Slovenská Lady Gaga

Niektoré dokumenty, ktoré ste nakrútili, majú politický podtón. Prijali by ste ponuku od nejakej politickej strany?

Nedávno sa mi to stalo. Oslovila ma Sulíkova Sloboda a Solidarita. Chceli premietať dokument Nemoc tretej moci na ich volebných mítingoch a akciách. Pre mňa je to neprijateľné. Moje filmy nevznikajú pre politickú stranu. A hoci nemám peniaze, sú veci, ktoré nemôžem urobiť.

V dokumentoch riešite problémy spoločnosti a negatívne javy. V osobnom živote ste optimistka alebo pesimistka?

Som optimistka, inak by som nemohla nič robiť. J Hnevá ma však veľa vecí, na ktoré chcem poukázať a vidím v tom zmysel. Momentálne dokončujem dokument o súčasnej politike a kauza Gorila sa mi do toho hodí. V skratke ukazuje bahno, v ktorom sme sa ocitli. Začala som tiež nakrúcať dokument o týraných deťoch. So sestrou píšem scenár aj na veselý hraný poviedkový film s názvom Život je krátky. Český producent nám už aj zohnal peniaze. Budem sa chvíľu venovať niečomu inému, vydýchnem si.

Odkiaľ ste mali peniaze doteraz?

Z rôznych zdrojov. Na niektoré dokumenty aj od Audiovizuálneho fondu. V ostatnom čase som však na projekty nedostala nič. Moje projekty sa im nepáčia. Pre režiséra je snom nájsť si dobrého producenta. Mne teraz veľmi pomohli českí producenti Čestmír Kopecký a Radim Procházka.

Je známe, že po vašich filmoch bývajú búrlivé diskusie.

Dôležité je, aby sa emócie zo sledovaného filmu preniesli na diváka. Podľa mňa by emócie malo vyvolávať každé umenie. Napríklad pri Nemoci tretej moci som chcela otvoriť tému súdnictva, vyvolať diskusiu medzi politikmi a ľuďmi. A to sa podarilo. Diskusií bolo veľa a vždy bolo plné kino. Keď sa o veciach nebude diskutovať a budú uzavreté, politici si s nami budú robiť, čo chcú.

Včera mi dal jeden chalan po filme Muži revolúcie otázku, či sa vôbec dá veriť nejakému politikovi. Nedokázala som na to odpovedať. Potom som nad tým rozmýšľala. Veľa ľudí ide do politiky s ideálmi. Problém však nastane, keď dostanú moc. Zrazu sa inteligentným chlapcom s ideálmi zmenia hodnoty. Povedia si, keď nezoberiem tieto peniaze ja, zoberie ich niekto iný. Takže moje spoznanie je: Daj človeku moc a potom sa prejaví jeho charakter, lebo dobrým chudákom vie byť každý. Za nikoho by som sa nezaručila. Peter Breiner hovorí, že mať obľúbeného politika je ako mať obľúbenú chorobu.

Robíte alternatívne divadlo, nakrúcate dokumenty. Čo vám hovorí komerčný úspech?

Nechcem patriť medzi celebrity. Dokument je menšinový žáner. Mne absolútne vyhovuje stáť nenápadne za kamerou a ísť ako obyčajný človek do kaviarne. Chcem mať na tvári kožu. Ale každý si môže vybrať vlastnú cestu. Nehovorím, čo je dobré a čo je zlé, ale mám istý postoj k veciam. Prišiel za mnou najlepší český producent Rudolf Biermann a ponúkol mi film, ktorý zaplaví kinosály. Odmietla som, lebo ja si chcem robiť snímky bez vonkajšieho tlaku. Nečakám na veľký úspech, ak by prišiel, prekvapil by ma. Tú ilúziu už mám totiž za sebou.

Kde hľadáte témy?

