Keď deti zamestnávajú rodičov

Ak rodič vytvorí firmu, ktorá by mohla žiť aj desaťročia, v duši túži, aby aspoň jedno z detí pokračovalo v tom, čo priniesol na svet. V zahraničí, kde vývoj neprerušili nezdravé socialistické teórie i likvidačná prax, vznikali rodinné podniky. Silné vo svojom okolí, regióne či v krajine. Viaceré prekročili aj hranice. Firmu buduje už štvrtá, piata a neraz dokonca ďalšie generácie. Občas sa však stane presný opak. Podnikať začne dieťa a na spoluprácu si prizve otca alebo mamu. Alebo aj oboch. Ako ľudí, s ktorými si najlepšie rozumie a dôveruje im, hoci sú aj z inej brandže.

Tak začínajú opäť pracovať čerství dôchodcovia, ale na nové pôsobisko prestupujú aj ľudia, ktorí majú do dôchodku ešte veľa rokov. Opúšťajú prácu, pri ktorej by mohli pokojne dožívať a robiť na istotu, kým dieťa ide na vec tempom, v ktorom riskuje a môže, podľa starších generácií, aj naraziť. Nie je to jednoduché, lebo dieťa má svoje predstavy a často opatrnejší rodič zasa celoživotné skúsenosti, svoje vie aj o podrazoch.

Nie je to jednoduché preto, že v rodinách mával zvyčajne posledné slovo rodič, ktorý má však odrazu vo firme rešpektovať dieťa. Niektorí to zvládnu. Iní radšej rozchodia možnosť spolupráce dieťaťa raného slovenského kapitalizmu a rodiča prefackávaného ešte reálnym socializmom, divokou privatizáciou, straníckymi protekciami, korupciou a dnes často aj zdravotnými problémami. Preto je príkladov na rodinné podnikanie v opačnom garde zatiaľ pomerne málo. Ale Michal Štecko starší tvrdí, že zažíva najkrajšie roky svojho života. A jeho syn zasa, že bez otca na poste technického riaditeľa by sa určite nedostal tam, kde je.

Prerušený dôchodok

Nový zahraničný majiteľ si do brnianskej zlievarne, ktorá kedysi bola súčasťou Zetora, priniesol svoj vrcholový manažment. A Vojtech Pánik starší, ktorého považovali za rozhodného šéfa, dobrého vyjednávača a tvorcu správnych zmlúv, musel z kola von. Iste, zaskočilo ho to, pretože zlievarni venoval takmer štyri roky života, aby dal firmu do poriadku. Ale vedel, že aj takto to vo svete vlastníkov chodí. Pokrčil plecami, zbalil sa a dal si žiadosť o predčasný dôchodok.

Manželka sa vždy na dôchodok tešila, lebo za domom v Rakoviciach pri Piešťanoch mala záhradku, zeleninu a kvety. Ale preňho, maturanta zo strojníckej priemyslovky a absolventa Vysokej školy ekonomickej, to bola priveľmi rázna zmena životného rytmu. Mal za sebou vyše tri desaťročia na rôznych manažérskych postoch i riaditeľovania vo viacerých firmách, štátnej plánovacej komisii, predrevolučných i porevolučných ministerstvách. Dôchodcovský režim však netrval dlho. Čoskoro prišiel syn a ponúkol mu miesto konateľa vo firme, ktorú s priateľmi zakladal. Vojtech Pánik junior mal skúsenosti z kontrolingu v trnavskej fabrike Sony, z postu výkonného riaditeľa brnianskeho Zetora, kde splnil úlohu majiteľov (HTC Holding) a zreštrukturalizoval ho, čiže vrátil dobré meno krachujúcej starej fabrike na výrobu traktorov svetového mena. 

Začas bol aj výkonným riaditeľom HTC Holdingu. Mal tridsaťštyri rokov, keď si spolu s dvoma blízkymi spolupracovníkmi povedali, že je čas namiesto práce na objednávku majiteľov začať na svojom. Ich konzultantská spoločnosť Blue Elephant Company má analýzami, auditmi, školeniami, poradenstvom pre manažmenty, konceptmi praktických opatrení a prípadne aj vlastníckym vstupom pomáhať problémovým firmám. Čas ukázal, že práce je dosť. Napríklad aj okolo Brna, kde z čias práce v Zetore dôverne poznali aj problémy viacerých iných podnikov. Tam teraz riešia vývoj v brnianskom Chemoplaste a Metre Blansko.

