Dilema vzniku náboženstva

Spiritualita je s nami odnepamäti. Nik neurčí, kedy si pračlovek prvý raz premietol pocity do symbolov nadprirodzenosti. Po nástupe polnohospodárstva sa aj náboženstvo rozvinulo ako inštitúcia. Objavili sa kultové stavby, od megalitických typu Stonehenge až po chrámy veľkých kultúr Mezopotámie, Egypta, Indie, Číny a Nového sveta.

Aké sú korene náboženstva? Najnovšie úvahy zhrnuli v marcovom čísle časopisu Trends in Cognitive Sciences špecialisti na poznávacie procesy Ilkka Pyysiäinen z Helsinskej univerzity (Fínsko) a Marc Hauser z Harvardovej univerzity v Cambridgei (USA). Názorový článok sa objavil online pred mesiacom a ešte pred tlačeným vydaním vzbudil veľkú pozornosť.

Dve hlavné možnosti. Náboženstvo sprevádzalo rozvoj našej sociálnosti. Ľudia v skupinách dokázali veľa obetovať pre geneticky nepríbuzných druhov, čo je z hľadiska evolúcie neštandardné. Nevyvinula sa teda viera v boha či bohov ako adaptácia podporujúca vnútroskupinovú spoluprácu? I. Pyysiäinen a M. Hauser skúmali dve vedecké vysvetlenia.

Prvé hovorí, že náboženstvo sa vyvinulo ako prevencia a na zmierňovanie konfliktov geneticky nepríbuzných ľudí. V čoraz početnejších skupinách to bolo nevyhnutnou podmienkou ich vývoja. Náboženské viery a rituály sú signálmi oddanosti skupine. Podporujú vnútroskupinovú spoluprácu a odhaľujú „čiernych pasažierov“. Viera v duchov či vševidiacich bohov obmedzuje porušovanie noriem. Človeka sledovali a odmeňovali za spoluprácu, trestali za klamanie. Náboženstvo tak podporilo stabilnú spoluprácu vo veľkých skupinách, kde reciprocita a ohľad na reputáciu nestačili.

Druhé vysvetlenie vidí vznik náboženstva v poznávacích schopnostiach človeka, jeho vnímaní sveta, vrátane rodinného a skupinového života, ako aj vlastného ja. Spoluprácu ľudských populácií tohto vysvetlenia umožnil vývoj intuitívnych morálnych názorov a presvedčení o tom, čo je správne a čo už nie. Nevyplynuli z nich špecifické viery v posmrtný život, iba „intuitívny vzor“ nezaložený na výslovných náboženských predstavách. Navyše predstava osobnej nesmrteľnosti ovplyvnila genetickú zdatnosť dávnych ľudí.

Súvislosť s morálkou. Spoluprácu podporujú aj nenáboženské poznávacie mechanizmy, „morálne intuície“, ktoré fungujú u všetkých ľudí, aj malých detí. Náboženstvo takpovediac stojí na psychických mechanizmoch riešenia všeobecných problémov spoločenských stykov. „Prisvojilo“ si ich. Motivuje, ba inšpiruje morálne závažné normy a hodnoty, ale na základe poznávacích mechanizmov, ktoré motivujú solidaritu v každej skupine. Ponúklo nenákladnú „prevádzku“ morálky a natoľko mocné prostriedky tvorby a posilňovania skupinovej solidarity, akoby bez neho nebola možná.

V náboženstve morálne princípy určili bohovia, predkovia, svätci či iní uctievaní jedinci, aby poskytli model. Bohovia a predkovia sledujú, čo ľudia robia, ich morálne voľby už nie sú súkromné. Všetci ľudia sú intuitívni dualisti – cítime, že naše „ja“ vlastní telo, no nie sme to isté, čo naše telá. Pre ľudské uvažovanie je navyše príznačná „promiskuitná teleológia“, vidíme význam a zámer vo všetkom, čo sa deje, predpokladáme konajúci subjekt ako vysvetlenie rôznych javov, často vo forme boha. Náboženské viery sa ľahko šíria, lebo funkčne rezonujú so základom mysle. Preto aj vystupujú v morálke. Tá sa však nerovná náboženstvu.

Pohľady na dobro a zlo. Spolupráca ľudí vyžaduje všeobecnú intuitívnu predstavu správneho a nesprávneho, ktorú možno použiť v rôznych kontextoch, pri trestaní porušovateľov normy a odmeňovaní tých, ktorí sa ňou riadia. Morálne intuície nevyžadujú náboženský vstup. Morálne úsudky sú dosť imúnne proti výslovným morálnym diktátom náboženských a právnych inštitúcií.

Náboženstvá často prikazujú „nezabiješ“. Katolicizmus dovoľuje uškodiť ako vedľajší účinok prinášania väčšieho dobra, no zakazuje uškodiť ako prostriedok väčšieho dobra. Morálne úsudky ľudí s náboženským pozadím sa pri takých rozhodovaniach nelíšia od úsudkov ateistov. Hoci tí prví sú ochotnejší obetovať život pre záchranu viacerých neznámych. Ladí to s úctou k mučeníctvu. Proti takému radikálnemu altruizmu pôsobí evolúcia, ale v špecifických prípadoch ju prekonáva náboženstvo – a občas politika či právo.

Morálne intuície zjavne nezávisia od náboženského pozadia. Aké psychologické faktory ich vysvetľujú? Odpoveď ponúklo skúmanie morálneho vývoja detí. Podľa takzvanej lingvistickej analógie zahŕňa naša psychológia súbor abstraktných princípov, ktoré podporujú ohľady na blahobyt iných. Pripodobnilo sa to univerzálnej gramatike – princípy majú spoločné všetci, tvorivosť je otvorená ako v jazyku. Zákon ako formálny morálny systém poskytuje iba špecifické návody na špecifické skutky, neprekoná ani nezmení naše morálne intuície. Náboženskú oddanosť možno porovnať so zákonom – poskytuje špecifické návody, ale je oddelená od morálnych intuícií v mozgu.

Odmietanie kritiky. Podľa I. Pyysiäinena a M. Hausera tak náboženstvo nemôže stáť pri koreňoch ľudskej vnútroskupinovej spolupráce. Umožňuje ju súbor mentálnych mechanizmov, ktoré nie sú špecifické pre náboženstvo. Morálne úsudky závisia od nich, náboženstvo je tu druhotné. Hoci nevzniklo ako biologická adaptácia, môže výrazne podporovať a stabilizovať vnútroskupinovú spoluprácu. Náboženské pojmy a viery vzosobňujú „realizáciu“ morálnych intuícií. Napriek tomu, že toto prepojenie nie je nutné, mnoho ľudí si naň zvyklo. Aj objektívnu kritiku zameranú na náboženstvo potom vnímajú ako zásadné ohrozenie nášho morálneho bytia.

autor – Zdeněk Urban