Slovenský ateliér v mekke architektúry

Interiér budúceho terminálu bratislavského letiska navrhovali v Londýne. Na pracovisku, kde v tvrdej konkurencii už vznikli aj projekty pre Veľkú Britániu, Nemecko, Chorvátsko, Grécko i Čínu. Jeho dvaja majitelia majú iba tridsaťjeden, tretí tridsaťtri rokov a medzi sebou hovoria po slovensky. 

Dvaja sa poznali zo školy v Bratislave, tretieho stretli na párty v Londýne. V spoločnosti architektov. V Londýne im patrí firma Milieu Architects. Prvý londýnsky architektonický ateliér v slovenských rukách. Založili ho pred troma rokmi, má desať zamestnancov a špecializujú sa na luxusné hotely a turistické rezorty, i regenerácie území novými bytmi, shoping i biznis parky. Bratislavčan Boris Schultz, Nitran Richard Baláži a Banskobystričan Peter Lunter ako prví študenti architektúry na Technickej univerzite v Bratislave využili v roku 2000 program Erasmus prišli na univerzitu v Lutone pri Londýne.

Namiesto polročného pobytu skočili bakalárske štúdium a presvedčili imigračné úrady, aby im udelili pracovné vízum. Ak v Lutone chceli pokračovať v magisterskom štúdiu architektúry, potrebovali totiž rok praxe v odbore. Tá ich priviedla do veľkých známych ateliérov, kde pracovalo aj štyridsať národností, zmes kultúr znamenalo unikátne odovzdávanie skúseností. Podľa B. Schultza osemdesiat percent štartovného do života dostali doma, dvadsať v Lutone.

Na skusy do Londýna chodí čoraz viac slovenských študentov, viacerí ostávajú aj pracovať. „Nemali sme problém odporučiť mladších kolegov,“ hovorí R. Baláži. Z Bratislavy prichádzajú študenti pragmatickej školy, všestranní, schopní kresliť, modelovať, navrhovať aj technicky rozmýšľať, ktorí navyše mali prax z menších ateliérov. Po absolvovaní zvládal aj to, čo niektorí kolegovia z iných krajín až po niekoľkých rokoch.

Mekka architektúry

Všetci traja si pochvaľujú, že aj po skončení školského dňa boli otvorené pracovne, ateliéry, knižnice, do noci mali prístup k počítačom. Podľa B. Schultza je britské architektonické vzdelanie menej technické a viac „uletené do umenia“. Hoci umenie v praxi robia len dve percentá najúspešnejších a 98 percent architektov sú vynikajúcimi „krajčírmi“, ktorí stavbu ušijú do najrafinovanejších detailov. R. Baláži si cení otvorenosť, prax, že firma pravidelne kúpila obedy a každý mal miesto i slovo pri stole, mohol povedať, ako by konkrétny problém riešil on, ako by to robili doma.

Londýn sa považuje za mekku architektúry s vyše dvetisíc ateliérmi a renomovanými tvorcami, za ktorými chodia najbohatší investori. Idú za garanciou svetovej kvality, a pre niektorých majiteľov peňazí z najbohatších arabských krajín či ruských snobov je to aj vec prestíže. Každý z trojice po skončení štúdia pracoval inde, ale v špičkových tímoch a pri veľkých objednávkach z celého sveta, aké slovenské ateliéry nedostanú.

„Doma si možno mysleli, že som schovaný za posledným stolom, ale keď majitelia ateliéru zistia, že niekto niečo dokáže, rýchle ho posúvajú hore a motivujú aj platom,“ vysvetľuje B. Schultz. „Ja som sa stal dokonca jedným zo štyroch spoluautorov objektu Ferrari v Abú Zabí, sedemstometrového showroomu, múzea i priestoru, kde si možno zajazdiť.“

Ich bývalé pracoviská sú podpísané aj na projektoch Eurovea, South City či Hotel Kempinski v Bratislave a stálo za to poznať, ako zahraničie rieši zadania pre Slovensko. „Uvedomil som si, čo znamená medzinárodný prístup, súvislosti, každý mladý človek by mal aspoň rok stráviť vo svete, na križovatkách kultúr a etník, aby dokázal akceptovať aj iné národy, v čom má Slovensko neraz problémy,“ tvrdí R. Baláži.

Kedy na svoje?

Po večeri v spoločnom byte cibrili nápady, aj do štvrtej rána. „Bolo to aj na úkor súkromia, vzťahov, hoci roboty nebolo zasa toľko, aby sme dostali odvahu ísť na vlastné nohy,“ spomína R. Baláži. Bolo treba získať dosť klientov, financie, budovať marketing. Človek však, prirodzene, vo veľkých firmách získava kontakty, lebo sa stretáva s reálnymi investormi a vzniká portfólio potenciálnych klientov.

„Vlastný ateliér sme otvorili pred troma rokmi po objednávke na hotel vo Veľkej Británii a úspechu v súťaži na veľký golfový areál v Chorvátsku, kde investor nebol spokojný s ponukou istej známej architektonickej firmy,“ hovorí B. Schultz. „Z nášho riešenia zistil, že ponúkame väčší profit, než predpokladal. Navrhli sme síce menej víl ako pôvodný projekt, ale každá mala výhľad na more, väčšie súkromie a lepšiu orientáciu. Projekt sa dostal aj na medzinárodný realitný veľtrh v Cannes, kde si ho všimol jeden developer a prišiel so svojou objednávkou. V súčasnosti takmer polovica zákaziek prichádza od spoločností, ktorým nás odporučili naši klienti.“