Na otcovu otázku, prečo mu konateľstvo ponúka, junior odpovedal, že komu má viac veriť, ak nie otcovi. Ovláda dopodrobna otcovu profesionálnu dráhu a môže mu zveriť úlohy, ktorými odbremení troch majiteľov. „Však aj ja by som chcel ísť na rybačku s tým, kto ryby chytať vie,“ hodnotí otec synov výber po štyroch rokoch.

Blue Elephant je štíhle spoločenstvo. Majitelia si vystačia sami, potrebujú vlastne iba adresu pre poštu, malú strechu nad hlavou v podobe kancelárií v Brne a Piešťanoch, jediného zamestnanca v Brne, kvalitné počítače a pohodlné autá na presun z miesta na miesto. Pánik junior má síce trvalé bydlisko vo Vrbovom, lebo odtiaľ je manželka, ale v súčasnosti býva v Brne. Rovnako ako Trnavčan, jeho druhý slovenský partner. Tretí z trojice majiteľov je z Walesu, býva však v Trnave, kam sa priženil. Pánik otec si prácu v podstate môže organizovať sám a pracovný kút s počítačom má doma v Rakoviciach. Na starosti má najmä firemné zázemie, styk s účtovníkmi, daňovým úradom, sociálnou poisťovňou a bankou. Nedávno s peňažným ústavom vyrokoval úver napriek tomu, že nemohli ručiť hmotným majetkom, lebo ich majetkom sú ich hlavy.

Na synovi, ktorého formovali japonský štýl práce a manažovania i štúdium manažmentu na Univerzite v Chicagu, si otec váži pracovitosť, poctivosť, obrovský prehľad a schopnosť spájať ľudí do výkonných, efektívne pracujúcich tímov. Vie, že vzťah rodičov a detí, na pracovisku starších a mladších, sa mení a už nie je o automatickej poslušnosti tých mladších. On môže prísť s nápadom, syn si ho vypočuje, rozhodnúť sa však musí sám. Zodpovednosť je na jeho pleciach, nie na rodinnom vzťahu. Obdivuje synov zápal, rýchlosť, akou dozrel a napreduje. Občas sa v ňom však ozve rodič zo starej školy s obavou, aby dieťaťu všetko vychádzalo, aby sa nepopálil ako občas on. Nad takou myšlienkou však rýchle mávne rukou.

Vojtech Pánik mladší (39), Vojtech Pánik starší (63)

Výhodný tandem

Dvadsať rokov od skončenia strojníckej fakulty vydržal Peter Štecko starší v jedinej firme. Bol spokojný, v Kovoprojekte získal množstvo skúseností a dokázal riadiť desiatky ľudí. Ale keď bývalý režim padol, nezaváhal. Už 1. januára 1990 mal s kolegyňou a kolegom vlastnú firmu. Najprv projektovali a neskôr aj vyrábali zariadenia na povrchové úpravy kovov, galvanické prevádzky, lakovne, kaliarne či ďalšie výroby.

Manželka veľmi chcela, aby sa aj syn Peter stal strojárom a mládenec vyhlásil, že kvôli mame by vyštudoval, ale nikdy by v brandži nerobil. Otec to neriešil, nech si robí, čo ho baví a uživí. Peter bol odmalička živé dieťa, nuž rovnako ako niektoré deti niektorých kamarátov privádzal niektoré učiteľky do zúfalstva. Rodičia sa však zhodli, že ho netreba uzemňovať, robiť poslušného radového občana z dieťaťa, ktorému sa v hlave generuje nápad za nápadom. Otec synovo spontánne i strategické myslenie a technické riešenia spoznával v lodenici pri stavbe plachetníc. Osemročný Peter sa otcovi odmenil najkrajším vianočným darčekom – drevenou škatuľou na náradie.

