Manažér olympijských víťazov

Dostávam desať až pätnásť percent z odmeny atléta. Z toho si platím všetko, od telefónu po letenky a ubytovanie

V atletike potrebuje manažéra ten, kto má špičkové výkony a pozvánky na veľké preteky. Vyhľadávam však aj mladé talenty

Nie som so športovcom po celý deň a každý deň, ale aj tak je to na infarkt

Časy sú však také, že ľudí skôr zaujíma, keď sa olympionička pokĺzne na sústredení, ako keď podá špičkový výkon

V „portfóliu“ má štyri desiatky atlétov. Vrátene svetových hviezd, olympijských víťazov Jana Železného, Kamily Skolimowskej, Romana Šebrleho, bronzovej Šárky Kašpárkovej, amerického univerzitného šampióna a tretieho z majstrovstiev sveta Libora Charfreitaga. Je ich manažérom. Nenápadný Bratislavčan Alfons Juck.

Máte ich v Pekingu na dohľad?

Na olympiáde som akreditovaný ako novinár. STV ma pozvala komentovať atletiku, hoci nie som ich zamestnancom. Športovci nie sú individuálni účastníci, ale súčasť národných tímov, preto ich manažéri akreditovaní nie sú.

Športovec má trénera, maséra, leká-

ra i psychológa. Načo mu je manažér?

Aby sa nezaťažoval organizačnými problémami. Viete si predstaviť špičkového športovca, ktorý by za stolom rokoval o podmienkach prestupu, štartu, riešil právne či finančné otázky? A ak chce organizátor špičkového podujatia dotiahnuť desať špičkových atlétov a rokovať o tom priamo so športovcom, hľadať ho, rokovať s národnou federáciou, tak sa zblázni. Na to je manažér. Hovorí sa mu aj agent. Samozrejme, že každý krok so športovcom konzultuje a športovec by mal mať posledné slovo. Manažér sa stará o sústredenia, ekonomické otázky okolo pretekov, športové oblečenie, letenky, víza, často aj o marketing, public relations či médiá. Rozsah úloh je v zmluve a je veľmi individuálny. U niektorých mám na starosti všetko, olympijský víťaz v desaťboji Čech Roman Šebrle má však napríklad na public relations a médiá vlastnú agentúru.

Nezvládli by ste mu to ako novinár?

Rozsah manažérskych povinností sa vyvíja podľa toho, čo kto potrebuje a kedy som sa u koho stal manažérom. Žurnalistika mi pri tom pomáha. Pretože ma poznal ako novinára, oslovil ma napríklad oštepár Jan Železný. Kvôli marketingu skončil spoluprácu s vtedajším manažérom. Ľudia, ktorí mu to robili, nevedeli zabezpečiť plný servis. Pracujem preňho dodnes. Hoci už nie je aktívnym športovcom, neraz potrebuje komunikovať s českými i zahraničnými médiami. Čulý kontakt máme aj preto, lebo trénuje troch oštepárov, ktorým robím manažéra ako kedysi jemu.

Kedy prišiel v športe na svet manažér?

S príchodom peňazí. Atletika bola dlho amatérskym športom. Aj kvôli olympiádam. V hre nesmeli byť peniaze, hoci sa to riešilo inak. U nás mali športovci akože občianske zamestnanie, kde nepracovali. V polovici osemdesiatych rokov sa objavili manažéri, lebo sa začali vyplácať peniaze pod stolom. Našťastie, v roku 1985 vznikol seriál Grand Prix a všetko sa zlegalizovalo.

Manažér má pomerne široký záber. Ako ste zistili, že na to máte?

Vyštudoval som telovýchovu, aktívne športoval, novinárčil. Od osemdesiatych rokoch som pomáhal pri organizácii atletického mítingu PTS (Pravda – Televízia – Slovnaft). V deväťdesiatych rokov, v hviezdnej ére PTS, keď bol Slovnaft hlavným a štedrým sponzorom, sme mohli získať aj také hviezdy, ako bol päťnásobný olympijský víťaz a deväťnásobný majster sveta Američan Michael Johnson.