Prichádzajú ku mne samy. Mám pocit, že v živote sa veci priťahujú. Počas desiatich rokov, čo nakrúcam filmy, som nikdy nemala núdzu o námety a scenáre. Zväčša mám rozpracovaných viac tém. Film je aj o tom byť v správny čas na správnom mieste. V dokumente Výmet som strávila s členmi jednotky rýchleho nasadenia toľko času, že kameru už ani nevnímali. Prijali ma medzi seba, lebo som sa o nich úprimne zaujímala. Vďaka tomu sa mi podarilo nakrútiť aj zásah „výjazdovky“ na zlej adrese.

Všetci o vás píšu, že rada provokujete. Je to pravda?

Aj o Lady Gaga sa hovorí, že rada provokuje. Takže som dostala rovnakú nálepku. Môže ma poraziť. J Robím dokumenty pre hŕstku ľudí. Provokujem možno tým, že veci pomenujem. Keby som chcela naozaj provokovať, tak sa vyzlečiem na námestí alebo v divadle. Keď človek niečo robí, vždy bude mať pár ľudí, ktorí za ním stoja. Ale aj veľa takých, ktorí sú proti. Nebudem nikoho presviedčať. Moja šestnásťročná dcéra ma tiež stále prosí, aby som si našla normálnu prácu. Ona ma vidí, ako od rána do večera strihám, nakrúcam a robím filmy, a pýta sa, prečo niektorí ľudia robia osem hodín denne a majú viac peňazí. Možno raz, keď budem mŕtva, to pochopí. J

Film Babička o päťdesiatničke, ktorá hľadá cez zoznamku mladého partnera, vyvolal rozruch. Dostali ste sa dokonca do bulváru.

Keď som sa objavila na prednej strane českého bulváru, prekážalo mi to. Sexuálny život starších ľudí je v spoločnosti tabu, ale nečakala som až takú reakciu. Lenže keď človek robí dokument, je to viac spojené s realitou. Hlavná postava – reálna Tamara ostala na tlačovej konferencii v Prahe šokovaná a nechcela pred sto päťdesiatimi českými novinármi priznať, že vo filme je to naozaj jej príbeh. Teraz ju chápem. Je jednoduchšie pracovať s hercami. Tvorca je oveľa slobodnejší, ale urobiť dobrý hraný film je oveľa zložitejšie. Je to iný typ hry, celá zodpovednosť je na režisérovi.

Kedy ste začínali s umením?

Už ako trinásťročné dieťa som vystupovala v Slovenskom národnom divadle. Chodila som do speváckeho súboru Slniečko, čo mi dnes s mojím chrapľavým hlasom už nikto neuverí. Robili sme Feldekovu hru s názvom Hra, v ktorej sa spí. V dvadsiatich rokoch nasledovalo divadlo Stoka. Obyčajne tento postup býva opačný, ale so mnou je to takto. J

Zachrípnutý hlas je pre vás charakteristický, ako ste k nemu prišli?

Mala som uzlík na hlasivkách. Operovali ma 27. novembra 1989 na deň štrajku. Vtedy sa hovorilo, že lekári budú štrajkovať tak, že budú trikrát lepšie pracovať. Operácia sa veľmi nevydarila, takže ja som obeť revolúcie. J

Stoka robila autorské divadlo, čiže herec popri hraní tvorí aj vlastný text. Vyhovoval vám tento štýl tvorby?

Súbory ako Stoka vznikajú hľadaním. Niekto zapadne hneď a niekto sa nedokáže ani časom stotožniť. Moja prvá spolupráca so Stokou bola na kostýmoch k hre Slepá baba. Nikdy som nechcela byť herečka, veď ani v národnom divadle som nebola hlavná postava, vystupovali sme tam ako zbor. Pri autorskom spôsobe divadla sa človek musí otvoriť a potom sa na to pozrieť kriticky. Psychoanalýza herca na javisku nikoho nezaujíma. Umením je urobiť niečo zo seba tak, aby to zaujímalo aj diváka. Niekto je toho schopný, iný nie. Umenie nie je iba o jednom človeku. Ja som sa v tomto štýle našla, otvorila som sa. Mala som z tvorby veľkú radosť a dobrý pocit, že toto má význam. Obyčajne to mladí ľudia hľadajú. Dnes sledujem na chatoch ľudí, vidím, akí sú zatrpknutí. Inak by pod pseudonymom nemohli písať odporné reakcie na ľudí, ktorí niečo v živote robia. Mám pocit, že to pramení z toho, že si v živote nenaplnili svoje ambície, majú pocit neuplatnenia.