Keď mal syn osemnásť, otec mu pomáhal zariaďovať originálne riešené predajne odevov. Výborné nápady mal aj v prvej reštaurácii, aj pri každej ďalšej v rastúcej sieti Medusa Group. Z rodičovskej „brigádnickej“ pomoci sa stala spolupráca so synergickým efektom, ktorý si nik nevymyslí. V gastrofirmách je veľa zariadení z nehrdzavejúcej ocele a to bol biznis pre otcovu firmu. Navyše riešenia si spolu „vysedeli“, precizovali do detailov. Syn vraví o synergickom efekte: nebyť ocovej firmy určite by nebol tam, kde je. Interiéry, ktoré sú v Bratislave uznávané i závidené, robil tandem syn – otec, bez vysokých honorárov architektov, drahého prerábania, tímu technikov aj bez rizika, že to napokon nevyjde tak, ako si to Peter junior predstavoval. „Možno by sa niektoré riešenia ani nezrealizovali, určite nie v superkvalite a múdrej cene,“ hovorí syn.

Keď prišiel penzijný vek, otec Štecko firmu predal, lebo nástupcu nebolo. Obe deti boli v inom svete. Prezieravo si však so synom kúpili časť výroby, ktorá sa im pri tvorbe reštaurácií hodí. Syn ponúkol otcovi post technického riaditeľa, lebo mu dôveruje ako nikomu inému. „Prudko sme expandovali a ja som videl priestor pre ocov talent, samostatnosť, navyše absolútnu lojálnosť a pocit spolupatričnosti k firme,“ hovorí syn.

Otec neváhal. Aj s vedomím, že syn si ho váži, aj s pocitom, že ak mozog celý život beží naplno, nemožno to odrazu preťať penziou. „Nastalo najkrajšie obdobie môjho života,“ hovorí P. Štecko starší a syn sa desí chvíle, keď raz otec povie, že končí.

A dokedy to chce otec ťahať? „Ak vydrží zdravie, aspoň dovtedy, kým sa budem môcť s vnúčatami lyžovať,“ odpovedá. Najstarší vnuk má päť rokov a vnučka je v perinke.

Synovi rovesníci krútia hlavou, prečo stále chodí s rodičmi aj na dlhé dovolenky a on odpovedá, že nemá problém. Aj v dome bývajú na jednej chodbe.

Tridsaťsedemročný Peter Štecko, ktorého nedávno Profit nazval dravcom gastrobiznisu, hovorí, že s ním je niekedy dosť ťažko žiť, je priveľmi autoritatívny, ale bez vzájomnej tolerancie by to nemohlo tak fungovať. „Otec je láskyplný, ohľaduplný, obetavý a ak sa niekedy nezhodneme, vieme, že život ukáže, kto mal pravdu,“ uvažuje junior. „Otec i ja sme sa v sólo aktivitách neraz popálili a dnes sme oveľa pokojnejší, racionálnejší – a aj preto je náš tandem výhodný. Každý vieme, čo si ten druhý myslí bez toho, že by to povedal.“ Preto za šestnásť mesiacov urobili osem veľkých reštaurácií a otec pomáha dokonca rozbiehať projekty vo Viedni.

Peter Štecko starší (65), Peter Štecko mladší (37)

Kúsok romantiky

Všetko mohlo zostať pokojne aj po starom. Bratislavčanka Silvia Majerníková sa mohla naďalej venovať iba architektonickej tvorbe, najmä interiérom, ku ktorým ju to ťahalo. A jej mama Modranka Elizabeth Mihalovičová, stavebná inžinierka, sa mohla venovať príležitostným projekčným prácam, realitám, súdnemu znalectvu a taktiež svojim maloobchodom so značkovým textilom.

Mama s dcérou si však vyrátali, že jedna a jedna nie sú dve a výrazne tento súčet zmenili. Netušil som, že malá útulná kaviarnička v historickom centre Bratislavy, iba pár krokov od známej sochy paparazziho, je ich nápad. Francúzske vínko, káva a pre okolie povestné zákusky a torty, ktoré pred niekoľkými rokmi piekli výhradne mama s dcérou. Mohla to byť aj pozvánka do maminej realitnej kancelárie na poschodí paláca, ktorý mal gróf Erdödy pre svoje vznešené návštevy. Keď sa uvoľnili priestory na prízemí nádvoria tohto paláca, zriadili si La Maison, malý showroom a predajničku romantických francúzskych bytových doplnkov. Dcéra sa videla v projektovaní milých poetických interiérov, ktoré by mohli byť zaujímavým protikladom nastupujúcej moderny, ale aj nesúrodej klasiky, zmesi nejasných názorov a všetkého, čo sa prinieslo zo starého bytu, nábytku zdedeného po rodičoch v prípade, že nebolo na nový.