Vtedy prišla ponuka, či by som nevedel vybaviť niektorým športovcom štarty na pretekoch. Mojou prvou atlétkou bola od roku 1994 česká trojskokanka Šárka Kašpárková. Aj preto, lebo jej trénerom bol môj kamarát Michal Pogány. Veľmi jej to nešlo a mne sa do toho veľmi nechcelo, no povedal som trénerovi, že do roku 1996 dáko vydržím a potom sa budem venovať opäť len práci v STV. Šárka sa však zlepšila, na olympiáde v Atlante v roku 1996 získala bronz a o rok neskôr sa stala majsterkou sveta. Tak som sa začal venovať manažovaniu atlétov. Veľký zlom nastal v roku 2001. Urobil ho český oštepár Jan Železný.

Z akého profesionálneho prostredia manažéri prichádzajú?

Jamajčanke, dnes Američanke Sanye Richardsovej robí manažérku mama. Viacerí manažéri sú bývalí športovci. Ale aj ľudia s najrozličnejšou praxou. Niekedy ide o náhodu, niekedy je to výsledok systematického hľadania vhodného človeka. Z oboch strán. Niekedy je to spolupráca na roky, inokedy sa rýchlo končí. Napríklad preto, že športovec zmení trénera a ten si privedie agenta, ktorého dlhšie pozná. Alebo niekto ponúkne lepšie podmienky.

Koľko vás je na Slovensku?

Som jediný spomedzi zhruba 130 manažérov zverejnených v ročenke Medzinárodnej atletickej federácie IAAF. Nemožno ju porovnávať s licencovanými manažérmi Medzinárodnej futbalovej federácie FIFA či Európskej futbalovej únie UEFA, ktoré majú veľmi prísne pravidlá výberu. U atlétov je zatiaľ iba snaha sieť profesionalizovať. Manažér uvedie meno atléta, zaplatí určitý poplatok a dostane sa do ročenky. Nik neskúma jeho kvalifikáciu a kvality. Nateraz stačí zmluva atléta a manažéra o zastupovaní.

Prečo?

Je to vo vývoji. Peniaze prišli do atletiky neskôr ako do niektorých iných športov.

Kde v príjmovom rebríčku sú atléti?

Za hokejom, futbalom, tenisom, golfom, ale pred plávaním, lyžovaním, gymnastikou či biatlonom. V atletike je štartovné, prémie, odmena za rekord.

Pred trištvrte rokom ste v Pravde menovali atlétov s najväčšou „trhovou hodnotou“. Ako sa trh vyvíja?

Vtedy mali najvyššiu hodnotu americký šprintér Tyson Gay a svetový rekordér v behu na sto metrov Jamajčan Asafa Powell, ktorí dostávali štartovné približne 50-tisíc dolárov, i svetová rekordérka v maratóne Angličanka Paula Radcliffová, ktorá sa vrátila z materskej. Dnes má najvyššie štartovné Jamajčan Usain Bolt, v Pekingu kandidát na tri zlaté medaily. Odmeny však závisia od mena atletického mítingu a termínu.

Ktorý atlét si manažéra môže dovoliť?

Každý, okolo ktorého sa krútia médiá a financie. Vlastného manažéra majú aj hráči v kolektívnych športoch, hoci iní manažujú zasa ich tímy. Tí vlastní vybavujú záujmy hráča aj vo vzťahu k oddielu. V atletike potrebuje manažéra ten, kto má špičkové výkony a pozvánky na veľké preteky. Vyhľadávam však aj mladé talenty. Je to podpora na teritóriu, ktoré nepoznajú, a teším sa, že ich budem manažovať aj na výslní. V Česku sme predvlani, v čase keď mal zdravotné problémy, vzali pod patronát talentovaného Petra Svobodu. Dnes je najlepším Európanom v prekážkovom behu na 110 metrov.

