Peter Hámor: Vrcholová príťažlivosť

Niekedy horolezectvo fyzicky bolí, ale čím viac vydržíte, tým vyššie vyleziete. Podľa Petra Hámora je horolezectvo o tom, koľko nepohodlia ste ochotný a schopný zniesť. Ako prvý Slovák stál na osemtisícovkách Annapurne a Broad Peaku a ako 74. človek na svete vystúpil na sedem najvyšších vrcholov všetkých kontinentov.

Čo vás priviedlo k lezeniu?

Začínal som ako všetci chlapci v Poprade s hokejom a futbalom. V kritickom pubertálnom veku sa mi však prestali páčiť kolektívne športy. Hľadal som nejaký protipól. Na štadióne pri tréningoch som si všimol, že tam chodia trénovať aj chlapci horolezci, a tak som sa k nim pridal. Zapáčilo sa mi to. Pretože som bol naučený trénovať, aj k horolezectvu som pristupoval vážne. A ostal som už pri ňom. Dobre som urobil.

Koľko sa už venujete horolezectvu?

Od osemnástich rokov a vo vysokých kopcoch som už 23 rokov.

Kedy je horolezec pripravený vystúpiť na osemtisícovku?

Treba to vyskúšať. Výška sa nedá nikde otestovať. Jediná možnosť je, že človek ide do kopcov a uvidí, ako sa dokáže jeho telo prispôsobiť. Niekto sa vie rýchlo aklimatizovať, iný pomalšie a niekto nezvládne viac ako tritisíc metrov.

Ako to bolo vo vašom prípade?

Po dvoch rokoch lezenia som hneď išiel na sedemtisícový Pik Korženevskej v Pamíre. Mal som šťastie, že som sa tam dostal s vtedajšou špičkou československého horolezectva. Mal som dobrých učiteľov. Na vrchol sa mi podarilo bez problémov vystúpiť a moje nadšenie prerástlo do predsavzatia, že takéto kopce chcem zdolávať často.

Čo všetko treba zabezpečiť pred horolezeckou expedíciou?

Rozpitvať ju do najmenších detailov, zistiť ako, s čím a predovšetkým za koľko. Získať povolenie na výstup, dopraviť tam svoju batožinu a výstroj. Zväčša sa posiela cargom, lebo do dvadsiatich kilogramov by som sa nezbalil, ani keby som veľmi chcel. Zabezpečiť celú logistiku, kedy prídem, koľko tam budem. Dohodnúť sa s agentúrou, ako bude vyzerať základný tábor, koľko potrebujeme jedla.

Koľko sa platí za povolenie na výstup?

Na každý kopec je iná taxa, na osemtisícovky sa platí viac, pod šesťtisíc metrov sa už neplatí. Povolenie sa dáva zväčša na šesť týždňov pre sedem až trinásť ľudí a na jeden kopec, to stojí približne 25-tisíc korún. „Normálka“ (najmenej náročná trasa – pozn. Profit) na populárnom a najvyššom Mount Evereste stojí 175-tisíc korún, ostatné ťažšie cesty na tento vrchol tiež 25-tisíc. Je to dosť dôležitý zdroj príjmov pre tamojšie štáty. Na cene sa však dá vždy dohodnúť.

Aký je rozpočet na jednu expedíciu?

To je veľmi ťažké povedať, ceny jednotlivých expedícií sú rozdielne. Každý štát má iné podmienky. Jeden kopec je v Číne, druhý v Nepále a tretí v Pakistane. V priemere sa však dokážeme zmestiť od tristo- do päťstotisíc korún na človeka plus výstroj. (Náklady na Himalájsky triptych v roku 2006 odhadol Peter Hámor na tri milióny korún. – pozn. Profit)

Ako si na to zaobstarávate prostriedky?

Na Slovensku, samozrejme, jednoducho. Všetci chcú prispieť na šport a na kultúru.

Sú peniaze základom reálneho plánovania?

