Starodávne divadlo farieb

Do kožiarskej štvrte vo Féze by citlivejšie povahy nemali chodiť. Zápach, ktorý sa odtiaľ šíri, prinútil nejedného zmeniť smer. Najmä okolie známej garbiarne nenechá na pochybách, že vnútri bude čuchové „terno“. Našťastie, obchodníci to už poznajú, nuž návštevníkom pred vstupom strčia do ruky zväzok vonnej mäty a radia pridržiavať si ju pod nosom. Frajerina nie je namieste, nepríjemný zápach v kombinácii s africkou teplotou urobí rýchlo svoje a hlava sa môže zrazu zakrútiť, ani neviete ako. Ten výhľad však stojí za to.

Stačí vybehnúť dve poschodia a terasa predajne sa razom zmení na farebné divadlo. Hercami sú ťažko pracujúci domáci, ktorí po celý deň namáčajú zvieracie kože do roztokov rôznej farby. Červenej, modrej, hnedej, žltej. Kade s farbou sa v ostrom slnku lesknú a menia odtiene. Kým turisti nestíhajú snímať, spotení muži prešľapujú z nohy na nohu a neúnavne ponárajú kúsky kože do farbív. Je to úmorná a zle platená práca, ale robotníci sú radi, že si môžu zarobiť. Oddýchnu si len v piatok, počas moslimského sviatku, keď je farbiareň mimo prevádzky.

Prírodná paleta.

Zamestnanec Gumel tam pracuje už vyše pätnásť rokov. Tmavé kučery mu padajú do očí, keď mi podáva ruku, na dotyk okamžite cítiť, že tento muž si na živobytie nezarábal ako brúsič diamantov. Farby mu na rukách zanechali nezmazateľné stopy. Našťastie, podarilo sa mu vypracovať z radového zamestnanca na turistického sprievodcu. Vystretým prstom ukazuje na kade a vysvetľuje, ako to v garbiarskom remesle chodí. „Používame len prírodné farbivá. Aha, vidíš tie hnedé kade? Tam je roztok z choroša,“ hovorí Gumel a vysvetľuje, že ide o hubu parazitujúcu na ovocných stromoch.

„Najprv sa huba usuší, potom rozdrví, a ponorí do vriacej vody, kým sa nerozpustí. Vznikne hnedý roztok, ktorého intenzita závisí od koncentrácie odvaru,“ dodáva. Do takejto vody muži neúnavne namáčajú kožu, kým nechytí farbu. Minúty, hodiny, dni. Výsledkom ich práce sú hnedé, žlté, medové či dubové kože.

Ďalšie farby sú z kôr rôznych stromov, kvetov, ale používa sa aj moč, hnoj či výkaly. „Ocot sa hojne využíva najmä s medenými stružlinami,“ pokračuje Gumel. Ide o suchú metódu, ktorá sa robí v ďalšej časti farbiarne. Kože sa navlhčia octom, posypú medeným práškom a na pár dní zabalia. Kým vyschnú, pôsobením medenky, ktorá sa v kyslom prostredí vytvorila zo stružlín, získajú zelený odtieň.

Marocká móda.

Hoci sú v Maroku aj moderné farbiarne, vo Féze sa toho od jedenásteho storočia, keď bola garbiareň založená, veľa nezmenilo. Nebolo treba. Výsledky práce si návštevník môže pozrieť dole v predajni alebo vedľa na priľahlom trhu. Tovar na prvý pohľad nezodpovedá posledným európskym trendom, ale z toho množstva kúskov sa dajú vybrať aj pekné suveníry. Či to bude kabelka, klobúk, papuče alebo bunda, pri žiadnom výrobku našťastie necítiť, že materiál bol niekoľko týždňov namáčaný v roztoku z holubieho trusu. Prírodné farbivá by navyše na koži nemali spôsobovať alergické reakcie.

Zaujímavú ponuku nájdete aj v bazáre. Celá štvrť je venovaná koženým výrobkom. V úzkych uličkách možno zazrieť, ako ich muži i ženy zhotovujú. Zohnuté postavy sedia na malých debničkách a v šere petrolejky zošívajú veľkými ihlami jednotlivé kúsky kože. Aby si neporanili prsty, konopné nite prevliekajú náprstníkmi. Len málokto má šijací stroj.

Luxusný tovar pre cudzincov zväčša nemá chybu, ale keď remeselníci šijú pre domácich, výrobky podriaďujú rozmerom kusov kože a občas bývajú nesymetrické. Rozhodujúca je cena a tá nech je čo najnižšia. Čo tam po chybičke, teplá bunda sa vo vysokých nadmorských výškach Atlasu zíde. V zime tam bežne mrzne a noci bývajú chladné aj v dolinách. Pastieri si na módu nejako osobitne nepotrpia.

Duchovné centrum.

Kým sa koža dostane do farbiarne a ku krajčírom, musí prejsť ešte spletitou cestou. Jej spracovaniu sa venujú špecializované garbiarske dielne. Nájsť ich si však vyžaduje pevné nervy. Féz je jedným zo štyroch kráľovských miest Maroka s vyše miliónom obyvateľov. Deväťtisíc uličiek starej štvrte pospájaných do neprehľadnej spleti pôsobí ako skutočný labyrint.