Atlét vás platí?

Dostávam desať až pätnásť percent z jeho odmeny. Z toho si platím všetko. Od telefónu po letenky a ubytovanie.

Učí šport, ktorý je tiež o súťaži, športovca podnikavosti?

Závisí to od typu človeka, ale aj od príjmu. V niektorých športoch sú príjmy také, že sa na bežnú spotrebu nedajú utratiť a človek musí uvažovať, čo s nimi. A ako mu budú pracovať aj po skončení kariéry. V atletike sa spotrebujú v každodennom živote. Iba tí najšpičkovejší môžu uvažovať o investovaní príjmov.

Čo čaká atlétov po skončení kariéry?

Atletika je dobrá aj v tom, že vedie ľudí, aby si uvedomili, že šport nie je všetko. Len málo atlétov si môže povedať, že už je za vodou a môže si dovoliť všetko, na čo má chuť. Viacerí majú obrovský rozhľad, vysoký intelekt a cieľavedomosť. Už pred koncom kariéry vedia, čo ďalej – byť trénermi, manažérmi, organizátormi. Bývalý vytrvalec Holanďan Joss Hermens prvý založil agentúru ako väčší tím. Dnes je veľkou oporou africkým športovcom, ktorí potrebujú od manažéra aj pomoc pri lekárskych testoch, zložitom vybavovaní víz, povolení na pobyt, organizácii života v inom kultúrnom prostredí mimo sezóny.

Sergej Bubka, ktorý na PTS skočil dva svetové rekordy, je jedným z najvýznamnejších svetových športových diplomatov, viceprezidentom Svetovej atletickej federácie, členom exekutívy Medzinárodného olympijského výboru. Olympiádu pre Londýn na rok 2012 svojou charizmou pomohol získať Angličan Sebastian Coe, olympijský víťaz v behu na 800 metrov. Viacerí sú úspešní televízni komentátori a novinári. Švédsky olympijský víťaz, výškar Stefan Holm šokoval víťazstvom v televíznom Milionárovi.

A na Slovensku?

Viacerí pokračujú aj ako tréneri či organizátori v Dukle či v Národnom športovom centre. Viem o podnikateľoch. Kladivár Libor Charfreitag je pomocným trénerom na univerzite v Texase. Cením si tých, čo mi povedia, teraz mám skúšky a nemôžem na preteky. Nikdy ich neprehováram, aká je atletika dôležitá, že musí ísť na preteky, lebo si dobre zarobí. Vzdelanie je investícia do budúcnosti, lebo atletická kariéra sa raz skončí. Niekedy nečakane skoro, napríklad zranením. Rád som počul, že Košičanky, dvojičky – olympioničky Jana a Dana Velďákové dobre urobili štátnice na Ekonomickej univerzite.

Nemohol by slovenský vysokoškolský šport fungovať ako v USA?

Americký systém podporuje športovcov, ale nič nezľaví. Športovec musí byť skutočným amatérom. Keby zobral čo len desať dolárov štartovného, v univerzitnom systéme bez pardonu končí. Ak to stíha, vysokoškolák môže byť aj profesionálnym športovcom, no mimo školy. Preto univerzity nemajú družstvá v NHL ani NBA.

Kedy vám napadlo opustiť žurnalistiku?

Sedím na troch stoličkách, no žurnalistiku som celkom neopustil, hoci nie som pracovník nijakej redakcie. V hlave nosím projekt celosvetovej atletickej tlačovej agentúry, pretože veľké svetové tlačové agentúry nepokrývajú atletiku dostatočne. Mapujú len niektoré podujatia, v jednotlivých krajinách nemajú špecialistov, ich ľudia robia všetko od politiky po ekonomiku a potom to so športom aj tak vyzerá. Venujem sa aj organizácii veľkých atletických podujatí, manažujem Zlatú tretru v Ostrave, najväčšie české podujatie s medzinárodnou povesťou, i Atletický most v Dubnici nad Váhom. A do tretice zastupujem atlétov. Boli by aj ponuky z iných športov, ale to by som už musel vybudovať nejakú manažérsku firmu.

