Developer zo železnice

Známi len krútili hlavou, keď v roku 1991 dobrovoľne uvoľnil dobre platenú stoličku zástupcu riaditeľa odboru na generálnom riaditeľstve železníc, lebo chcel súkromníčiť. Ladislav Veršovský si obstaral tri fúriky, tri krompáče, pár lopát, najal dvoch robotníkov. Vlani, kríza-nekríza, nikoho pre nedostatok práce neprepustil a akciovka mala najlepšie výsledky v celej histórii.

Vlaňajšok priniesol výnosy štyridsať miliónov eur a zisk vyše dva milióny. V čase, keď sa to v brandži rúcalo. Ladislav Veršovský sa vie tešiť z veľkých i malých vecí. Ráno sa po ceste k autu na snehu v čiernych topánkach a obleku zvrtol, vrátil do domu, do hrsti nabral slnečnicové semiačka, vysypal sýkorkám a pozeral sa, ako sa zlietajú z okolitých stromov. O pol hodiny spoza pracovného stola zavolal stavbyvedúcemu, nech dá mimoriadnu odmenu strážnikovi pri vchode na stavbu. Keď chcel ísť neohlásený v sobotu na stavbu, strážnik mu zastal cestu s otázkou, čo tam chce. Povedal, že je generálnym riaditeľom spoločnosti Reding a onen chlap sa pri pohľade na jeho sveter a bundu zasmial, že to by mohol povedať každý a poslal ho írečitou stavbárčinou do teplých krajín. Firma sa rozrástla a nie každý pozná šéfa.

Koniec dynastie

Rozbil otcove predstavy o železničiarskej dynastii. Ten „na dráhe“ robil v stopách deda a pradeda. Na železnici začal aj jeho syn, po maturite ako robotník, potom diaľkovo vyštudoval vysokú dopravnú, dotiahol to do manažmentu, ale po dvoch desaťročiach sa dobrého postu s istotami štátnej firmy vzdal. Ladislav mal odjakživa tvrdú hlavu, svoje predstavy a po novembri 1989 ho fascinovala vízia slobody a možnosti podnikať. Najmä ak vo veľkej firme spoznal aj socialistické krasorečnenie, aj pohodlie, podceňovanie odbornosti, nekompetentnosť, „kamarátšafty“. Rozčúli ho spomienka, ako sa železnice za novej éry ľahko vzdali pozemku pred bratislavskou stanicou a ako bez mihnutia oka platia obrovské sumy za prenájmy, hoci lacnejšie mohlo byť vo vlastnom.

Po stavbárskom chodníku sa vybral, lebo aj na železnici robil v oblasti investícií. Začal s tým, čo iní nechceli robiť. Pre veľkých dodávateľov rúbať stromy, búrať múry, čistiť priestor. „Aj my,“ odpovedá na otázku, kto to robí namiesto nich teraz. Firmička postupne rástla do podoby eseročiek a v roku 1997 sa stala akciovou spoločnosťou, ktorá má už vlastné imanie desať miliónov eur a živí 180 ľudí. Bez toho, s čím kedysi začínal, sa nijaká stavba nezaobíde. Preto zamestnáva aj veľa ľudí bez vzdelania, aj Rómov a vidí, že veľa z nich chce a vie pracovať, ak sa s nimi hovorí bez predsudkov, pričom im však netreba ustupovať. Za Redingom stoja najmä domy, byty, polyfunkčné objekty, v súčasnosti turbulentný biznis.

Dielo za ním

Architekti, stavbári aj investori si chodia obzrieť Centrum Gercenova v Bratislave-Petržalke. Tristo bytov, štyridsať obchodných, prevádzkových a kancelárskych priestorov, vyše tristo podzemných garáží, upravené okolie, zeleň. Jeden z príkladov, ako revitalizovať chradnúce socialistické sídlisko. Kúpil pozemky, jeho architekti navrhli podobu, jeho firma postavila areál za niekdajších 1,1 miliardy korún (približne 36 miliónov eur), jeho spoločnosť ho aj rozpredala. Za sedemsto miliónov korún (necelých 23 miliónov eur) postavili vlani rezidenčný komplex Račany Bianco a investor je spokojný. Dostal kvalitnú prácu a navyše technickými riešeniami i racionálnym manažovaním výstavby mu z pôvodne naplánovaných peňazí ušetrili. „To môže u investora znamenať prednosť a šancu na ďalšie objednávky,“ myslí si L. Veršovský. Projekt totiž môže byť na papieri úžasný, ale ak vyjde priveľmi draho a trh developerovi na cenu neodpovie záujmom, hrozí problém.

V rebríčku slovenských stavebných firiem je Reding okolo dvadsiatky a generálny riaditeľ pripomína, že medzi nimi je možno jediný či jeden z mála, ktorý vyrastal od nuly. Možno preto, že nič nesprivatizoval, nezískal lacno stroje, kontakty predchodcov ani know-how, musel sa predierať a racionálne hospodáriť, je do krízy veľmi dobre vybavený. Každoročne mu síce ujde viacero objednávok, ale nie preto, že je neschopný. Vie, že pôsobí v atmosfére neveľmi transparentnej, bratríčkovania a argumenty, prečo objednávku napokon nedostal, považuje neraz len za kaleráby. Vraj mal možnosť ísť aj do netransparentných hier a pýtali sa ho, či je normálny, ak odmietal. Spokojný spánok je však prednejší.

