Thajský pokoj mysle

Bratislavčan Vladimír Remeník má päťdesiatpäť rokov a v Thajsku už na štvrtý deň dovolenky objavil miesto, kde by chcel žiť. Musel však domov, na Slovensko, kde mal rozbehnutý úspešný biznis. Ešte v roku 2000 síce predal podiely v kultovom motorkárskom bratislavskom zábavnom podniku Harley Davidson Saloon a po návrate z Thajska ho čakal predaj podielov v slušne navštevovanej reštaurácii El Diablo Hacienda Mexicana na bratislavskom korze. O štyri mesiace otváral v Lamai, v druhom najväčšom mestečku na Koh Samui, internetovú kaviareň Pressburg.

„Doma som podnikať začal ešte za socializmu,“ spomína si s odstupom času. „Bol som vyučený optik-mechanik, ale to ktovieako nesypalo. Mal som rodinu –ženu s malým dieťaťom, a tak som si zobral do prenájmu parkovisko pri hoteli Devín. Netreba asi veľmi vysvetľovať, ako to vtedy chodilo. Točili sa tam turisti a my sme im ponúkali výmenu valút za koruny. Mesačne sa takto dalo zarobiť tridsať- až štyridsaťtisíc korún. Kde inde sa vtedy dalo tak ľahko prísť k peniazom?“ Keď prišla „nežná“, mal už nejaký kapitál.

HARLEJÁCI. Náhodou sa zoznámil so Štefanom Karbišom, osobou, ktorú na Slovensku pozná vari každý milovník chopperov. Slovo dalo slovo a spoločne sa zrodila idea vytvoriť podnik, kde by sa stretávali motorkári. V ich predstavách malo ísť o miesto, kam by mohli so svojimi strojmi prichádzať, bez problémov zaparkovať a spoločne sa zabávať. Vedeli, že motorkári sú zvláštne postavy. Na svojich dvojkolesových miláčikoch nechcú len uháňať s vetrom o preteky cestami-necestami a skúšať silu koní pod kapotou. Radi sa s nimi i rôznymi poriadne drahými doplnkami ukazujú pred inými motorkárskymi nadšencami. 

V roku 1996 tandem Remeník – Karbiš otvoril motorkársky svet Harley Davidson Saloon. Inšpiráciou bol legendárny americký stroj. Saloon štýlom pripomína westernové mestečko kdesi na americko-mexických hraniciach. Krátko po otvorení sa stal kultovým nočným podnikom bratislavskej mládeže.

„Komerčne sme boli od začiatku neobyčajne úspešní,“ hovorí V. Remeník. „Aj dnes, hoci spolumajiteľom už nie som, pri každej svojej návšteve Bratislavy sa tam zastavím aspoň na kávičku. Cítim sa tam dobre. Páči sa mi, že si stále drží úroveň i kvalitu služieb. Poznám totiž veľa podnikov, ktoré boli dva-tri roky hitmi a potom zapadli do zabudnutia.“

Prečo potom podiel v podniku predal? Tvrdí, že má rád zmeny. Ďalším gastronomickým dobrodružstvom bola reštaurácia El Diablo Hacienda Mexicana v centre Bratislavy. Aj tomuto licenčnému českému konceptu sa darilo. Medzitým sa stihol rozviesť, dcéry sa osamostatnili, nuž ho začali lákať diaľky. 

PRÍMORSKÉ SNY. V. Remeník vraj vždy sníval o reštaurácii niekde pri Jadranskom mori v Chorvátsku, ale považuje sa za kaviarenský typ. Keď ho Boris Mravec, jeden z jeho spoločníkov, lákal do Thajska, vôbec ho to nezaujímalo. Až keď ktosi z jeho kamarátov nemohol odcestovať, išiel namiesto neho. Thajsko a ostrov Koh Samui ho zasiahli naplno. „Mal som pocit, že ak je niekde raj, tak je to práve tam,“ spomína si. „O peniaze som nikdy nemal núdzu, ale ako prišli, tak odišli. A naraz som pochopil, že pre dobrý a spokojný život nie sú to najdôležitejšie. Naháňať sa za drahými vecami, ako som to robil doma ja i ľudia okolo mňa, je úplná hlúposť. V Thajsku nikoho nezaujíma, či mám lacné tričko z trhoviska za dvesto alebo značkové za dvetisíc bahtov (jedno euro je približne 43 bahtov – pozn. Profit). Iste, aj tu sa to už kazí a novú generáciu láka konzumný život. Ale ja som ešte zachytil tú predchádzajúcu.“

