Radoslav Židek: Som ťažký individualista

Snoubordista Radoslav Židek zažil mnohé paradoxy, ktoré ponúka Slovensko. Stal sa prvým medailistom na zimnej olympiáde v samostatnej ére Slovenska, ale na ulici ho ľudia začali spoznávať až vtedy, keď vystupoval v tanečnej šou. Napriek tomu, že výsledkami patrí do prvej ligy športovcov, so sponzoringom dobré skúsenosti nemá. O šport sa podľa neho zaujíma len úzka skupina ľudí. Má zaregistrovanú eseročku, v budúcnosti spriada plány o podnikaní, ale teraz sa venuje len športu. Vraví, že na sto percent sa dá robiť len jedna vec.

Stretli sme sa trochu v hektickom tempe. Máte teraz stresujúce obdobie? Kedy je to najhoršie?

Keď bola tá tanečná súťaž – Let‘s dance. Teraz už mám pokoj. Vtedy som nevedel, kde mi hlava stojí.

Mali ste počas nej čas trénovať?

Nie. Veď sme šesť hodín tancovali. Bol som rád, že som sa potom „vyvalil“.

Pridalo tancovanie na kondičke?

Ani nie. Chodili sme odtiaľ tam, tancovali sme, o hodinu zase. Nemal som sa kedy ani najesť.

Prečo ste do toho išli?

To hektické tempo bolo až ku koncu. Kým sme tancovali jeden tanec, bola to pohoda. Ale keď sme mali tri, bolo toho strašne veľa. Za týždeň zvládnuť tri nové tance...

Ale trochu to poteší, záujem médií, ľudí.

Ale to zas áno. Na Rodose som nedávno rozdával autogramy ako svetová hviezda.

Ako často v lete trénujete?

Normálne mám trikrát za týždeň tréningy. V posilňovni, na bicykli, veľa skáčem na trampolíne, „wakeujem“ takmer stále. Nemám núdzu o prípravu. Väčšinou však relaxujem, tvrdšie začínam až v druhej polovici leta. Aj teraz plánujem ísť koncom augusta a celý september do Argentíny, kde budem trénovať. Bol som prednedávnom na ľadovci, ale to je bieda. Ľadovec umrel.

Nemáte rešpekt pred juhoamerickými svahmi po zranení v Čile?

To s tým nemá nič spoločné. Bola to moja chyba, urobil som ju a spadol som.

Keď máte vážnejšie zranenie, nebojíte sa potom vyliezť na ten istý svah?

Nie. Spadnem, otrasiem sa a idem ďalej.

Jazdíte aj kiteboarding pri mori?

Bol som „kejtovať“ dva týždne na Rodose, bolo perfektne. Odišli sme odtiaľ deň pred zemetrasením. Škoda. Chcel som zažiť, aké to je.

Máte zaregistrovanú eseročku. Aj aktívne podnikáte?

Nie. V rámci voľných živností som si tam dal všetko, čo by sa mi mohlo niekedy v budúcnosti hodiť. Zatiaľ s tým nerobím nič, používam ju, keď hľadám sponzorov a sponzori mi musia dať nejako peniaze, tak mi ich dávajú na eseročku.

Manažujete sám seba?

Áno.

Kto vás naučil veci okolo toho?

Život. Začal som s Karolom Mihokom, pri ňom som sa naučil najviac, ako to chodí. Ale, bohužiaľ, tadiaľ cesta neviedla, tak som sa osamostatnil. Chvíľu mi niečo robila Jana Šeďová, ale to tiež nemalo perspektívu. Veľmi rýchlo som prišiel na to, že Slovensko a sponzoring je o niečom inom. Začal som to robiť úplne inak.

Ako?

Že si všetko robím sám.

O čom je Slovensko a sponzoring?

Sponzorské tu znamená, že máš kamaráta, ktorý má veľa peňazí a povie si: Ty si náš, tebe dáme. To je celé. Ale prísť za firmou a žiadať ju o dotáciu alebo sponzorský príspevok, pre nich to nemá žiaden význam. Možno je to aj kvôli tomu, že keď som sa rozchádzal s bývalým manažérom, tak mi dosť uškodil a firmy ku mne získali iný postoj. Ale povedal som si, že nebudem sa tým zaoberať, vystačím si aj s tým, čo mám. Aj keď nenaplním môj badžet, ktorý by som potreboval a ktorý je okolo štyroch miliónov. Tie „keci“, ktoré boli v bulváre, že miniem štyri milióny, to je blbosť. To je suma, ktorú by som proste potreboval, aby som bol v pohode. Ale toľko nemám. Vystačím si aj s tým, čo mám. Veľa peňazí dostávam od štátu, pán minister má k tomu dobrý prístup, tam sa nemám prečo sťažovať.