Mama z realitky odporučila dcéru svojim klientom, čo kupovali a rekonštruovali v okolí Bratislavy staré vinohradnícke domy alebo pristavovali nové. A dcéra im ponúkala riešenia, ktoré by vyzerali lepšie a nápaditejšie ako produkcia súčasných nábytkárskych firiem. Vo Francúzsku objavila výrobcu nábytku starých meštianskych vybavení či zariadení vidieckych domov so širokým sortimentom z kvalitného masívneho dreva, nie poľských, rumunských či ázijských povrchných napodobením z drevotriesky, kartónu alebo plastu. Pretože mama kedysi vyštudovala ekonomiku a riadenie v stavebníctve, mohla prevziať starosť o „praktickú“časť tohto biznisu, vrátane dovozu a veľkoobchodu. Dcére ostali voľné ruky na kreativitu a obchodné stretnutia, ktoré vyžadovali znalosť anglického jazyka. Mama zase oprášila zabudnutú stredoškolskú francúzštinu.

E. Mihalovičová vraví, že to nie je biznis, ktorý by zaznamenával vysoké príjmy, pretože nejde s prúdom. Ide o interiéry, ktoré sa nehodia do každého domu či bytu, najmä k moderne, ba ani ku každej povahe. Dcéra však pripomína, že prišli s alternatívou, o ktorú rastie záujem. Časy sa totiž, chvalabohu, menia, ustupuje „podnikateľské baroko“ a gýče. Ľudia, ktorí majú peniaze, si už nemyslia, že keď utiahnu svoju firmu, vyriešia si aj bývanie. Hoci aj tak, že z nedostatku času či názoru hodia na stôl dáky zahraničný life-stylový časopis so slovami, že takto nejako by to chceli. Architektka cielene oslovuje najmä nežnejšie pohlavie. Aj preto, že je ženou, ale aj preto, že podľa výskumov majú práve ženy čoraz väčšie slovo pri zariaďovaní interiérov, majú zmysel pre romantiku i detail, ktorý je pri tomto type vybavenia veľmi dôležitý.

V detstve mama ovplyvnila dcéru umeleckým citom až tak, že išla študovať architektúru, v preddôchodkovom veku sa zasa ona dala na štúdium výtvarnej tvorby a dejín umenia na Univerzite tretieho veku, aby získala k svojmu citu aj teoretický background. Dcéra pravidelne berie mamu do zahraničia na veľtrhy nábytku a pomáha jej spoznávať iný svet, pretože ona donedávna bola najradšej doma, vo vinohradníckom mestečku, vinohradoch a prírode. Aj napriek tomu, že nevýhodou je vzdialenosť a cena dopravy, pre francúzskeho producenta sa rozhodli preto, lebo doma nenašli nič podobné. Hoci by sa malá výroba určite uživila. Azda časom. Možno by to raz mohla byť parketa pre dvanásťročnú vnučku, ktorá sa začína po profesionálnom svete svojej mamy i starej mamy rozhliadať.

Silvia Majerníková (35), Elizabeth Mihalovičová (54)

Flexibilita

Osemdesiaty deviaty rok prišiel pre Ladislava Vicsápiho (55) trochu neskoro. Mal síce iba Kristove roky, videl však, že mládež vo veku jeho dcér bude mať pred sebou dlhšiu dráhu. Ale ak už nejaký vlak odišiel, hľadel, aby neodišiel aj ďalší. Vyučený elektrikár a akčný muž začal v rodných Vozokanoch (okres Galanta) po revolúcii s krčmou. Ale keď videl, že dcéra hľadala v roku 2006 priestory pre administratívu nového tlačiarenského areálu, navrhol pohostinstvo prestavať.