Robím to súbežne. Plánovať sa dá aj bez peňazí. Nemôžem čakať, kým prídu peniaze, lebo potom by som to nestihol zorganizovať. Niektorí sponzori prispievajú už viac rokov, ale rozhodne to nie je jednoduché zafinancovať. Niekedy sa čaká do posledného dňa, inokedy sa dokončujú veci, čo boli na zmluvách až po expedícii. Často je to formou sľubov – džentlmenskou dohodou. Chlapi sa dohodnú a účtovníčka potom chce taký doklad a ešte nejaké papiere...

Koľko trvá jedna expedícia?

Niekedy je to veľmi rýchle. Teraz, keď spájame expedície, to vyjde vždy zhruba na dva mesiace. Čakám, že raz niekto príde s projektom vyliezť všetkých štrnásť osemtisícoviek za jeden rok. Aj to sa teoreticky dá, keď sa to dobre naplánuje. Prakticky to závisí od počasia.

Ako si krátite čas v základnom tábore, keď je zlé počasie?

Hráme šach, čítame, počúvame hudbu. Strašná nuda. Čím viac spím, tým menej sa nudím.

Aký je jedálny lístok horolezcov?

V kopcoch sú dôležité najmä tekutiny na zriedenie hustej krvi. Červených krviniek pribúda a zvyšuje sa riziko omrzlín. Každý si dá, čo chce. Napríklad čaj sa nám zhnusí po pár týždňoch. Potom pijeme rôzne šumivé vitamíny, lebo potrebujeme bublinky, a rozpustné malinovky.

Aký ťažký máte plecniak?

Každý deň inak. Jedlo a plyn ubúda. Ja hovorím, že ísť niekde s batohom, čo má viac ako dvadsať kilogramov, je nemožné. To tam pôjdem zbytočne. Pri záverečnom výstupe má plecniak okolo päť kíl. Sú tam len náhradné veci a voda.

Je ťažší výstup alebo zostup?

Výstup je stále ťažší. Oveľa viac úrazov sa však stáva pri zostupe. Často sú horolezci premotivovaní. Volám to vrcholová príťažlivosť. Vidia pred sebou vrchol, vybehnú hore a potom sú absolútne vyčerpaní. Pod vrcholom sa človek ťažko otáča, ale treba vedieť odhadnúť svoje rezervy. Na vrchole sa bojím viac, ako keď tam idem. Celý čas sa pozeráte na kopec zdola a zrazu ste hore, pohľad dole je horší. Je však zaužívané tvrdenie, že zostup je ťažší ako výstup, pretože tu hrá veľkú rolu únava.

Platia v horách nepísané pravidlá?

Áno. Vychádzajú z normálneho slušného správania. Napríklad využitie lana. Spýtam sa, či môžem zlanovať na kolegovom lane a ja mu potom natiahnem ďalších dvesto metrov mojich lán. Bohužiaľ, stáva sa, že niektorí horolezci z východného bloku robia zlé meno všetkým. Využívajú vyšliapanú cestu či stany. Jednoducho cielene idú tak, že si nezoberú stan, lebo Nemci ho tam majú postavený a teraz tam nie sú. Prespia v ich spacích vakoch, zjedia z ich zásob, použijú ich plyn. A tam, kde je viac ľudí, sa týchto „darebáčin“ robí viac.

Prečo sa používa spojenie „ľahký“ alpský štýl?

Je to opak ťažkého expedičného štýlu. Veľa ľudí má zafixované, že na himalájskej expedícii sa stretne 27 zarastených chlapov a sedem ton materiálu. Najprv natiahnu laná, postavia stany, potom všetkých 27 chlapov zásobuje tábor a stavia sa druhý tábor a zase pendlujú. Tomu sa hovorí dobýjanie vrcholov a dnes to možno robia ešte Rusi. Z toho vznikol aj názov tábory, lebo je tam viac stanov, jedlo a plyn. Horolezec len pendluje medzi jednotlivými tábormi. Tento starý štýl robia ľudia, ktorí si nie sú v kopcoch istí, potrebujú mať zázemie. Alpský štýl spočíva v tom, že si večer zbalíte plecniak, ráno vyrazíte a kde vás zastihne noc, postavíte bivak. Niekedy nemáme ani stan, občas neberieme ani spací vak. Ráno sa zbalíme, ideme ďalej a nenechávame za sebou nič. Znamená to výrazne menej materiálu a nosičov. Je to už vlastne lezenie, nie expedícia.