Keby ste robili iný šport, bolo by to jednoduchšie so sponzormi?

Na Slovensku šport nezaujíma až tak veľa ľudí. Možno hokej, futbal a tenis. Aj mňa teraz ľudia poznajú preto, že som bol v Let‘s dance. Šport zaujíma len veľmi malú skupinu ľudí. A ľudia majú vzťah k peniazom, nie k športu. Od toho sa odvíja celý sponzoring. Keď niečo dajú, tak hneď musia mať nazad dvakrát toľko. Sponzoring je taký. Použijeme ťa, dáme ti prachy, ty budeš rád, my budeme radi.

A skúsenosť s Nike?

S Nike mám perfektnú zmluvu a super spolupracujeme.

Ako to vzniklo?

Oslovili ma, urobili sme zmluvu a začali sme spolupracovať.

Takže Nike je zatiaľ jediná firma, ktorá vás sama oslovila?

Hej. Nike je super. Ale spolupracujem aj s firmami Vrátna FreeTime Zone, Red Bull a Oakley. Dúfam, že dlhodobo.

Váš otec je podnikateľ, robili ste u neho vo firme. Dalo vám to niečo? Lepšie sa vám komunikuje s manažérmi?

Všetky veci, ktoré teraz používam, som sa naučil po olympiáde. Dovtedy som nevedel vôbec nič, čo je to eseročka, načo je neziskovka, čo sú odvody, čo je DPH... Všetko som sa naučil až vtedy, keď som do toho vhupol.

Teraz sa o peniaze staráte sám?

Úplne všetko robím sám. To je najlepšie, lebo spolky sú čertove volky. Všelijaké zväzy a inštitúcie, tam je, obrazne povedané, päť korún a na nich „nasatých dvestotisíc ľudí“. To ja nepotrebujem.

Ak by ste sa na súťažiach neustále umiestňovali na popredných priečkach, dalo by sa žiť aj z výhier?

Bolo by to také privyrobenie. Za prvé miesto je nejakých sedem- až deväťtisíc eur, ale treba stále vyhrávať. A tiež záleží na tom, v ktorom štáte to je, lebo každá krajina má inú daň na výhru. Vo Švajčiarsku je 38 percent, to hneď športovcom zoberú. Niekedy to nahnevá, človek riskuje na svahu často život a potom mu časť peňazí štát zoberie preč.

Máte predstavu, čo by ste chceli robiť po skončení aktívnej činnosti?

Pracujem na určitých veciach, ale ešte to je všetko vo hviezdach. Snažím sa robiť snoubording naplno a na plný úväzok, vyťažiť z toho čo najviac a potom sa uvidí. Popritom sa, samozrejme, treba obzerať, ale nedá sa venovať aj tomu, aj tomu.

Vedeli by ste napríklad robiť súťažne úplne iný šport?

Keď ma snoubording prestane baviť, už asi nebudem robiť súťažne nič, budem sa len zabávať. Vedel by som si predstaviť – liezol by som po skalách to sa mi veľmi páči. To je výborná posilňovňa. Nevedel by som si predstaviť, že by som bol v nejakom kolektívnom športe. Páči sa mi plážový volejbal, ale to je zase s niekým. Byť s niekým... so mnou je to ťažké. Ja som ťažký individualista, všetko si musím riešiť sám.

Projekt, o ktorom uvažujete, sa týka športu?

Áno. Malo by to byť niečo, kde ľudia prídu, môžu si zašportovať, ale nielen hokej a futbal, ako je to na Slovensku. Mal by tam byť aj vodný vlek a k tomu komplet wellness servis.

Je to zatiaľ len vo sfére nápadov alebo už na tom čiastočne pracujete?

Teraz už vybavujeme pozemky. Potom sa uvidí. Už bude len stačiť nájsť niekoho, kto to všetko zaplatí.

V aute máte nabalených dosť vecí. Keď chodíte po Európe trénovať a súťažiť, jazdíte vo vlastnom aute?

Teraz sa sťahujem. Ale autom chodím ako kedy. Keď idem „kejtovať“, idem letecky, lebo do Španielska sa mi ísť autom nechce. Je to aj hlúposť, keď si za sto eur kúpim letenku a som v Malage. Auto využívam v zime, v lete najmä na „vejkovanie“, dá sa v ňom aj prespať. A počas súťaží musí športovcom vybaviť ubytovanie organizátor.

Keď ste zo snoubordu prešli na dosku na vode, musel vás to niekto učiť?