Nevyplatilo by sa to?

Dnes už zväčša nejde o individuálnych manažérov, ale o tímy. Ja mám tiež taký, hoci malý. Aj odborníkov na účtovníctvo, právo. Traja, štyria ľudia, nie však na plný úväzok. Sú to spolupracovníci, ktorí reagujú na telefonát či e-mail. Pretože zastupujem českých atlétov a manažujem Zlatú tretru v Ostrave, mám kolegu v Česku.

Koľkých atlétov v súčasnosti zastupujete?

Tridsiatich až štyridsiatich.

Ako ste prišli ku Kanaďanke, skokanke do výšky Nicol Foresterovej?

Bola na našich pretekoch, ukázalo sa, že nemá manažéra. Tak sme sa dohodli.

Dá sa to stihnúť takmer v pozícii firmy jedného muža?

Nie som so športovcom po celý deň a každý deň. To je úloha trénera. Okamžite zareagujem a som účastný pri zranení či inom probléme. Vzťahy s každým sú iné, ale je to o dôvere. Musí mať istotu, že som jeho. Aj tak je to niekedy na infarkt. Je to o presnom manažovaní času a pohybu, poznaní, kde treba byť osobne, kde stačí telefón, fax, e-mail a pracovný kút v paneláku. Flexibilný tím spolupracovníkov sa mi internacionalizuje.

Sú atléti primadony?

Divák ich pozná skôr podľa temperamentu. Výškari sú totálni búrliváci, musia sa vyhecovať. Vytrvalci sú tichší, uzavretejší, odbehajú si svoje v čase, nečase, často sami. Vrhači zasa usmievaví dobráci, trochu takí zlatí mackovia. V atletike sa nedá nič oklamať. Všetko je merateľné. Väčšina atlétov nezvykne mávať prehnané požiadavky a zväčša sú realisti, schopní reagovať aj na zhoršenú situáciu. Vedia pochopiť, ak je niektoré podujatie v kríze a štartovné nižšie než vlani.

Potrebujete vyrábať story pre médiá?

Pred troma rokmi sme záujem verejnosti o Zlatú tretru vyburcovali otázkou, či A. Powell zabehne stovku pod desať sekúnd, čo v Česku ešte nik nedokázal. Asafa urobil superčas 9,85 sekundy. Nič sa nedeje, keď sa spomína, že moja zverenkyňa kanadská skokanka do výšky Nicol Foresterová má najdlhšie nohy na svete, dlhšie než Adriana Sklenaříková či česká plavkyňa Yvetta Hlaváčová. Alebo ak si niekto všimne jej čiernu pleť v disciplíne, ktorá bola doménou belošiek. Neznížil by som sa však k vymysleným negatívnym príbehom, len aby sa to dostalo do médií. Časy sú však také, že ľudí skôr zaujíma, keď sa olympionička pošmykne na sústredení, ako keď podá špičkový výkon. Koľkí vedia, že naša najlepšia atlétka Lucia Klocová sa v osemstovke presadila do svetovej špičky, kde dominujú Afričanky?

Neodradzuje Európana drina?

Je to aj problém doby, životného štýlu, toho, čo čoraz vyššia životná úroveň ponúka. Atlét, povedzme bežec-vytrvalec, musí veľa trénovať, aj v čase, v nečase, a to nie je pohodlné, pre mnohých neatraktívne. Iné je to však s behom pre zdravie. Ten prežíva boom. Je to životný štýl, mnohým prináša nielen fyzickú kondíciu, ale aj duševnú očistu.

Prečo mená dnešných olympionikov mladým veľa nehovoria?

Najčítanejší je bulvár a ten dosť symbolizuje stav spoločnosti, usmerňuje jej zá- ujem, priority, nechce ísť do hĺbky, nenúti rozmýšľať. Pri vyhlasovaní najlepších televíznych moderátorov by som na mieste niektorých ocenenie nevzal. Myslím na tých, ktorí nikdy nekomentovali šport naživo, len dobre vyzerajú a naučili sa čítať to, čo iní napíšu.

