Emigranti v čase

Peter Koza: Kamarát si ma doberá, že sa chodím do súčasnosti len stravovať

Historickými vedomosťami a arzenálom zbraní i kostýmov neraz zaskočil zahraničných filmárov. Peter Koza, zakladateľ Tovarišstva starých bojových umení a remesiel, si pred dvoma rokmi vytvoril kompaktnú historickú jednotku z konca 18. storočia, na ktorú je náležite hrdý. Len kostýmy ho stáli štvrť milióna korún.

Americko-nemecký štáb rozložený v rakúskom parku Petronel má za sebou už pár dní nakrúcania nového historického filmu Katarína Veľká v hlavnej úlohe s Catherine Zeta-Jonesovou. Dnes by sa mal na pľaci prvý raz ukázať extra komparz zo Slovenska. Nakrúca sa obraz kozáckeho tábora a štáb sa pomaly zbieha. Zrazu z diaľky počuť kozácku pieseň. Všetci spozornejú. Objavujú sa ikonové zástavy, na čele kozáckej armády kráča pop a muži sa pomaly približujú. Niektorí idú na koňoch, iní peši. Prichádzajú do tábora, rozliezajú sa po ňom, akoby tu odjakživa bývali, odsedlávajú kone, prenášajú súdky, zapaľujú fajky a začínajú sa povaľovať. Celý štáb s úžasom sleduje „reálny“ táborový život, keď režisér vykríkne: „Prečo nebeží kamera!“

Art manažér Peter Koza s úsmevom spomína, ako nahovoril vlastnú skupinu, aby zinscenovali príchod kozákov do tábora hneď pri príchode a ukázali tak, že Tovarišstvo starých bojových umení a remesiel (Tostabur) nie je obyčajný komparz.

Téma na dva roky

Šesťdesiatjedenročný majster, ktorý sa stal pôvodne inžinierom v odbore metalurgie, je známy svojím perfekcionizmom. Priatelia ho presviedčajú, že sa nemá toľko snažiť, lebo ľudia to neocenia. V dnešnej konkurencii okolo 150 šermiarskych skupín na Slovensku a ďalšej odhadovanej tisícky v Česku je však kvalita určite výhodou. „Chcem ponúkať kvalitu, veď ľudí historicky vzdelávam. Ak to pochopí len jeden z publika, nebola moja práca zbytočná,“ dôvodí P. Koza a uvádza hneď príklad – program Očovskí strelci.

Pripraviť toto predstavenie trvá dva roky, lebo je to finančne náročné. Prvý rok sa buduje nepriateľská skupinu janičiarov, kde možno použiť časť staršej „výpravy“ hry Ali Baba a štyridsať zbojníkov. Dorobia sa čiapky, kabáty, opasky, prachovnice a pušky. Aby sa zaplatila časť výrobných nákladov, nacvičia sa s novou skupinou miniprogramy.

Druhý rok sa šijú kompletné kroje, vyrábajú valašky a iné doplnky pre očovských strelcov. Vyjsť s celým predstavením na svetlo sveta sa podarí až tretí rok. Samotný nácvik súbojov trvá síce len osem týždňov, ale začínajú sa študovať s predstihom, sú súčasťou predchádzajúcich „malých“ predstavení. Práve pre náročnosť nákladov a dlhodobú prípravu má málo skupín odvahu prinášať nové námety a siaha radšej k osvedčeným a predajne overeným témam mušketierov a rytierov.

Drahé umenie

Našťastie, skupina Tostabur s 35 stálymi členmi je pri výrobne sebestačná. Sami si šijú kostýmy, vyrábajú zbrane a zostavujú choreografie. „Keď kapacitne nestíhame alebo sa kostým vymyká štandardnému šitiu, oslovujeme štúdio Eliana, ktoré sa špecializuje na výrobu historických kostýmov. Je to dosť drahá záležitosť. Keď dobre pochodíte, vyjde jeden kostým na desaťtisíc korún, ale v tom nie sú čižmy, klobúky, rukavice a iné doplnky,“ uzatvára P. Koza.