Zrejme sú zaujímaví aj krédom ponúkať jednoduché riešenia pre zložité problémy. „Každý náš návrh má výrazný a priamočiary koncept,“ vysvetlil P. Lunter v odbornom časopise ASB. „Architektúra môže zaujať a vytvoriť jedinečnú hodnotu jednoduchosťou. To môže okoloidúcim okamžite pochopiť koncept. Každý národ, mesto, každé miesto majú vlastnú identitu, hrdosť, príbeh.“

Reálne ceny

Poznajú prípad, keď pracovník istého britského stavebného úradu vzal úplatok desaťtisíc libier, čo je hodnota štandardného auta a dostal dvanásť rokov. Viac než za znásilnenie, konštatovali noviny, ale nik nekritizoval výšku trestu. Zvykli si na západné transparentné prostredie. Vychovali ich britské pomery, ceny odvíjajúce sa od jedinečnosti nápadu, dĺžky práce, nárokov na projekt, plus rozumná marža. Niektorí slovenskí investori sú z ich kalkulácií prekvapení a traja londýnski Slováci upozorňujú, že západné ateliéry sa na Slovensku i v celom postkomunistickom svete presadia aj racionálnymi cenami.

Ateliér majú aj v Bratislave. Lacné letenky umožňujú pendlovať a časom možno budú v Bratislave viac dní než v Londýne. Slovenskí investori ich oslovujú zatiaľ s projektmi, s ktorými nie je v slovenských pracoviskách väčšia alebo nijaká skúsenosť. Chceli by sa venovať aj luxusným rezortom a hotelom, pre ktoré je na trhu miesto, na rozdiel od luxusných bytov. Chcú aj doma akcentovať ekologický aspekt, pasívne či nízkoenergetické domy, alternatívne stavebné materiály.

 „V Bratislave sa musí prestať búranie napríklad starých opustených tovární či skladov, ktoré v zahraničí prestavujú na veľmi hľadané atypické luxusné byty, výstavné a spoločenské priestory,“ hovorí B. Schultz a obáva sa o osud unikátneho objektu niekdajšej cvernovky. Podľa neho sa nemajú stavať urbanistické celky, ktoré nemajú logiku, prepojenia, nie sú mestotvorné. Metropola Slovenska sa stáva nehostinným mestom, mierkou deptá, potláča individualitu, tlačí do rovnakého priestoru bez možnosti kreativity. „Tu máš svoju bunku, vedľa tisíc rovnakých, ako keby bol zámer vtesnať človeka do jednej podoby.“

Iné skúsenosti

Mnohé mestá budú musieť prejsť regeneráciou aj podľa západných vzorov. Napríklad Petržalka. Bude treba aj búrať a stavať odznova. Čo však, keď sa na viacerých miestach začalo investovať do drahého predlžovania smutných panelákov, najmä do zatepľovania, ku ktorému majú experti čoraz viac pripomienok, aj k nepriedušným múrom. Chce to nebáť sa nového pohľadu a riešení. Tak ako Briti pochopili, že na boj proti drogám sú nanič drahé hlučné kampane, bilbordy a jednorazové podujatia, leto treba nové aktivity, ktoré mladého človeka z rizikových skupín pritiahnu.

Rozvoj miest a štvrtí vo Veľkej Británii sa neuhráva za zatvorenými dverami, medzi vyvolenými a zainteresovanými, ale pred očami a kontrolou veľmi pozornej verejnosti, daňových poplatníkov. Developerom prorokujú výrazne nižšie zisky, ktoré však britskí akceptujú ako primerané. „Keď sme s Richardom robili v tíme na regenerácii sídliska vo východnom Londýne, mali sme prakticky každý mesiac prezentácie v komunitných centrách a azda najviac detailných otázok kládli ľudia, ktorí sa uchádzali o sociálne bývanie a chceli vedieť, do čoho pôjdu,“ spomína si B. Schultz. Začať stavať komplex so škôlkou a končiť veľkorysou zeleňou, je samozrejmosť.

Bývanie nie je lacné a všetci traja aj na vlastnej koži pocítili, že Brit bývanie rieši úplne inak. Prvým privátom B. Schultza bola študentská izbička široká na rozpaženie. Ale výrazne lacnejšia než internát. Keď si polepšil, menil za lepšie. Sťahovali sa päť, šesť ráz.

Zmeny nárokov

Dvojizbový byt v centre Londýna je vysokým nadštandardom aj pre dobre zarábajúceho Brita a R. Baláži avizuje, že aj Slovák sa bude musieť uskromniť vo výmere. Kým v Bratislave je bežných sedemdesiat štvorcových metrov, v Londýne stačí päťdesiat. „Sú však perfektne racionálne riešené a päťdesiat metrov vyzerá pohodlnejšie než slovenských sedemdesiat, bez zbytočných chodbičiek, kútov, ktoré sú nanič, ale vraj ináč sa to nedalo, rátajú sa však do plochy, za ktorú sa platí,“ kritizuje R. Baláži slovenské plytvanie. Preto sú zasa v Londýne samozrejmosťou v každej druhej ulici bazény, kam si chodia cez obed za dve libry zaplávať a vyvetrať si hlavu. Nič také na okolí svojho bratislavského ateliéru nenašli. Iba hotelový bazénik s ročným predplatným 1 200 eur.

Kríza Slovákovi podľa nich pomôže pochopiť, čo je slušné ekonomické bývanie. Byt už nie je komodita, ktorá sa po roku predá s dvadsaťpercentným ziskom, ceny sa zreálňujú a byty sa budú kupovať na bývanie. Človeku už nebude jedno, kde skloní hlavu, bude si vyberať, všímať si okolie, dopravnú dostupnosť, vyvolá tlak na developerov a tí zvýšia nároky na architektov. „Nás to neruší, Londýn nás naučil riešiť zložitejšie problémy,“ myslí si P. Lunter.

Foto - Milieu Architects

© 2010 TREND Holding, spol. s r.o.