V horách iste zažívate silné emocionálne zážitky. Dokáže vás ešte niečo potešiť či nehnevať aj v obyčajnom živote?

Nemyslím si, že by mi lezenie posunulo hranicu citlivosti. Nemusí to byť bomba, aby som povedal „wow“ a nemusí byť veľký problém, aby som sa nahneval. Som taký nervák, ako som bol, bez nejakých zmien. Ľahko sa vytočím a rýchlo sa viem zase tešiť. Skôr ma potešia maličkosti, že otočím červeným kohútikom a tečie teplá voda. Stlačím vypínač a svieti svetlo. Za to by som dal v kopcoch hocičo.

Viete definovať svoj vzťah k horám?

Nikdy som o tom neuvažoval. Lezenie je iný šport ako všetky ostatné. Pociťujem tu absolútnu voľnosť. Viem si vybrať cieľ, miesto, kde to budem robiť. Mám veľa možností. Nedá sa stihnúť všetko za jeden horolezecký život. Treba si vybrať svoje bonbóniky.

Patrí k horám aj smrť?

Zomrieť môžete pri každom športe. Keď sa to vezme percentuálne, koľko ľudí lezie a koľko zomrie, nie je to také zlé. Štatistiku kazia nehorolezci. Nie každý, kto ide do kopcov, je horolezec. Veľakrát sú to turisti, ktorí zaplatia agentúre a o horách vedia málo. Rozhodne však horolezci rátajú so zvýšenou mierou rizika a veľa z nich to práve kvôli tomu riziku robí.

Vám nestačí vyliezť na vrchol bežnou cestou. Prečo je pre vás dôležité zvoliť si ťažšie trasy?

Na Mount Everest vedie trinásť ciest, z toho „normálky“ sú dve a všetci nimi chodia. Nejde o kopce, ale o jednotlivé cesty. Ja by som chcel vyliezť svoju cestu na Everest, lenže ešte sa bojím, či na ňu mám. A možno na ňu nebudem mať nikdy. Nová cesta vždy prekvapí, nachádzate vždy niečo nové, núti vás to rozmýšľať. Čím je cesta náročnejšia, tým vyšší kredit máte. Neexistuje žiadna komisia, ktorá by zasadala a robila rebríček. Komunita vysokohorských lezcov je však malá. Informácie, kto, čo a kedy vyliezol či kam sa chystá, sa šíria rýchlo. Veľmi dobre o sebe vieme.

Často leziete s poľskou dvojicou Piotrom Pustelnikom a Piotrom Morawským. Vždy si vyberáte, s kým pôjdete na expedíciu?

S týmito chlapcami som bol na expedícii a už sme plánovali ďalšiu. Jednoducho si rozumieme. Niekedy sa k nám niekto pridá, lebo my máme plány na desaťročia dopredu. Asi to všetko ani za svoj život nestihneme.

Máte v skupine rozdelené, kto je vodca, kto v kritických situáciách rozhoduje?

To závisí od konkrétnych okolností.

Nie je v horách náhodou základným pravidlom, že človek nemá chodiť sám?

Chodím najradšej osamote, lebo, čo si vymyslím a urobím zle, to si odpykám sám. Je to pohodlnejšie, pretože nemám za nikoho zodpovednosť. Horolezci totiž nikdy nie sú na rovnakej technickej alebo fyzickej úrovni. Preto jeden vyberá cestu a ten druhý sa prispôsobuje. Keďže som v horách dlho, tak väčšinou hľadám cestu ja. Neviem odhadnúť, ako sa ten druhý za mnou cíti, lebo horolezci zväčša v kopcoch klamú. Ich motivácia je niekedy väčšia ako fyzické sily. Keď sa pustíte do hry, z ktorej sa nedá vrátiť, dostávate tak partnera do rizika.