Na obe dcéry bol prísny ako máloktorý rodič. Staršia Natália nešla na vysokú, oznámil jej, že po maturite sa musí uživiť sama. Ale bez úradu práce. Natália má 31 rokov, je úspešnou podnikateľkou v polygrafii a otcovu tvrdú školu považuje za najlepší dar do života. „Ako deťom sa nám veľmi nepáčilo, keď sme museli pomáhať vo fóliovníku a kým iné deti mali prázdniny, chodili sme s otcom aj predávať.“ Po piatej ráno od Banskej Bystrice cez Zvolen a o deviatej končili v Kremnici. Keď bolo na trhoviskách priveľa konkurencie, papriku radšej predal obchodníkom.

V pravý čas sa vedel zmeniť. Niekdajší miestny národný výbor ho zamestnával ako vodiča nákladniaka, neskôr v Agrostave robil závlahového agronóma. Zakrátko po tom, čo dcéra kúpila v Trnave časť starej tlačiarne, pri rodinnom stole navrhol, že k nej pôjde za šoféra. Odberatelia reklamných novín, prospektov a letákov chceli full service, tlačiarenský produkt presne v dohodnutom termíne na mieste distribúcie. Ale niektorým najímaným dopravcom bolo jedno, čo je tlačiarenský biznis. Videli len svoje. Ak nedošli včas, vyhovárali sa na zápchy na ceste. N. Vicsápiová rastom produkcie potrebovala čoraz viac flexibility, nuž sa s otcom dohodla.

Mesačne najazdí otec Vicsápi jedenásťtisíc kilometrov z dcérinej tlačiarne Navi Graf z Vozokán najmä k maďarským odberateľom. Zo začiatku to bolo aj o tretinu viac, teraz však autodopravu riadi a rieši logistiku a zmeny služieb i trás. Aj v noci, ak sa napríklad pokazil tlačiarenský stroj. Občas vyráža z tlačiarne auto s tým, čo stihli vyrobiť, aby klient nečakal a po dotlači okamžite vyráža iné. Z vodiča sa stal šéf a spolumajiteľ dopravnej firmy s piatimi vodičmi, ktorí jazdia na siedmich dodávkach a menších nákladniakoch. Od jesene budú mať aj vlastný veľký kamión. Niekedy síce ide len o niekoľko sto kilogramov a do malej dodávky sa vmestí aj náklad pre niekoľko firiem, ale trebárs mesačný katalóg ponúk siete obchodov s elektronikou má okolo dvadsať ton.

Formálne vedie síce samostatnú firmu, ale prakticky žije zo služieb dcére. Profitujú obaja. On a jeho vodiči majú stálu robotu a ona poriadok v doprave. Navyše takto s tlačiarňou Navi graf spätá špedičná firma vyjde lacnejšie.

Obaja žijú na vidieku, nuž sú pod kontrolou tých, čo nemajú po návrate zo zamestnania čo robiť a nevedia stráviť ich možno krajšie, väčšie domy či lepšie autá. „Ale keď poviem, poď si to aj ty skúsiť, stiahnu sa,“ hovorí L. Vicsápi. Páči sa mu, akú vážnosť majú napríklad podnikatelia v Rakúsku. Veď dávajú prácu a plácu.

Dcéra sa usmieva, ako hľadali skladníka. Keď ho previedla areálom a vysvetlila, čo treba robiť, poškrabal sa za uchom. Čakal stôl, stoličku, ceruzku a pokoj v kúte. „Mne zmena problémy nerobila, ale ak sa hovorí, že treba dve generácie, až vymrie socializmus v každej hlave, ja tvrdím, že to potrvá aj šesťdesiat rokov,“ uvažuje L. Vicsápi a vie, čo hovorí. Napriek slušným platom musí z kandidátov na vodičov veľmi preberať. Keď povie, že do penzie určite nepôjde v deň, keď mu to umožní zákon, lebo robota ho baví, mnohí z tých, ktorí podvečer vysedávajú pri pive, ho považujú za nenormálneho.

Ladislav Vicsápi (55), Natália Vicsápiová (31)

Rodinný podnik

Samozrejme, že Dagmar a Miron Mikitovci syna Roberta v mnohom inšpirovali. Určite už pri výbere školy, lebo obaja absolvovali Vysokú školu ekonomickú. Aj on sa dal na školu, ktorá sa medzičasom stala Ekonomickou univerzitou. Od rodičov vedel, čo je to letenkový biznis, pretože obaja v brandži roky pracovali. Otec dokonca ako šéf zastúpení vtedajších Československých aerolínií v Bejrúte, na Cypre i v Los Angeles a dve posledné zakladal. Mama si po návrate zo sveta spoluzaložila cestovnú kanceláriu.