Nie. Keď som začal snoubordovať, tak som začal aj „vejkovať“. To je už od nejakého roku 2000. Stretol som sa s tým na člnku na vode, tuším na Orave. Ťahali sa tam za člnkom na doske, tak hovorím – potiahnite aj mňa. Postavil som sa a išiel som. Potom ma nejaký kamarát zobral do Piešťan na vlek, o ktorom som dovtedy nevedel. Vyskúšal som si to, kúpil som si „vejk“ a odvtedy jazdím. „Kejt“ sa bolo treba trošku učiť, ale dlho mi to netrvalo. Tam sa treba naučiť manévrovať s drakom vo vetre... ale to sa naučí človek rýchlo.

A surf?

Keď som bol malý, tak som to skúšal. Ale to ma nikdy nebavilo.

Prečo?

Nemáme na to podmienky, preto tu ani „nekejtujem“.

Je ešte snoubording extrémnym športom?

Záleží na tom, kam sa pustíte. Keď je to na somárskej lúke, nemá sa vám čo stať. Ale keď sa pustíte cez žľab a skočíte cez skaly, môžete sa zabiť. Je to otázka pohľadu a toho, čo si vyberiete.

Máte aj špeciálne zdravotné poistenie?

Samozrejme. Niekoľko.

Uzatvára sa športovcovi v extrémnom športe poistenie ťažko, alebo vám poisťovňa pri ponuke produktov vychádzala v ústrety?

Poisťovňa nie. Keď som sa chcel sám poistiť, nikdy mi nechceli vyjsť v ústrety. Zväčša to rieši zväz alebo tá inštitúcia, ktorá ma niekde posiela alebo prihlasuje. Aj keď si väčšinou zabezpečujem všetko sám, toto majú na starosti. Pre všetkých športovcov zabezpečia jednu poisťovňu, ktorá im urobí poistenie. Doteraz to boli len zdravotné náklady, teraz sa riešia, myslím si, že aj trvalé následky. Ja mám k tomu ešte aj Alpenverein poistku cez Uniqa poisťovňu, to je špeciálny produkt pre extrémne športy. Pokryje aj to, keby záchranári prišli pre človeka na Matterhorn. Nesmie to byť však na pretekoch. Okrem toho mám svoje cestovné poistky.

Cestujete rád?

Vôbec. Radšej by som necestoval vôbec, alebo čo najmenej.

Nemajú letecké spoločnosti problém pri prevážaní snoubordu?

Batožinový limit prekročím takmer vždy. Raz sme cestovali dvaja a mali sme spolu 440 kilogramov batožiny. Limit bol šesťdesiat na osobu.

Čo s tým?

Vždy sa treba tej pani strkať čo možno najviac. A keď už sa viac nedá, tak zaplatíte poplatok za prekročenie limitu. Pri lete z Dubaja do Viedne som raz platil len za prekročenie hmotnosti batožiny 36-tisíc korún.

Keď si všetko sám manažujete, ako ste na tom s jazykmi?

Stačí angličtina a je pokoj. Všetci v tejto oblasti musia vedieť po anglicky, medzi všetkými štátmi sa hovorí po anglicky. Základy som mal na škole, potom som strieľal z luku a chodil po pretekoch, kde som bol nútený hovoriť po anglicky. Nehovorím, že viem super, ale dohovorím sa v pohode.

Z luku si ešte zastrieľate?

Už ma to prešlo. Tatko strieľa, ešte má odložený aj môj luk, povedal, že ho nepredá, keby som si chcel niekedy zastrieľať, ale už ma to nebaví.

Dá sa povedať, že v ranej mladosti ste boli pokojnejší, preto ste sa venovali lukostreľbe a snoubording prišiel až s dynamickejšími rokmi?

Nebol som pokojnejší, len ma to bavilo. Snoubordoval som odmalička, od deviatich rokov, len som nepretekal, pretože som pretekal v lukostreľbe. A potom, keď skončila lukostreľba, skončila motorka, chcel som niečo robiť, v niečom vynikať, pretekať, súťažiť. Tak som išiel snoubordovať.

Radoslav Židek (27) je slovenský snoubordista, ktorý preteká v snoubordkrose a paralelnom slalome. Najväčší športový úspech dosiahol na ZOH 2006 v Turíne, kde získal striebornú medailu. Žije v Žiline, ale približne polovicu roka trávi v zahraničí na tréningoch a na súťažiach. Je slobodný. Médiá sa mu v poslednom čase venovali ako tanečníkovi v televíznej súťaži, v ktorej postúpil až do finále. Ako športovec je tvárou medzinárodnej kampane firmy Nike. Je všestranným športovcom, ktorý preferuje skôr individuálne disciplíny. Medzi svoje koníčky, ktoré sú zároveň súčasťou letnej prípravy na snoubord, spomína kiteboarding (jazdí sa na vode pri ťahaní malým padákom vo vetre) a wakeboarding (jazdí sa na vodnom vleku).

Foto - Miro Nôta, Andrej Balco, SITA/Tomáš Benedikovič

© 2008 TREND Holding, spol. s r.o.