Drahokam medzi ceruzami

Koh-i-noor bol kedysi najväčší diamant na svete. Po ňom dostala názov aj legendárna žltá ceruza, ktorú dnes používa takmer každý školák alebo umelec. Ale nielen oni.

Perom tejto značky podpísal nedávno prezidentský sľub staronový český prezident Václav Klaus. Málokto však vie, že výrobcom týchto písacích potrieb je českobudějovická firma Koh-i-noor Hardtmuth.

Koh-i-noor Hardtmuth je jedným z najstarších výrobcov ceruziek na svete. Patrí k najväčším stredoeurópskym výrobcom kancelárskych, umeleckých a školských potrieb.

Fabriku Koh-i-nooru musíte hľadať takmer v centre Českých Budějovíc. V minulosti jej poloha za riekou Vltavou bola pravdepodobne perifériou, dnes už nie je.

Ďalšie prekvapenie návštevníka čaká pri obhliadke budov podniku. Kto by čakal moderné plechové a sklené štvorcové výrobné haly, bude sklamaný. Výrobný komplex predstavuje niekoľko pekných tehlových budov natretých na staroružovo.

Časť továrne stojí už od roku 1848, keď sa synovia zakladateľa firmy Josefa Hardtmutha – Karl a Ludwig – rozhodli presťahovať výrobu a rodinný podnik z Viedne do Českých Budějovíc.

„Bolo to z ich strany logické, pretože tam boli suroviny na výrobu ceruziek ako kaolín, íl, grafit a drevo a tiež lacnejšia pracovná sila než vo Viedni,“ vysvetľuje obchodný radca firmy Michal Vosátko. V Koh-i-noore pracuje už 35 rokov a tak má jeho dejiny v malíčku.

V súčasnosti však už pre rozsah výroby staré výrobné haly kapacitne nepostačujú a vedenie spoločnosti uvažuje o presťahovaní časti výroby do nových priestorov.

Koh-i-noor nevyrába iba ceruzky. Do sortimentu firmy, ktorý má viac ako štyri a pol tisíca rôznych produktov, patria aj pastelky, farbičky, kriedy, farby a iné druhy kancelárskych a výtvarných potrieb. Vlani navyše kúpila bulharskú firmu Hemus, špecializujúcu sa na výrobu fixiek.

Štát a rodina

V chodbách administratívnych priestorov je zaujímavý farebný koberec s vytkaným logom spoločnosti – červenou mašľou. Ako sa neskôr dozvedáme, toto dnes známe logo firma zaviedla až v polovici tridsiatych rokov minulého storočia.

Ich ochranná známka bola zaregistrovaná ako jedna z prvých v Rakúsko-Uhorsku už v roku 1894 a mala podobu slona, ktorú aj dnes môžeme vidieť na školských gumách.

Riaditeľ firmy Vlastislav Bříza pracoval v „kohinorke“ už v sedemdesiatych rokoch ako konštruktér a vôbec netušil, že ju niekedy bude riadiť a vlastniť. Začiatkom deväťdesiatych rokov sa vtedajší štátny podnik sprivatizoval.

V druhej vlne „kupónky“ ho získala finančná skupina PPF dnes najbohatšieho Čecha Petra Kellnera. V roku 1994 ponúkli V. Břízovi miesto generálneho riaditeľa podniku. Hoci firma nebola v dobrej kondícii a V. Bříza už pracoval ako riaditeľ spoločnosti Gama, ktorá patrí dodnes do jeho holdingu G Group, funkciu zobral.

Za niekoľko rokov dostal firmu z červených čísel a na konci deväťdesiatych rokov sa odhodlal od PPF podnik kúpiť. Podľa serveru Idnes.cz si zobral niekoľko stomiliónový úver.

„Nebolo ľahké presvedčiť banku, aby mi požičala. Ručiť som mohol jedine akciami podniku, ale to nestačilo. Ručil som preto aj ordináciou mojej manželky a vlastným domom,“ spomína V. Bříza.

Riskovať sa mu však oplatilo. Firme sa aj naďalej darilo a postupne do podniku priviedol aj svojich dvoch synov. Jedného musel pritiahnuť až z Austrálie a druhého z akademickej pôdy. Dnes je teda „kohinorka“ opäť tak trochu rodinná firma ako za čias Hardtmuthovcov.

