Oslík namiesto skibusu

Z hotela je k zjazdovke necelý kilometer. S nezáujmom míňame hotelový mikrobus a radšej sa odvážne šplháme na chrbty pokojne postávajúcich oslíkov. Lyže na kolená a ide sa. Zasnežené svahy strediska Oukaimeden v Maroku čakajú zvedavcov z Európy.

Lyžovať sa do Maroka? A vedia tam vôbec, čo je to sneh? Väčšina známych prekvapene dvíhala hlas. Ešte tak na pieskových dunách alebo voziť sa na ťavách po púšti, dodávali ironicky. My sme však už dávno mali oprášené školské vedomosti o pohorí Atlas i to, že jeho najvyšší vrch Džabal Tubkal sa driape do 4 167 metrov nad morom. Denne sme pred odchodom nazerali na skromnú webovú stránku marockého lyžiarskeho strediska Oukaimeden, ale vždy sme ju so sklamaním zavierali. Darmo bedekre hovorili, že sneh tam býva od polovice decembra do začiatku apríla, nejakých sto až stodvadsať dní, čiže v podstate tak dlho ako v horách na Slovensku. Tejto zimy sa však snehu do Atlasu priveľmi nechcelo. Až v prvej polovici januára prišla radostná e-mailová správa od organizátorov: Napadlo.

Z púšte do hôr. Osemstotisícovým Marrákešom, piatym najväčším marockým mestom a východiskovou stanicou do Atlasu, sme sa cez deň túlali v tričkách s krátkymi rukávmi. Veď bolo dvadsať nad nulou. Ale zima je aj v Maroku chladná a navečer sme si naťahovali teplé svetre a bundy. Dokonca aj v domoch. Maročania totiž nezvyknú obydlia vykurovať. Niekoľko zimných týždňov vydržia a potom celé mesiace robia všetko preto, aby sa poschovávali pred pálivým slnkom.

Do hôr sme odchádzali v kolóne objednaných džípov, pretože do Oukaimedenu zatiaľ nijaká pravidelná doprava nepremáva. Lyžovačky v tejto krajine aj z finančných dôvodov nepatria k rozšíreným športom a tých pár ľudí, čo na ne má, alebo zvedaví turisti sa vyberú vlastným či požičaným autom. Na svahy totiž až tak ďaleko nie je. Z Marrákešu iba sedemdesiat kilometrov, čo sa dá zvládnuť za poldruha hodinky. Najmä keď za volantom sedí niektorý z domácich šoférov, ktorý hosťa šetriť nebude. Náročné serpentíny s ostrými zákrutami akoby dostali do varu jeho arabsko-berberskú krv. Pri našom pišťaní sa iba zoširoka smeje a naschvál ukazuje dole hlboko do rokliny, ktorú práve míňame.

CESTA NAHOR. Hneď za Marrákešom sa otvára prekrásna panoráma Atlasu so zasneženými vrcholcami. Pripomína gýčovité tapety, aké zdobievali mnohé panelákové byty. Vyprahnutú červenohnedú krajinu za mestom ozeleňujú iba palmy, olivovníky a argánie. Čoskoro však prechádzame do skalnatých kopcov, kde stráne okolo cesty sú popretínané zelenými terasami políčok a zimnú prírodu oživujú nekonečné rady či lány opuncií. Bez tejto kaktusovitej rastliny si obyvatelia vidieka nevedia život ani predstaviť. Z jej plodov sa dajú robiť nápoje i džemy, stonky sa konzumujú ako zelenina a pochutnajú si na nich aj kozy a ovce. Ešte viac ideme oči nechať na pôvabných dedinkách učupených na svahoch. Domy z hliny takmer splývajú so zemou. Ešteže na väčšine priečelí alebo kríkoch okolo domov žiari pestrofarebná bielizeň v takom množstve, akoby vyhlásili Deň prania. Keď sa vydriapeme do výšky 2 600 metrov, pred nami sa otvorí široké údolie. Snehu je poskromne ako cukrového poprašku na koláčikoch. Zaparkujeme pred hotelom a zrazu cítime spolu s českými kolegami závan domova. Volá sa slovansky – Louka. A blízky je nám aj architektúrou. Akoby sa jeho autor bol pred štyrmi desiatkami rokov inšpirovať na Štrbskom Plese či v niektorej odborárskej zotavovni bývalého Česko-Slovenska. Ibaže tie slovenské a české už zväčša prešli rekonštrukciou, ale v Louke sa zastavil čas. Štyri hviezdičky, ktorými sa hrdí, by hodnotitelia z Trendu roztrhali v zuboch.