Sú kopce, ktoré nezdoláte, pre vás stále výzvou a vraciate sa k nim?

Niekedy áno, niekedy nie. Závisí to od toho, či sa mi ten kopec ešte páči. Z kníh a fotografií si totiž neviete kopec tak živo predstaviť a niekedy vám realita zmení pohľad. Najmä na „normálky“ slávnych kopcov ako Mount Everest a Aconcagua, ktoré sú ľahko dostupné a veľmi populárne, by som sa už nevracal. Nemá to už s horolezeckou romantikou nič spoločné. Naopak, mám radšej kopce, kde sme sami a žiadne iné expedície sa nám tam nemocú.

Aké sú vaše najväčšie horolezecké výzvy?

Myslím si, že sa vrátim na niektoré z kopcov, kde som bol. Mám tam naplánované iné línie a trasy, ktoré sa mi zapáčili. Asi sa vrátim na Annapurnu, kde som objavil krásne cesty. Na Broad Peaku sme nevyliezli cestu, ktorú sme chceli. Teraz mi nevyšla K2, tak si to asi zopakujem. Rozhodne sa neženiem za tým, že musím zdolať všetky osemtisícovky.

Pociťujete v horách globálne otepľovanie?

Výrazne. Posúvajú sa periódy dobrého počasia. Predtým sa dal podľa monzúnu nastavovať kalendár. Teraz nepríde. Naopak, v Pakistane, kde je púšť a nikdy tam neprší, sa zrazu objavil monzún, ktorý tam nemal čo robiť. Takáto anomália sa nedá predvídať. Posúvajú sa začiatky a konce monzúnov. Niekedy bola jeseň najlepšia, teraz je lepšia zima. Práve sa hľadajú vhodné termíny. Vyzerá to tak, že liezť nebudeme na jar a na jeseň, ale v lete a zime. Do Pakistanu sa bude chodiť na jar a na jeseň, práve kvôli letnému monzúnu.

Do akej miery to ovplyvňuje vaše lezenie?

Menia sa cesty. Už sa nemôžete riadiť podľa kníh, starších fotografií a materiálov, lebo tam podľa nich má byť ľadovec a vy prídete a máte pred sebou skalu. Ľadovce, ktoré stiahli z dolín, sú menšie. Na Kilimandžáre miznú pred očami.

Čo robíte, keď neleziete?

Pracujem ako všetci ostatní. Vlastním horolezeckú školu a robím inštruktora lezenia. Mám firmu, ktorá robí už trinásť rokov bungee jumping, a organizujem rôzne športové a teambuildingové akcie. Jednoducho vždy z toho nejakým spôsobom trčí špagát.

Máte aj nejaké iné koníčky okrem lezenia?

Aj od toho si treba občas oddýchnuť, ale vždy to má niečo so športom. Myslel som si, že už nikdy nebudem hrať hokej a futbal a teraz hrám. Čoraz častejšie chodím do kina a občas si prečítam knižku.

Postačuje na dohovorenie v táboroch angličtina?

Ľudia sa tam živia turizmom, takže sa so základmi dohovoríte. Aj keď ich angličtina je veľmi vzdialená tej pôvodnej. My to voláme limbing clinguage. Nepálčania nevedia povedať vpredu čisté „s“, takže keď chcete strong coffe, nerozumejú, ale ištrong, to už vedia všetci, čo znamená.

Na čo sa najviac tešíte, keď sa vraciate z expedície?

Na rodinu, deti a manželku. Znie to ako klišé, ale je to naozaj tak.

FOTO – ARCHÍV PETRA HÁMORA, MAŇO ŠTRAUCH, SITA

© 2007 TREND Holding, spol. s r.o.