Zažili ste vrchol Stoky, ktorý bol za mečiarizmu. Ako ste to prežívali?

Stoka sa vtedy jasne postavila. Robili sa diskusie, koncerty proti vtedajšej vláde. Diváci na nás stáli rady, hrali sme trikrát do týždňa. Ľudia boli ochotní sedieť aj na zemi, len aby videli predstavenie. Bolo to najtvorivejšie obdobie divadla. Mali sme úspešné predstavenia, s ktorými sme cestovali do Francúzska a vyhrávali sme tam ceny. Vtedy nás na Slovensku väčšina ľudí opľúvala. Minulý rok, keď bolo dvadsiate výročie Stoky, prišli kamery a písali sa ospevné články. Človeku to príde smiešne. Lebo vtedy, keď to bolo a žili sme tým, väčšina spoločnosti nás považovala za nejakých polobláznov.

Čo sa stalo, že sa Stoka rozpadla?

Hovorí sa, že aj futbalový tím treba obmieňať každých sedem rokov. To platí aj o divadle. Neustále sa nám vymieňajú všetky bunky v tele, čiže aj človek sa stále vyvíja a mení. Súbor tiež, a tak sa to prirodzene všetko rozpadalo. Je len hrozné, že zbúrali taký dobrý alternatívny priestor, kde to žilo. Doteraz sú tam iba kvetináče.

Čím vás ovplyvnila Stoka pri tvorbe filmov?

Viem pracovať s človekom pred kamerou. Rozpoznám, čo je to dobrá situácia. Niečomu verím a niečo hľadám. Ľudia nevedia rozpoznať, či je niečo réžia, alebo je to urobené reportážnou formou. Myslím si, že vždy je to spolupráca. Treba si vybrať správnych ľudí a nikdy ich k ničomu nenútiť. Jednoducho mám svoju metódu. Kým si režisér nájde vlastnú metódu, musí urobiť veľa filmov.

Má režisér na Slovenku takú možnosť?

Nemá. Napriek tomu, že na pôvodnú tvorbu ide cez Audovizuálny fond a Zmluvu RTVS so štátom takmer 20 miliónov ročne. Tiež by som rada vedela, kde tie peniaze končia. O drahých hraných filmoch, ktoré sa budú nakrúcať, rozhoduje komisia. Tie sa nedajú urobiť tak lacno, ako robím ja dokumenty. Niekedy sa mi ich podarí urobiť za vlastné peniaze, ale popritom robím do noci iné veci. Na hraný film je potrebných veľa peňazí a je treba mať naklonených ľudí v komisii. Skúšala som to, ale neúspešne. Šancu by mali dostať mladí režiséri. Len skúsenosťou sa naučia robiť dobré filmy. Drahé historické snímky na témy národných mýtov kinematografii škodia. Dúfam, že pri dnešnej digitalizácii kamier a kín vznikne podobná platforma, ako bola Dogma v Dánsku, a budú sa nakrúcať lacné a pravdivé filmy o tejto spoločnosti.

Dá sa nakrútiť kvalitný a lacný dokument?

Niektoré sa dajú. Môj najnovší dokument Muži revolúcie je toho príkladom. Komisia Audiovizuálneho fondu mi napísala, že na film o nežnej revolúcii ešte nedozrel čas. To ma vyprovokovalo. Zakúsla som sa ako pitbul. Človeka to však stojí veľa energie. Každý môže mať iný názor na revolúciu. Na Slovensku vzniká málo dokumentov o našej nedávnej minulosti, ak vôbec nejaké. Je to škoda, keď 17. novembra musí človek pozerať český program, aby videl niečo o nežnej revolúcii. Chcela som vytvoriť čisto slovenský film, dať priestor Slovákom z tribún. Muži revolúcie tiež starnú. Máme šťastie, že naši revolucionári žijú. V ostatnom svete ich väčšinou po neúspechu popravia. J

Aký je ideálny rozpočet na dokumentárny film?