Malý priemysel

Čo sa týka zbraní, vyrába si ich sám. V minulosti nebolo veľa možností kúpiť si historické zbrane, aj zohnať materiál na ne bol problém. Všetko z dreva, železa až po mosadz si majster robil svojpomocne. Kováčstvu sa P. Koza venuje od založenia tovarišskej skupiny a dnes už má domovské právo vo viacerých kováčskych dielňach. Vyrába si rukoväte a iné veci, ale čepele už necháva kuť zručným majstrom. Okolo šermiarskeho hnutia totiž vznikol celý malý priemysel. A ceny? „Dýku, ktorú momentálne dokončujem, odhadujem na 16-tisíc korún,“ hovorí všestranný umelec.

Od športu k majstrovstvu

P. Koza sa k športovému šermu dostal v oddiele TJ Lokomotíva. „Nikdy som nedosahoval oslnivé úspechy, ale bol som veľkým nadšencom,“ prezrádza bývalý pretekár. Nadšenie a láska k šermu ho priviedli až k štúdiu histórie. „Človek sa učí na majstra z kníh, životnou skúsenosťou a vyšším osvietením,“ poznamenáva šermiarsky majster. Cesta k samovzdelaniu však nebola ľahká. Za knihami musel cestovať až do Paríža, Bologne, Salzburgu a inde, lebo na Slovensku bolo kníh o šerme v histórii, ale aj reáliách všeobecne málo. Aby mohol vyrábať vierohodné kostýmy, sedával za študentských čias v Univerzitnej knižnici v Bratislave. „Keď som niečo odkresľoval, lebo kopírovať sa vtedy nedalo, musel som odpozorovať každý detail a zistiť, čo to je a na čo to slúži. Vďaka tomu som prenikal hlboko do problematiky,“ vysvetľuje P. Koza.

Naučil ich piť

Historické vedomosti sa majstrovi zišli aj v dňoch nakrúcania veľkofilmu Katarína Veľká. „Američania nemajú predstavu o Rusku, nevedia, ako sa správne pije vodka, či sa prežehnáva. A to ich naivné zariadenie Pugačevovho stanu som sa nemohol pozerať,“ hovorí šermiarsky majster. Rozhodol sa opatrne upozorniť režiséra, čo by sa dalo vylepšiť, aby bol film vierohodnejší. Aká bude reakcia na jeho kritiku, nevedel odhadnúť, preto bol pripravený na všetko. Režisér to veľmi uvítal. Hneď zavolal hercov, ktorých bolo treba naučiť piť a prežehnávať sa, a asistentovi mal P. Koza vysvetliť, čo by v stane malo byť. „Na konci dňa za mnou prišiel černoch rekvizitár, podal mi ruku a poďakoval, že som mu pomohol zlepšiť jeho prácu. S tým sa vo svojej praxi stretávam zriedka. Väčšinou všetkým prekáža, že rozdávam rady, lebo im to pridáva prácu. Vôbec sa netešia, že to môžu urobiť poriadne,“ dodáva zakladateľ Tostaburu, ktorý vznikol v roku 1964 ako prvá šermiarska skupina na Slovensku.

Pyšný učiteľ

Katarína Veľká bol len jeden z mnohých filmov, na ktorom Tostabur spolupracoval. Ďalším americkým filmom boli Hmly Avalonu, kde si šermiari prišli na svoje, lebo sa nakrúcalo veľa bojových scén. „Do filmu sme sa dostali aj vďaka tomu, že môj žiak robil pri filmovaní asistenta najznámejšiemu šermiarskemu majstrovi vo filmových záležitostiach, pánovi Hobbsovi“, vysvetľuje P. Koza. Pre francúzsky film Miláčik, ktorý nakrúcali aj na Slovensku, ich zase odporučil producent za slovenskú stranu, keďže poznal ich prácu z televízie. P. Koza mal na starosti celú prípravu tridsaťročného hlavného aktéra filmu Sagamora Stévenina. „Je šermiarsky mimoriadne nadaný herec, nepotreboval ani dabléra,“ chváli šermiarsky majster francúzskeho herca.