Posledné slovo pri svojich rozhodnutiach však mal mladý Robert. Tak sa v záverečnom ročníku Ekonomickej univerzity rozhodol vytvoriť si vlastnú cestovnú kanceláriu s predajom leteniek a ďalších služieb leteckým cestujúcim. Vytvoril si svoju vlastnú cestu, uhol záberu a popri samotnom predaji leteniek do biznisu veľmi intenzívne zapájal aj svojho koníčka – informačné technológie. V niečom dokázal byť aj vpredu, lebo kým on budoval firmu a okamžite v nej uplatňoval najnovšiu techniku, starší kolegovia z brandže ju do svojich firiem zavádzali iba časom. Aj preto, že prišli na trh skôr a vybavenie, ktoré už mali, museli nahrádzať postupne.

Niektoré originálne riešenia si necháva pre seba, pokladá ich za svoje obchodné tajomstvo. Na akej úrovni vo svojej firme dokázal IT uplatniť, svedčí aj fakt, že vyhral medzinárodný tender a získali licenciu pre spoločnosť Carlson Wagonlit Travel s celosvetovou pôsobnosťou. Zabezpečujú pre ňu aj spracovanie údajov pre pobočky v dvadsiatich dvoch krajinách. Určite nevyhrali nízkou cenovou ponukou, pretože v tendri boli aj lacnejší uchádzači. Ale takéto kolosy nič neriskujú kvôli cene. R. Mikita je presvedčený, že za nich rozhodol navrhovaný spôsob spracovania údajov, formy zúčtovania a vysoká efektivita služby.

Po odchode od ČSA, ktoré sa stali rozpadom Česko-Slovenska Českými aerolíniami, sa syn s otcom veľmi rýchle zhodli: otec sa v synovej cestovnej kancelárii Sky4U stal prevádzkovým riaditeľom. A zostáva ním aj po dovŕšení dôchodcovského veku. „Asi by som ochorel, keby som musel zostať doma. Je to výborný pocit, robiť iba pre radosť,“ vraví otec Mikita. Časový limit si nekladie, nech rozhodne zdravie a to zatiaľ slúži. Syna zastupuje počas neprítomnosti, na starosti má kontroling i styk s časťou náročnej klientely, najmä významnými podnikateľmi a topmanažérmi. Syn mu dal voľnú ruku, čo však neznamená ulievanie, ale najmä časovú flexibilitu. Pokojne príde, ak treba, až na popoludnie a ťahá do desiatej večer. Alebo cez víkendy. Lebo počas sviatkov vraj až trpí, keď nie je vo firme.

Na synovi si váži, že začínal od piky bez prechádzajúcej praxe a pokojne priznáva, že Robert za jediné desaťročie zvládol toľko, koľko sa otec učil v štátnej organizácii štvrťstoročie. Syn bol totiž na všetko sám, kým otec sa k istým činnostiam dostal postupne, keď tak rozhodlo vedenie aerolínií. Veľké spoločnosti majú však úplne iné štruktúry než firmy s tuctom či dvoma tuctami zamestnancov.

Syn zasa podčiarkuje vzájomné doplňovanie – u otca sa môže oprieť o jeho životné skúsenosti, ktoré prichádzajú aj s vekom. Napríklad spôsob, ako sonduje a hľadá potenciálny trh. „Ja noviny preletím, otec ich číta podrobne, všimne si aj drobné informácie, z ktorých by mohol vzísť obchod,“ hovorí syn. Tandem s otcom synovi uľahčuje vedenie spoločnosti. Panuje medzi nimi absolútna dôvera, tak ako to v rodine má byť. Pri iných ľuďoch, dokonca tých najspoľahlivejších, by musel byť zrejme istý druh kontroly. Robertova cestovná kancelária je skutočným rodinným podnikom. V jeho štruktúrach sú už aj jeho manželka a takisto mama, ktorá má na starosti fakturácie a účtovníctvo.

Miron Mikita (62), Robert Mikita (37), Dagmar Mikitová (61)

Foto - Maňo Štrauch

© 2011 TREND Holding, spol. s r.o.