové polia sa nájdu len tak, že sa na nich zraní alebo zahynie človek,“ upozorňuje Denisa.

Angkor Vat je chrámový komplex v Angkore na severozápade krajiny. Ako najväčší a najlepšie zachovaný chrám je jediný, ktorý stále plní úlohu náboženského centra – hinduistického a potom budhistického. Chrám vybudovali v klasickom štýle khmérskej architektúry. Hlavná turistická atrakcia krajiny sa stala symbolom Kambodže a zdobí aj štátnu vlajku.

Denisa ho aj s dcérkou niekoľkokrát navštívili. Jej najobľúbenejším miestom je však Kep. Nachádza sa na pobreží a stále uniká pozornosti cestovných kancelárií. „Chodíme si tam občas oddýchnuť a nabrať nové sily do práce. Je to také ospalé mestečko bez zástupov turistov. Jeho čaro objavili zatiaľ len domáci a my sa už za domácich pomaly považujeme.“

© 2011 TREND Holding, spol. s r.o.