Žltý klenot

Koh-i-noor založil v roku 1790 vo Viedni rakúsky architekt, vynálezca a podnikateľ Josef Hardtmuth. Pôvodne vo fabrike vyrábal kameninu, z ktorej produkoval kuchynský riad. Neskôr vymyslel spôsob, ako vytvoriť tuhu zo zmesi grafitu a ílu a zameral sa na produkciu ceruziek. A urobil dobre.

Dovtedy sa totiž ceruzy vyrábali tak, že sa čistý grafit nakrájal na kusy s vlepil medzi drevené doštičky. Hardtmuthovou metódou mohlo byť na výrobu použité menšie množstvo grafitu, ktorý bol drahý, a preto sa mohli ceruzy predávať lacnejšie a širšiemu okruhu ľudí. Firme sa začalo dariť a jej výrobky získavali ocenenia na výstavách.

Slávna ceruza s názvom Koh-i-noor sa po prvý raz prezentovala na svetovej výstave v Paríži 1889. Názov získala podľa vtedy najväčšieho diamantu na svete.

„Franz Hardtmuth, pokračovateľ rodinnej firmy, študoval v polovici 19. storočia v Anglicku a tam bol svedkom odovzdávania tohto diamantu z Indie do kráľovského pokladu. Pravdepodobne pri vymýšľaní názvu pre novú ceruzu si na to spomenul,“ myslí si M. Vosátko.

„Kohinorka“ prišla na trh o rok neskôr a ihneď si získala pozornosť. A to nielen kvalitou, ale aj žltou farbou (inšpirovanou zafarbením spomínaného diamantu). Dovtedy boli ceruzy zväčša čierne a neatraktívne. Žltý povrch okamžite zaujal a určil trend v ceruzkovom dizajne. Odvtedy sa s touto farbou spája punc kvality.

Revolučná bola aj uvádzacia cena, ktorá bola trojnásobne vyššia ako vtedy štandardné ceny. „V tom období sa nové výrobky uvádzali na trh za nízke ceny a postupne sa zdražovali,“ vysvetľuje M. Vosátko. Možno jej výrobcovia chceli naznačiť, že ona bude klenot medzi ceruzami.

F. Hardtmuth zlepšil aj stroje na výrobu cerúz. Prišiel i na to, že ak sa čelo ceruziek potrie lakom, grafit sa nebude prášiť. Napokon zaviedol dodnes známu stupnicu tvrdosti. Ceruzky označil písmenami H, B a F.

Dnes sa tieto skratky bežne pomenúvajú anglickými prívlastkami hard, black a firm. M. Vosátko však má inú teóriu. „Neviem, prečo by Nemci dávali stupňom anglické názvy. Podľa mojich zdrojov by písmená mohli znamenať Hardtmuth, Budweiss (nemecký názov Českých Budějovíc) a Franz,“ dodáva.

Spor o značku

Na začiatku minulého storočia bola firma Hardtmuth jednou z najväčších ceruzkární na svete. Mala osem samostatných výrobných závodov a 34 dcérskych spoločností. Iba českobudějovická továreň zamestnávala vyše 1 800 ľudí a produkovala okolo dvesto miliónov ceruziek ročne.

Po prvej svetovej vojne sa však impérium začalo rozpadať na viacero samostatných spoločností. Česko-rakúska vetva podnikala naďalej v Českých Budějoviciach.

Počas druhej svetovej vojny však nasledovníci Hardtmuthovcov netajili svoje sympatie s nacistami. To sa im stalo po vojne osudným, keď ich továreň znárodnil štát. Pôvodní majitelia utiekli do Rakúska a odtiaľ začali dlhý boj o majetok a značku firmy.

„Keďže značka je zväčša spojená s miestom produkcie, založili si v Rakúsku malú výrobňu túh, ktorá však nemohla konkurovať českobudějovickej fabrike,“ hovorí M. Vosátko.

Spory v začiatkoch vyhrávala československá strana. Neskôr v niektorých štátoch zvíťazili pôvodní majitelia. Materská firma v snahe vyhnúť sa strate trhov vytvorila exportnú dcérsku spoločnosť Bohemia Works, ktorá vyvážala výrobky do štátov, kde „kohinorka“ prehrala boj o značku.