Centrum Fézu ako vo všetkých tunajších mestách tvorí stará medina. Obopínajú ju masívne hradby, ktorých brány sa pred vznikom francúzskeho protektorátu na noc zatvárali. Až nové orgány štátnej správy začali na periférii stavať moderné štvrte nazývané villes nouvelles.

Mesto vzniklo v ôsmom storočí na podnet panovníka Moulaya Idrissa, údajného pravnuka prorokovej dcéry Fatimy. Rozhodujúcim činom, ktorému Féz vďačil za prudký rozkvet, bolo v deviatom storočí postavenie mešity Karaouiyne. Kultúrny vrchol dosiahlo mesto o päť storočí neskôr, keď sa stalo sídlom merinovských sultánov. Politickým a hospodárskym centrom celej krajiny bol do roku 1912 Féz, kým Francúzi nepreniesli mocenské ohnisko do Rabatu a Casablanky. Následne si mesto zachovalo aspoň postavenie duchovného centra. Svedčí o tom aj množstvo špicatých minaretov, ktoré vyčnievajú z oboch častí starých medín.

„Mačkári“.

Po krátkom blúdení sa mi s pomocou domáceho mladíka podarí nájsť zaujímavú dielňu na spracovanie kože s podivným arabským názvom. Salako, jeden z majiteľových synov, hovorí, že manufaktúru vlastní už niekoľko generácií ich rodina a všetci zamestnanci sú bližší či vzdialenejší príbuzní. Podobne to vraj funguje aj v konkurenčných dielňach. Garbiarske remeslo sa dedí z otca na syna odnepamäti. „Ale máme aj pár cudzích učňov,“ poznamenáva tridsiatnik Salako. Učni chodia na niekoľko týždňov do konkurenčnej dielne a skúšku zložia u tamojších majstrov, aby bola objektívna. „Tak to chodilo za čias cechov, tak to chodí aj dnes,“ dodáva.

Vnútorný dvor budovy vyzerá ako po výbuchu. Kože sa na veľkých kopách povaľujú medzi ošarpanými stenami takmer všade. Niektoré sú ešte surové spolu  s biologickým odpadom, ďalšie sú už natiahnuté na kolíkoch, aby sa nestiahli na lúčoch slnka. Jeden z predákov vysvetľuje, že kože dodávajú najmä firmy napojené na horských pastierov oviec, ale občas dostanú aj ťavie kože od púštnych Berberov. Pritrafia sa aj kože z lasíc, kún či líšok. Nikdy by nespracovali kožu zo psa alebo mačky – keď chce niekto kožušníkov smrteľne uraziť, nazve ich „mačkármi“.

Východiskom výroby je očistenie surovej kože od krvi, zvyšku tuku, mäsa a blán. Preto sa musia najprv na dva-tri dni namočiť do vody s chemickým roztokom. Zmäknú a stanú sa pružnými. Potom ich vyplákajú, čím sa odstráni najväčšia nečistota, najmä zo srsti. Remeselníci zvyšný odpad odstránia nožom a hrebeňom.

„Skús túto,“ hovorí mi Salako a vyťahuje z roztoku jednu kožu, kým si zapchávam nos. „Vidíš tú kvalitu? Vnútorná strana sa medzi prstami ľahko šúpe a keď ju stlačím prstami, zostávajú biele miesta. Tú bude radosť spracovať.“ Potom dodá, že najkvalitnejšia koža je z jahniat, najlepšie dvoj-, trojtýždňových, lebo s nimi nie je takmer žiadna práca a patria medzi najjemnejšie. Zároveň sú veľmi drahé, preto sa používajú len ako doplnok.

Hrozba pokuty.

Salako prehliadku dielne uzavrie vo svojej kancelárii a začne rozprávať o kšeftoch. Kým popíjame mätový čaj, posťažuje si. Vraj, keby nebolo turistov, ťažko by sa uživili. Domáci dnes dajú prednosť syntetickým materiálom a čínskemu textilu. Obchodníci ho dovážajú za smiešne ceny, ktorým domáci nedokážu konkurovať. Nad jeho kreslom s písacím stolom sa z portrétu zavesenom na stene usmieva Muhammad VI., súčasný marocký kráľ. Umierneného reformátora domáci milujú a zdobí takmer každú pracovňu, kaviareň. Vidieť ho možno aj na reklamných pútačoch. Vždy samého. Ani jeho otec, kráľ Hassan, ktorý vládol do roku 1999, sa na verejnosti nikdy neukazoval so svojou manželkou.

Nakoniec ma Salako upozorňuje na kúpu výrobkov z kože zvierat ohrozených druhov. Aj takýto tovar sa tu totiž dá zohnať. Často ho doviezli z južnejších afrických krajín, kde vzácna zver žije vo väčšom množstve. Predávajú sa zväčša pod pultom. Keď ho colníci objavia, okamžite ho zhabú a turistovi ešte naparia vysokú pokutu. Nezaujíma ich vysvetlenie, že ste o zákaze nič nevedeli.

© 2011 TREND Holding, spol. s r.o.