Kedysi mala PTS svetové obsadenie. Kde sa podelo?

Posledný dobrý míting bol v roku 1998. Potom prestal byť Slovnaft hlavným sponzorom. Nechápal som prečo, v biznise sú však strategické rozhodnutia, ktoré sú logické pre firmu, no nie pre ľudí, ktorí do toho nevidia. Pre PTS sa rovnocenný finančný zdroj nenašiel. Míting bol stále menší a tento rok sa po prvý raz vôbec nekonal.

Dosť deprimujúce.

Myslím pozitívne a nevzdávam sa. Organizujeme na slovenské pomery veľké podujatie Atletický most v Dubnici nad Váhom. Chce to byť náhrada za PTS. Vlani sme tam pritiahli piatich olympijských víťazov a piatich majstrov sveta. Tento rok tam chceme desiatich olympijských medailistov z Pekingu.

Ako sa to podarí?

Musí byť niekto, kto získa peniaze. Ja som ten, kto ich úspešne použije. Mnohí Dubničania si neuvedomujú, aké po- dujatie majú. Politikovi Milanovi Hortovi je atletika veľkým koníčkom. Pričinil sa o to, že v Dubnici majú najlepší atletický oddiel na Slovensku, výbornú dráhu, výborné podujatia. Jasné, že peňazí je výrazne menej než v Ostrave.

V Česku manažujete Zlatú tretru. Je tam viac sponzorov?

Ani tam to nie je jednoduché, ale v Česku má atletika tradíciu, špičkových športovcov, televízny športový kanál, ktorý vysiela z atletiky všetko podstatné z domova i zo sveta. Na Slovensku nemáme ešte ani pocit solidarity, potreby pomoci, podpory. Slovák ešte nemá zakódované, že treba napríklad urobiť zbierky, keď sa niekde vo svete niečo stane. Nie preto, že by sme nemali peniaze, ale stále sa staviame do polohy trpiteľov, ktorým treba pomáhať. Je to aj o sponzoringu.

Koľko času vám zostáva pre rodinu?

Snažím sa, aby bol. Preto sa usilujem redukovať svoju účasť len na najdôležitejšie podujatia. Mám kolegu, ktorý ma zastúpi.

Je pri takomto vašom vyťažení pre vaše deti šport atraktívny?

Veľmi sa nepotatili, akurát traja hrajú futbal u saleziánov, ale o špičkový šport veľký záujem nemajú. Skôr sú do manželkinej rodiny. Jej otec bol známy hudobný skladateľ Jozef Malovec.

Alfons Juck (46)

Bratislavčan, absolvent Fakulty telesnej výchovy a športu UK, dorastenecký majster Slovenska v behu na štyristo metrov cez prekážky. Jeho vzťah k atletike sa začínal v dvanástich rokoch štatistikami, tabuľkami, o rok sa dal na športovanie. Ako mládenec pomáhal na PTS, v cieli dával športovcom z dresu dolu štartovacie čísla. Tak sa dostal aj do blízkosti slávneho kubánskeho bežca Alberta Juantorenu. Inokedy meral vietor, robil pomocného hlásateľa a postupne prichádzal medzi organizátorov mítingu. Bol redaktorom STV, TASR, zakladal športovú redakciu v agentúre SITA. Od roku 1994 začal manažovať atlétov na Slovensku, v Česku, Poľsku, ale aj v Kanade a USA. Je aj manažérom veľkého atletického mítingu Zlatá tretra v Ostrave a po zániku PTS buduje míting Atletický most v Dubnici nad Váhom. Hovorí po anglicky a nemecky, dohovorí sa po rusky i v ďalších jazykoch. Je ženatý, má šesť chlapcov a dve dievčatá vo veku od 22 po šesť rokov. Žije v Bratislave.