Všetko však vynahradzuje ochota personálu, ktorý úsmevmi nahrádza časté profesionálne prehrešky. Po národnom večere, čiže ochutnávaní špecialít a alkoholických nápojov jednotlivých zúčastnených krajín, sa už čašníci, kuchári, recepční i chyžné celkom včlenili do medzinárodného novinárskeho kolektívu. Náboženstvo-nenáboženstvo, veselo si s nami pripíjali.

ŠANCA PRE TRÉNINKY. Rannú rozcvičku v podobe chôdze k zjazdovke sme vynechali. Radšej sme sa dali do vážneho obchodného rokovania s miestnymi neoblomnými pohoničmi, ktorí dobiedzali, aby sme si vybrali práve toho ich oslíka. Z pôvodnej sumy sto dirhamov (nejakých desať eur) končíme pri štyridsiatich dirhamoch. Pohoniči najskôr zahrajú tragickú etudu, akože sme ich mnohodetnú rodinu uvrhli do totálnej biedy, ale vzápätí s úsmevom pomáhajú vyliezť do sediel. Pohodlný, ba ani voňavý povoz to nie je, ale v ktorom inom svetovom lyžiarskom stredisku by sme sa zviezli oslím skibusom?

Je slnečný deň a z každého uhla vidno, že Oukaimeden, známy aj pod názvom Ukaimidin, dostal do vienka veľa krásy. Škoda, že to ešte nepochopili domáci či zahraniční podnikatelia. Ak by dobudovali infraštruktúru, iste by sa tam bežkárske reprezentačné družstvá z celého sveta len tak hrnuli. Veď zvyknúť si behať na dýchanie v náročnom prostredí nadmorskej výšky 2 650 metrov a potom sa vybrať na preteky do nižších polôh sa dá prirovnať známemu prísloviu – ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku. Veď prečo je taký populárny napríklad rakúsky ľadovec Dachstein?

PAŤDESIATROČNÁ SEDAČKA. Na rozdiel od mnohých iných marockých miest investície ešte do vysokohorského Oukaimedenu nedorazili. Šesť vlekov už pamätá roky pána a dýchavičná dvojsedačková lanovka sa do výšky 3 269 metrov vlečie ako slimák. Nečudo, veď o tri roky oslávi päťdesiatku. Postavil ju a vôbec založenie lyžiarskeho strediska inicioval súkromný lyžiarsky klub z Casablancy. Na sedadlá musíme pri nastupovaní pre nedostatok snehu doslova vyskakovať a netušíme, čo nás čaká v hornej stanici. Odvážnym skokom vystupujeme medzi poriadne kamene. Ešteže lyže máme požičané, nie vlastné. Neverte internetovým informáciám, že v Maroku ešte nevedia, čo sú to carvingy. Miestna požičovňa ponúka pomerne moderné modely lyží všetkých svetových značiek.

Z vrcholnej stanice sa otvára prekrásny výhľad na najvyšší vrch Atlasu a štrnástu najvyššiu horu v Afrike – Džabal Tubkal. Výstup na ňu z jednej či druhej strany je podľa tých, čo ho absolvovali, nezabudnuteľný.

Ratrak ako novinka. Potom nás čaká ďalšie prekvapenie – žľab pripomínajúci Lomnické sedlo. Čierna farba v hodnotení náročnosti patrí tejto zjazdovke viac než oprávnene. Navyše o nejakej úprave snehu nemôže byť ani reči. Ako by sa až tam nejaký ratrak škriabal. Veď jediný stroj na úpravu tratí doniesli organizátori novinárskych pretekov až zo španielskej Sierry Nevada.

A tak je jazda z vrchu vlastne freeridom. Najlepšie je ísť po panenskom snehu. Len keby ho nebolo tak málo. Kamene pod ním len tak iskria a do hĺbky rýpu skĺznice lyží. Marockého sprievodcu to však nevyvádza z dobrej nálady. Netuší, kto v skupine je aký lyžiar, takže pohľad zvaný smrť v očiach niektorých z nás ho rozosmieva. Nebuďte, moji pekní, takí rozmaznaní, myslí si celkom iste.

Pri návrate zo zjazdovky sa zastavujeme v bistre s honosným názvom Francúzsky dom. V ponuke je presladené varené víno a po troche prehovárania majiteľ donesie aj pivo v plechovke. Aj keď si zaň slušne vypýtal, očividne mu to ako moslimovi nie je po vôli. Čosi však už o turistickom ruchu vie a chápe, že hosťom treba vychádzať v ústrety. Pri pokladnici popíja národný marocký nápoj – presladený mätový čaj a najmä na nás, ženy, poriadne zazerá. Úsmev na tvári mu vyvolá až slušný bakšiš.

Autorka je publicistka a v Oukaimedene reprezentovala Slovensko na 56. majstrovstvách sveta novinárov-lyžiarov

autorka – Jana Janků