Rozhodnutie o zmene prišlo ako blesk z jasného neba. V noci si všetko premyslel a ráno oznámil bratislavským spoločníkom, že odchádza. Chcel zmenu, začať budovať niečo od začiatku, využiť svoje nápady, fantáziu. Keď po niekoľkých týždňoch sadal aj s priateľkou do lietadla, nechal za sebou čistý stôl – majetok rozpredal. O podnikaní v novom prostredí však nemal potuchy. Najskôr žil v hoteli, ale jemu i kamarátovi ponúkol ktosi voľný priestor v Lamai. A tak sa zrodil Pressburg.

Aj piesok, aj skaly

SLOVENSKO NA LAMAI. Pôvodne to bola iba kaviareň s internetom. I tak začiatky neboli jednoduché. V tom čase bolo treba dať na založenie firmy dokopy sedem thajských spoločníkov. Ideálne, ak mal jeden z nich majoritu, lebo to uľahčovalo styk s úradníkmi. „Možno aj preto som za osem rokov nijakého úradníka nevidel,“ smeje sa. „Skrátka, štát sa podnikateľom do ich práce veľmi nestará. Stačí zaplatiť dane a máte pokoj. Nechodia sem hygienici, hasiči ani daňové kontroly. O všetkom rozhodujem sám. Nepotrebujem nikoho okrádať, pri obrovskej konkurencii naokolo by sa sem ľudia nevrátili.“

V Thajsku mu vyhovujú dobrosrdeční usmievaví ľudia, výborná strava a prakticky celý rok príjemné počasie. Stačia šortky, pár tričiek a na nohy „našuchovačky“.

Ale život nikdy nie je taký priamočiary, ako by si človek želal. Vladova priateľka sa po čase vrátila na Slovensko, hoci dodnes sa pravidelne na Koh Samui vracia. Hovorí, že mu bolo ťažko, aj chuť podnikať prešla. Dal teda jednej servírke plnú moc. Platila náklady a zisk jej nechával. Potom však opäť náhoda otočila život naruby. Ocitol sa v nemocnici a predoperačné vyšetrenia mu robila sympatická Thajčanka. Zblížili sa a sú spolu dodnes.

Loď zo starých čias

MUŽ A ŽENA. Na uštipačnú poznámku, že zase sa jeden Európan zbláznil do thajskej dievčiny, sa trochu uráža. Za sexturizmom do Thajska prichádzajú tisícky mužov z celého sveta. „Toto je však iný prípad,“ zdôrazňuje. „Moja priateľka Wassana študuje už na druhej vysokej škole. Pracovala vo francúzskej nemocnici a nevedela dobre po anglicky. Chodila preto na naše rande s priateľkou. Dnes už viem, že nielen preto, aby prekonala naše komunikačné bariéry, ale aj ako kontrola. Trvalo niekoľko mesiacov, než pochopila, že to s ňou myslím vážne. Som presvedčený, že je to žena na celý môj život.“

Pri téme sexturizmus sa zastavíme. „Kde je dopyt, tam je ponuka,“ tvrdí. „Pozrite sa do Piešťan. Aj tam také dievčatá vždy úspešne pôsobili. V bežnej thajskej populácii prostitúcia nie je tolerovaná, ba dokonca je zákonom zakázaná.“ Na otázku, prečo sa rozmohla práve v Thajsku, vysvetľuje, že veľkou toleranciou tamojšieho najrozšírenejšieho náboženstva – budhizmu. Ale samotnú thajskú spoločnosť považuje za veľmi konzervatívnu.