Prekladateľ, ale aj autor

Zástupkyňa slovenského vydavateľstva podáva P. Kozovi do rúk americkú knihu o zbraniach, ktorá vraj bola horúcou novinkou na frankfurtskom veľtrhu, a farbisto opisuje jej výnimočnosť. Požiada ho o preklad. „Či je táto kniha výnimočná, sa presvedčíme hneď. Ak v prvom odseku, ktorý náhodne nájdem, objavím menej ako päť chýb, mohla by byť dobrá,“ odpovedá P. Koza. Nachádza ich sedem a odmieta prekladať. Napokon sa s vydavateľstvom dohodne, že sa pri prekladaní nebude držať textu, ale historickej a vecnej pravdy, aj keby mal na danú tému napísať novú knihu. „Čo ma prekvapilo, že pristúpila na to aj americká strana. Povedali vydavateľstvu, že nech napíšem, ako to naozaj bolo, a oni im tú knihu predajú lacnejšie, lebo nie je taká kvalitná, ako ju propagovali. To sa môže stať len v Amerike, lebo inde by bol problém s autorskými právami,“ poznamenáva P. Koza. Sám je autor mnohých kníh a odborných článkov o šerme a scenárov pre filmy.

Disciplinovaní diváci

Sezóna vystúpení je od apríla do konca októbra. Najhustejším mesiacom býva pravidelne september. Vtedy sa robí aj viac akcií v jeden deň. Ľudia sa vracajú z dovoleniek a organizátori sa nemusia báť o zisky ako v letných mesiacoch.

Dobrým zdrojom prímov sú najmä súkromné akcie. „Mám rád, keď zákazník špecifikuje, za koľko korún by si program predstavoval. Podľa veľkosti a náročnosti sa dá zostaviť vystúpenie od 20- do 250-tisíc korún,“ vraví P. Koza. Najčastejšími zákazníkmi sú mestské alebo hradné slávnosti, ktoré si objednajú aj viacdenné akcie, o súkromné historické hostiny majú skôr záujem agentúry a firmy.

Pri používaní zbraní sa zachovávajú prísne pravidlá a zaobchádza s nimi len ten, kto to ovláda. Keď sa niekto zraní, väčšinou šermiar alebo lukostrelec, berie sa to ako zlyhanie v skupine. Diváci bývajú disciplinovaní, lebo majú rešpekt.

Dôkazy zlyhania

Pri práci s koňmi je to ešte náročnejšie. Za žiadnu cenu nesmie byť zranené zviera, lebo rýchlo stratí dôveru, preto je v najväčšom nebezpečenstve práve šermiar. „Riziko je tu vždy. Pred týždňom ma do hlavy kopol kôň. Mám čerstvo zlomené rebro od nárazu kopije pri rytierskom klaní. Odtrhnutý ramenný sval a nehybné koleno si nesiem už z minula. Sú to dôkazy môjho zlyhania,“ vymenúva P. Koza. Umenie skupiny Tostabur obdivujú okrem slovenských aj talianski, francúzski, nemeckí, dánski a českí diváci a nechajú sa s ich pomocou preniesť do dávnej minulosti cez remeslá, súboje, nájazdy na koňoch, historické hostiny a tance.

O sebe

Krédo šermiarskeho majstra

Súčasťou mojej činnosti, ako aj poslania je byť učiteľom. Učím európske šermiarske smery: nemeckú, taliansku, španielsku a francúzsku školu. Šermujem dlhým aj krátkym mečom, tesákom, dýkou, rapírom a kordom, používam plášť či lano ako bojový prostriedok. Vyučoval som na VŠMU aj na bratislavskom konzervatóriu. Chcel som však najmä šermiarov zo skupín posunúť vyššie na rebríčku umenia a remesla šermiarstva. Preto som bol ešte v roku 1984 pri založení šermiarskej školy Magistérium.

Hovorí sa, že hodnota učiteľa je v jeho žiakoch. Ak je to tak, nemusím sa hanbiť. Mám žiakov, ktorí ma už v mnohých ohľadoch – a možno vo všetkom – prevyšujú. A čaká ma ten trpko-víťazný posledný akt hodnotenia: učiteľ až vtedy vyhral, keď sa stane celkom zbytočným. Potom už nebude ani o čom písať.