Do socialistických štátov exportovala naďalej pod názvom Koh-i-noor. Rakúšanom sa však v predaji nedarilo, a preto v polovici šesťdesiatych rokov predali podnik Československu.

„Socialistický podnik tak mal kapitalistickú dcéru,“ usmieva sa obchodný radca. Spor sa skončil až v roku 1996, keď príbuzný rodiny Hardtmuthovcov predal svoj dvadsaťpercentný podiel v značke dnešnému českému Koh-i-nooru.

Budúcnosť v umení

Za ostatné roky firma podľa riaditeľa veľa investovala do modernizácie výroby. Milióny ceruziek, ktoré ročne vyrobia, však nepredávajú iba na domácom trhu. Ten by ich neuživil.

Preto sa podobne ako v minulosti zameriavajú na export. S konkurenciou bojujú nielen kvalitou a tradičnou značkou, ale aj znižovaním výrobných nákladov. „Aj my už vyrábame v Číne,“ hovorí V. Bříza a dodáva, že o kvalitu sa nebojí, pretože má v tejto krajine české vedenie.

Na druhej strane čínskym plagiátom ich ceruziek sa bráni len ťažko. „Snažíme sa iba zamedzovať, aby nešli na naše trhy. Celkom ich eliminovať je nemožné,“ myslí si riaditeľ. Navyše firma Koh-i-noor vyváža svoje výrobky do viac ako 65 krajín sveta a ustrážiť všetky trhy je ťažké.

V. Bříza sa na vlastnej koži presvedčil, že čínska mentalita je iná ako európska. „Oni sa nehanbia za dokonalú kópiu, ale sú na ňu hrdí. To, že je to protizákonné, ich až tak netrápi,“ dodáva.

O to, či sa vo svete počítačov bude stále kresliť a maľovať, sa riaditeľ firmy nebojí. Podľa neho najmä deti v mladšom veku sa ceruzy a farbičky nevzdajú.

Navyše budúcnosť produkcie podniku vidí v umeleckom sortimente, ako sú kriedy, pastelky, olejové či akvarelové farby a fixky. „Tie počítače nenahradia,“ dodáva s úsmevom V. Bříza.

Strojmi a ručne

Vo výrobnej hale ceruzkárne je rušno. Hluk je však znesiteľný. Stroje, ktoré frézujú, krájajú a plnia budúce písacie potreby, nevyzerajú najnovšie, ale ich funkčnosť je vynikajúca.

„Stroje sme si navrhli sami a máme už aj moderné počítačom riadené kusy,“ vysvetľuje František Beránek, bývalý zamestnanec fabriky, dnes dôchodca, ktorý nás sprevádza.

Prvá fáza pri výrobe ceruzy je vydrážkovanie drevenej doštičky, ktorá je z mäkkého dreva, najlepšie z kalifornského cédra. Doštička je dlhá 175 milimetrov, čo je štandardná dĺžka ceruzky na celom svete.

Na doštičku sa nanesie lepidlo, ktorého nesmie byť ani veľa, ani málo, vloží sa do nej tuha a zvrchu sa priloží druhá doštička. Potom sa z nej nakrájajú surové neleštené ceruzy a tie sa idú skrášľovať.

Nefarbia sa, ale lakujú, leštia a razí sa na nich meno firmy, označenie tvrdosti, prípadne čiarový kód. „Pri niektorých druhoch ceruziek sa čiarový kód vyráža ručne cez zlatú fóliu,“ ukazuje F. Beránek.

Keď prechádzame do haly, kde sa vyrábajú farbičky, nedýcha sa nám najpríjemnejšie. Ceruzy s pestrofarebnými tuhami sa tu kolorujú zaujímavou metódou. Sú preťahované cez farebnú blanu, ktorá nanáša farbu na ich povrch.

Opäť jej nesmie byť ani veľa, ani málo, pretože by sa farbičky zlepili k sebe. Po viacerých nánosoch farby pracovníčka pri stroji kontroluje náter tak, že chytí do ruky zväzok farbičiek, stlačí ich a keď sa nelepia, sú v poriadku.

V baliarni sa opäť o prácu delia stroje i šikovné ruky prevažujúcich žien. Ručne sa balia umelecké ceruzky a ostatné zvládne rýchly stroj.

Foto – Maňo Štrauch