„Thajčanky sú však fantastické partnerky,“ nedá na ne dopustiť. „Netlačia muža do manželstva, pre ne je prioritou udržať vzťah, harmóniu rodiny. Nikdy ani v najnapätejších situáciách nedvíhajú hlas a naučia to aj partnera. Otec mojej partnerky je vysoký policajný úradník a ich rodina patrí k tým lepším. Rodičom sa neveľmi páčilo, že ich dcéra si našla muža z Európy. Nakoniec ma však prijali.“ 

Stavbárske skúsenosti. Pressburg v Lamai je v súčasnosti miestom, ktoré neobíde vari ani jeden slovenský či český turista. A nie je ich málo. Ostrov je mimoriadne obľúbenou destináciou najmä v zime. Mnohí sa na Koh Samui presídľujú aj na niekoľko mesiacov, keď je v strednej Európe zima, mráz a pľušť. Aj preto V. Remeník s terajším spoločníkom Slavomírom Husom i dcérou Jankou rozšírili aktivity o reštauráciu, thajské masáže, ktoré nevynechá vari ani jeden z turistov. Pred dvoma rokmi dokonca postavili kúsok od Lamai apartmánové domy s výhľadom na more.

Výstavba nebola z podnikateľského hľadiska nič zložité. Zákon je síce prísny, ale dodržiavanie sa veľmi nekontroluje. Všetci developeri však poznajú a zatiaľ sa ani nesnažia porušiť pravidlo, že budova nesmie prevyšovať výšku paliem. Dostatočným negatívnym príkladom je im zrejme Puket či Pataja.

Ceny pozemkov na hornatom Koh Samui nepatria k najnižším. Ray pôdy (približne 16 árov) stojí šesť miliónov bahtov (140-tisíc eur). Ale iba tam, kde treba pred výstavbou vysekať džungľu. Priamo pri mori stojí pozemok štvornásobok.

„Na práce sme najímali najmä kambodžských robotníkov,“ hovorí o stavbárskych skúsenostiach. „Sú veľmi pracovití, ale treba nad nimi neustále stáť. Normy nepoznajú a keď nedáte pozor, hneď je umývadlo o pol metra vyššie, ako malo byť.“   

Pressburg v Lamai

OÁZA. Pressburg sa v Lamai dá nájsť aj podľa strechy natretej na bielo-modro-červenú farbu, hoci miestni robotníci si poplietli poradie. Na stene visia vlajky Slovenska i Česka. „Čudovali by ste sa, koľko zaujímavých historiek dokážu Slováci, Česi a Moravania prebrať, keď si zasadnú za spoločný stôl kdesi vo vzdialených končinách.“ Navyše, ak na ňom nechýba napríklad rezeň s majonézovým šalátom, „vepřo, knedlo, zelo“, ba občas, ak sa podarí niekomu doniesť pravú slovenskú bryndzu, aj bryndzové halušky. Thajské kuchárky v Pressburgu aj také jedlá zvládnu. A v kuchyni privítajú slovkom „ahoj“.

„Vlaňajšok bol v podnikaní najhorší, aký si tu pamätám,“ rekapituluje V. Remeník. „Krízu sme v Thajsku pocítili už v roku 2009. Vlani však najskôr islandský sopečný mrak zastavil lety. Turisti neprišli a strediská, ktoré sme im objednali, pýtali zálohy späť. Keď sa to začalo dávať ako-tak do normálnych koľají, prišli politické nepokoje v Bangkoku. Na našom ostrove bol úplný pokoj, o nepokojoch sme vedeli iba z televízie, ale vysvetli to turistom. Tí sa zľakli a zájazdy do Thajska odriekli.“

Plány. Dnes nie je Pressburg len reštauráciou, ale aj cestovnou kanceláriou. Má zmluvy s vyše dvesto hotelmi. Vedia pomôcť cestovateľom s vybavovaním leteniek, taxíkov či výletov. A nechýba ani kútik s tradičnými thajskými masážami. Kvôli nim tam chodí veľmi veľa hostí. Tamojšia masérka má totiž šesť certifikátov z chrámu Wat Po. Absolventi tamojších kurzov sa považujú v Thajsku za najlepších a majú právo vyučovať ďalších záujemcov.

V. Remeník je síce v Thajsku spokojný, ale už zase hovorí o zmene. Sníva o malajskom ostrove Lukini. Túži tam založiť s terajšou partnerkou niečo spoločné. „Na Samui už bola väčšina mojich kamarátov. Rád by som im ponúkol niečo nové, čo by sa však dalo spojiť do jednej cesty po juhovýchodnej Ázii. Preto uvažujem aj o Vietname a Mjanmarsku,“ uzatvára terajšie plány.

Vladimír RemeníkJa