Sebavedomie a šťastie

Chcete byť úspešný? Naučte sa, ako presvedčiť ostatných za tri minúty. Ak to dokážete, nemôžete zlyhať.

Pred troma rokmi sa to podarilo istému mladému brazílskemu podnikateľovi. Keď sa dlhodobo domáhal stretnutia s Donaldom Trumpom, americký miliardár a realitný investor ho nakoniec prijal. So slovami, že ak ho chce zdržiavať, môže rovno odísť.

Nakoniec mu na prezentovanie zámeru dal tri minúty. Zo stretnutia vzniklo partnerstvo, ktorého výsledkom bol najväčší golfový komplex v Latinskej Amerike.

Rýchlokurz

Umenie prezentovať nápady pred ľuďmi, ako je D. Trump, zhrnul Brazílčan Ricardo Bellino do knihy You Have Three Minutes! (Máte tri minúty!). Opisuje v nej spôsob, ako zaujať hneď od začiatku, aký štýl zvoliť. Okrem iného učí, ako si pomôcť poznatkami z psychológie, podľa ktorých na človeka silnejšie pôsobia vizuálne vnemy ako rozumové argumenty.

Ak si osvojíte čo i len desať percent múdrosti obsiahnutej v tejto knihe, stále budete mať dobrú šancu stať sa milionárom. Takto zasa oslovuje sám D. Trump záujemcov o rýchlokurz úspechu vo svojej knihe Think Like a Billionaire (Mysli ako miliardár).

Pomocou historiek z vlastného života učí, ako sa správať, aby to čitateľovi v biznise vyšlo. D. Trump je vôbec známy skôr ako mediálna hviezda než šéf realitného koncernu.

Televízna stanica NBC už niekoľko rokov vysiela jeho reláciu, v ktorej na príkladoch hostí ukazuje, ako sa stať bohatým a úspešným. Ale tiež to, ako premrhať dobrú šancu.

Sledujúc rady či život D. Trumpa, nie je ťažké nadobudnúť dojem, že najúspešnejší ľudia si cestu na vrchol našli najmä vďaka schopnosti očariť, veľkému sebavedomiu, prípadne „iba“ geniálnemu nápadu. Alebo „obyčajnému“ šťastiu.

Z dobrého skvelé

Akí naozaj sú ľudia, ktorí za sebou v biznise nechali hlbokú stopu, sa snažil zistiť výskumný tím amerického ekonóma Jima Collinsa. Nezameral sa pritom na známych šéfov najväčších a najúspešnejších firiem v USA. Hoci lídrov hľadal medzi spoločnosťami s dlhou históriou.

Vybral si tie, ktoré boli dlhodobo priemerné či podpriemerné a neskôr sa z nich podľa viacerých merateľných kritérií, rastu tržieb či hospodárskych výsledkov, stali dlhodobo úspešné. Výskumníci vyhľadali ich šéfov, pýtali sa na ich skúsenosti z prelomových čias, všímali si, aké majú povahy, na čom budovali vzťahy vo firmách, ako si vyberali spolupracovníkov. A ako sa ich prístup líšil od toho, ktorý uplatňovali konkurenti.

Zistenia rozsiahleho výskumu spolu s použitou metodikou publikoval Jim Collins v knihe Good To Great (Z dobrého skvelé). Aj podľa neho je ego úspešných manažérov veľké.

Nemeria ho však počtom interview pre médiá či ponúk od headhunterov. A už vôbec nie počtom napísaných kníh o vlastnom príbehu. Väčšina z nich tento nápad rýchlo odmietla. Sami seba hodnotili iba tým, ako sa darí ich firme.

Málokedy boli ochotní rozprávať o svojich osobných úspechoch. Keď sa hovorilo o zásluhách, začali najprv rozprávať o kolegoch. Na otázku, prečo a ako sa k úspechu dopracovali, zvyknú odpovedať, že jednoducho mali šťastie. Najčastejšie na ľudí, s ktorými spolupracovali.

Keď je reč o nezvládnutých problémoch, tak najmä o svojich zlyhaniach. Z výsledkov výskumu J. Collinsa sa tiež možno dozvedieť, že ľudia, ktorí z dobrých spoločností spravili skvelé, pochádzali najčastejšie zvnútra firmy. Ich úspešnosť bola väčšia ako v najväčších koncernoch, ktoré si na tento účel najímali osvedčené manažérske hviezdy z iných firiem.

Záruka

Lídri z výskumu J. Collinsa inklinovali často až k vojenskému poňatiu disciplíny. Predovšetkým pokiaľ išlo o nich samých.

Do firmy sa snažili dostať najlepších ľudí, akých mohli. Bez ohľadu na to, ako sa spoločnosti práve darilo. Medzi mnohými ďalšími charakteristikami spomína autor napríklad aj to, že často upúšťali od formalizovanej organizačnej štruktúry. Tieto zistenia viedli J. Collinsa k jednoznačnému záverečnému konštatovaniu: takíto ľudia sú pre firmy väčšou zárukou úspechu ako ten najlepší podnikateľský plán.

Pravda, jeho názory si našli mnoho odporcov. Niekdajší kolega zo Stanfordskej univerzity profesor Robert Sutton si myslí, že úlohu lídrov precenil. Niežeby podľa neho neboli pre firmu prínosom. No považovať ich za záruku dlhodobého úspechu bez ohľadu na ďalšie okolnosti je podľa neho vysoko precenené.

Pripája sa k nemu i manažérska a mediálna hviezda Jack Welch. Môžete mať okolo seba dobrých ľudí, no či nakoniec uspejete alebo nie, závisí do veľkej miery od toho, do čoho sa dáte, hovorí.

Anekdotické príklady o tom, ako niektorí lídri biznisu rozmýšľajú, priniesol v knihe Biznis ako poslanie aj Michael Novak. Niekdajší poradca Ronalda Reagana a jeden z hlavných predstaviteľov think tanku American Enterprise Institute spomína rozhovory s burzovým investorom Johnom Templetonom či Davidom Packardom, spoluzakladateľom koncernu Hewlett-Packard, a viacerými ďalšími.

Cielene si vyberal úspešných podnikateľov, ktorí sa stali známymi dobrodincami. A pýtal sa ich na motívy ich konania.

Asi najrozšírenejším dôvodom filantropie bola snaha zmeniť prostredie a krajinu, v ktorej žili. Medzi najradikálnejšími príkladmi, medzi ktorými sa nachádza aj J. Templeton, bola od začiatku snaha založiť biznis na podporu neziskových projektov.

ILUSTRAČNÉ FOTO – PROFIMEDIA.CZ

© 2007 TREND Holding, spol. s r.o.