Aké byty?

„Kríza dala čas zamyslieť sa nad stratégiou,“ tvrdí a dodáva, že proti kríze možno ísť len vyššou kvalitou práce, vyšším nasadením a väčšou úctou ku klientom. Trh má zmapovaný a vidí, že developeri, ktorí prišli s drahými bytmi, musia s cenou dolu, no robia to veľmi ťažko. Nakúpili totiž drahé pozemky, veľkoryso platili za projekty, ktoré neveľmi uvažovali počas boomu o cene, kupovali drahé materiály, príliš drahú stavebnú výrobu a nechcú predávať so stratou. Boli aj developeri, ktorí mali síce veľa peňazí, ale nevyznali sa priveľmi v odbore a dali sa obtiahnuť. Nové byty sa budú stavať racionálnejšie, budú možno menšie, ale lepšie riešené, úspornejšie, lebo dodávatelia ponúkajú kvalitné materiály s nižšou maržou. To, čo sa chystá, bude dokončeným drahým nepredaným bytom veľkou konkurenciou. Zákazník, ktorý donedávna nemal na výber, je pánom trhu. A čoraz náročnejším.

„Nie sme čistí developeri,“ vysvetľuje filozofiu firmy. Pozemky si začali kupovať sami, majú vlastné projekty, vlastnú stavebnú činnosť, predaj, každá z činností si na seba zarobí, vytvorí aj zisk, ale cenu to nevyháňa do výšky.

Ako udržať ľudí

Niekoľko ráz navrhoval, nech si zamestnanci vytvoria odbory. Nik sa do toho nehrnul, možno aj s vedomím, že by sotva čo vyrokovali. Nemá rád silácke reči, že nech si ide každý, kam chce, veď vonku čakajú zástupy. Vzťah podnikateľa a zamestnanca nepokladá za arénu pre triedny boj, ako by bol podnikateľ nepriateľom zamestnanca. Má záujem na stabilite a vie, ako ju udržiavať. Ľudia každého pol roka skladajú účty, na štvrťročné porady manažmentu volá aj robotníkov, ktorí sú prirodzenými hovorcami svojich partií a pozorne počúva. Lebo chodia s dobrými nápadmi, ktoré prinesú profit obom stranám. Pri splnení dohodnutých parametrov sú okrem platu aj odmeny, ktoré môžu predstavovať aj ročný plat. Spoločne športujú, chodia na výlety, chlapi aj na futbal, aj do Anglicka a Talianska, ženy na nákupy. Vie pomôcť k bytu. Ale najviac investuje do vzdelávania. Vychováva si projektových manažérov, na pracovisko im vozí učiteľov jazykov, školí majstrov, technikov a robotníkov, nech tí, čo vedia a chcú, stúpajú po kvalifikačnom rebríčku. Nemá strach, že získajú novú kvalifikáciu a odídu a rok pred svojou šesťdesiatkou sa teší, že ho vlastní ľudia motivujú, aby s nimi držal krok.

Pre porušovanie disciplíny vlani nikoho neprepustil, ľudia odchádzajú len pri racionalizácii, tí neperspektívni, ale vždy s dobrým odstupným a sľubom, že pomôžu pri hľadaní práce. Kamaráti z iných firiem mu zvyknú vravieť, že keď dakoho prepustí, nech ho pošle k nim, robota sa nájde, lebo ľudia z Redingu majú dobrú povesť.

Na čo má čas

Nemá pocit, že by mal menej alebo viac práce než na železniciach, ale odmena za výkon je iná. Robí aj desať hodín, aj v sobotu, a po tom, čo si hodinku zapláva, robí aj v nedeľu predpoludním. Nemá jachtu ani dom pri mori, dovolenkuje len po týždni a zväčša na Slovensku. Pokrčí ramenami, keď sa ho manželka po vysielaní Smotánky opýta, kde na to jeho kolegovia berú čas. Má lepšie auto než kedysi, nebýva v paneláku, ale v rodinnom dome, a to je asi tak všetko.

Viacero podriadených býva a dovolenkuje možno luxusnejšie, viac si doprajú. Ale ak si zaslúžia, nech majú. On väčšinu zisku vracia do firmy na nové investície, lebo je rád, že sa Redingu, jeho tretiemu dieťaťu, darí. Nebuduje stavbársku dynastiu. Syn sa venuje financiám, bankovníctvu, dcéra je síce stavebnou inžinierkou, ale je doma pri treťom dieťati. Ale keď sa raz poberie na penziu, vie si predstaviť, kto firmu povedie. Vychoval si šikovných tridsiatnikov.

Foto - Maňo Štrauch

© 2010 TREND Holding, spol. s r.o.