Naučila som sa robiť filmy s minimom prostriedkov. Sama vidím, že keď mám veľa peňazí, som schopná ich všetky minúť. Bežný rozpočet na dokument je okolo 30-tisíc eur, závisí to od náročnosti. Jeden úspešný režisér dokumentov sa mi smial, že toľko, čo ja miniem na celý film, on minie za deň. Keď má človek veľa producentov a peňazí, je to o prispôsobovaní sa. Už neurobíte film, ktorý by ste naozaj chceli. Musia mať oň zaujem verejnoprávne televízie, musí obísť filmové festivaly, potrebuje získať európske ceny. Nerada chodím aj na festivaly, keď vidím ten biznis okolo filmovej produkcie. Radšej budem na periférii pracovať s ľuďmi, ktorí majú rovnaký názor ako ja. Zmierila som sa s tým, nie je to pre mňa prestupná stanica.

Máte nejaký štáb?

Veci si zväčša nakrúcam sama, niekedy so zvukárom alebo kameramanmi. Pri mojej metóde je veľký štáb kontraproduktívny. Potom ste na človeka, z ktorého chcete vytiahnuť niečo intímne a súkromné, v presile a je to cítiť aj na výpovediach.

Kedy ste vo fáze, že ste s filmom spokojná?

Nikdy nie som s filmom spokojná. Teda ešte sa mi to nepodarilo, našťastie. Myslím si, že keď si človek povie, s týmto som spokojný, je umelecky mŕtvy. Aj snímku Muži revolúcie som strihala do posledného momentu. Keďže som na to nemala peniaze, sama som si to aj strihala. Ale to už nechcem zažiť, človek nemá odstup. Na to je potrebný čas a ľudia, ktorí vám dajú reflexiu.

A máte takých ľudí?

Je to pár filmárov a moja sestra (herečka a speváčka Lucia Piussi – pozn Profit). Ona mi vždy povie úprimne, čo si o tom myslí. K tomuto dokumentu som si pozvala aj strihačku Janu Vlčkovú z Prahy, ktorá má tridsať rokov. Povedala mi, ktorým veciam nerozumie a čo jej chýba. Film som upravila tak, aby mu rozumela aj mladšia generácia.

Čo vás vlastne priviedlo k štúdiu dokumentaristiky?

Hľadanie, zvedavosť. Keď ma niečo ovplyvnilo, tak to boli dokumenty, milovala som ich. Keď boli v kine Tri dni dokumentu, tak som ich tam presedela. Na vysokú školu som už išla ako matka dvoch detí.

Zuzana Piussi (40)

Narodila sa v Bratislave. Od roku 1992 pôsobila v divadle Stoka ako herečka, autorka scény a kostýmov. V roku 2000 založila s Ľubom Burgrom združenie Pre súčasnú operu – divadlo Skrat. Vyštudovala réžiu na Katedre hranej a dokumentárnej tvorby FTF VŠMU, kde realizovala dokumentárne filmy Disk-Žatva a Výmet, ktorý bol ocenený hlavnou cenou na MF v Bejrúte 2003, uvedený na MF v Glasgowe, Febiofeste a získala prémiu v kategórii študentská tvorba „za odvážne spracovanie tabuizovanej témy“, ktorú udelili na MFF Art Film Trenčianske Teplice 2004. Ďalšia filmografia: Bezbožná krajina, Anjeli plačú, Stoka – Epilóg, Myslím, tedy Slam, Koliba, Babička, Hrdina našich čias, Kuracia láska, Nemoc tretej moci a Muži revolúcie.

© 2012 TREND Holding, spol. s r.o.