Práca, ktorá sa stala klietkou

Ste spokojní so svojou prácou? Prieskumy ukazujú a medzinárodní spíkri to potvrdzujú, že len málo ľudí práca, ktorú robia, skutočne napĺňa. Agentúra Grafton odhalila, že ich počet prevyšuje tridsať percent. Gary Vaynerchuk, ktorého knihy sú na zozname bestsellerov, by na to povedal, že neexistuje jediný dôvod, aby ste robili, čo vás nebaví.

Videoblogér Gary Vaynerchuk je známy po celom svete. Svoj dynamický štýl prejavu (video koluje na You- Tube) nezaprel ani na konferencii Web 2-0 expo v New Yorku pred troma rokmi, keď hovoril aj o tom, ako byť spokojný v práci. „Až priveľa ľudí v tejto miestnosti robí, čo ich nebaví. Prosím, prestaňte s tým. Spýtajte sa sami seba, čo by ste chceli robiť každý deň po zvyšok života. Viete? Tak to robte!“ hovorí Gary a ďalej sa svižne prechádza z jednej strany pódia na druhú a intenzívne gestikuluje rukami. Ako príklad používa vlastné skúsenosti a jeho slová nemíňajú cieľ. Účastníci konferencie sa na chvíľku zamyslia. Možno aj mnohí z nich, tak ako tí z prieskumu agentúry Grafton, nie sú vo svojej práci spokojní. A čelia otázkam, ktoré si v tejto situácii kladie každý: Naozaj nie som spokojný? Mám odísť? A čo bude potom?

Kto má odvahu

Len určitá skupina ľudí je ochotná a schopná odísť z práce, ktorá ich nenapĺňa. „U týchto ľudí sa frustrácia hromadí, až kým nepresiahne únosnú hranicu. Potom odídu. Iní sú rozhodnutí už teraz opustiť doterajšie zamestnanie, ale čakajú na ponuku. Je to stále iba malé percento tých, ktorí skutočne nájdu odvahu a z práce, ktorá ich nebaví, napokon odídu. Ostatní ju budú aj ďalej vnímať iba ako nutné zlo,“ myslí si Martin Prodaj a dodáva, že odchod je tá najlepšia možnosť až vtedy, keď vo firme neexistuje priestor na zmenu a ani človek ju na danej pozícii sám v sebe nedokáže urobiť. Z jeho slov je cítiť pevné presvedčenie. Kedysi stál pred podobným rozhodnutím, ale ako sám hovorí, nie je ukážkovým príkladom.

Tí prácou definovaní

Prelomovým sa preňho stalo obdobie, keď pôsobil na pozícii špecialistu pre rozvoj tréningových programov vo veľkej telekomunikačnej spoločnosti. Rovnako ako on cítil, že stráca motiváciu, vycítila to aj spoločnosť. Rozhodnutie o jeho odchode bolo kompromisom. „Vždy som mal aj niečo iné, čo ma napĺňalo, okrem stabilného zamestnania. Už vtedy som písal, trénoval a školil. Je ideálne mať nejakú záchrannú kotvu, pretože môže predstavovať nový zdroj príjmov. Na druhej strane, cítil som sa aj tak hrozne. Ten pocit trval možno týždeň. Keď sa na to obdobie pozerám dnes, nič lepšie sa mi v živote nemohlo stať,“ spomína Martin a vracia sa k tomu, ako zamestnanec vôbec zistí, že nadišiel čas na zmenu, ktorá môže smerovať až k odchodu z firmy.

„Zväčša si to človek všimne dosť neskoro, keď sú príznaky podobné syndrómu vyhorenia. Do práce vstáva s nechuťou, všetko a všetci mu lezú na nervy. Správa sa ako špongia, ktorá v práci nasaje negatívne emócie a až doma sa z neho vyplavia,“ hovorí M. Prodaj, ktorý za hlavné dôvody toho, prečo ľudia nemajú odvahu z práce odísť, považuje finančnú neistotu. Preto tvrdí, že človek by nemal nikdy sám seba definovať iba prácou.

Hlasy, ktoré odrádzajú

„Asi najvýstižnejšie to povedal Jan Svěrák vo filme Vratní láhve. Keď odchádzal z práce, okomentoval to približne slovami ,tady už nejsem rád‘. Pre každého je správny čas na zmenu iný. Niekto sa vie rozhodnúť hneď pri prvých náznakoch frustrácie, stresu či vnútorného rozporu. Iní sa potrebujú presviedčať, že to je naozaj tak aj niekoľko mesiacov alebo rokov. Zámerne nehovorím o odchode z práce, lebo to zvyčajne nestačí. Dôležité je uvedomiť si, čo sa vlastne deje, prečo sme sa do takej situácie dostali a naučiť sa z toho dôležité veci pre náš ďalší život,“ dopĺňa jeho slová Zuzana Mesárošová, co-active koučka.

Pri otázke, čo sú najčastejšie dôvody toho, že si človek nespokojnosť v práci neprizná, jej prichádzajú na um slová istota, komfort a strach. Je pohodlnejšie veci neriešiť a tváriť sa, že je všetko tak, ako má. Je to tiež menej bolestivé ako zistenie, že človek uprednostnil prácu, ktorá ho nebaví, niekedy aj pre firmu, ktorá k nemu nepristupuje lojálne, pred rodinou či priateľmi. Chceli by ste sa niečo takéto o sebe dozvedieť? Napriek tomu je strach na mieste. „Strach vždy sprevádza dôležité rozhodnutia a zmeny. Skutočnosť býva zvyčajne oveľa príjemnejšia ako naše desivé predstavy,“ dodáva Z. Mesárošová.

Back-up plán

Záchranná kotva dokáže pomôcť prekonať prvotné obavy zo zmeny. Zväčša ňou býva niečo, v čom sa človek nájde. Problematické je, že väčšinu ľudí baví mnoho vecí a prísť na to, ktorá je skutočnou vášňou, býva náročné. „Každá práca je o aktivite. Tú, ktorá vás naozaj robí šťastnými, spoznáte podľa toho, že pri nej strácate pojem o čase, necítite sa unavení a neustále máte potrebu učiť sa či zdokonaľovať sa,“ radí M. Prodaj. Podľa Z. Mesárošovej je tiež jednou z ciest, ako nájsť svoj skutočný potenciál a aktivitu, ktorá človeka napĺňa, začať znovu snívať bez obmedzení, spomenúť si na celoživotné priania alebo si odpovedať na otázku, čo by som rád robil, ale je to také šialenstvo, že sa to neodvážim ani vysloviť.

V ceste k odchodu však stojí ešte jedna prekážka – motivácia. Mnohí motivátori prízvukujú, že motivácia zvonka nepomáha, preto musí prísť zvnútra. Ako možno motivovať sám seba k odchodu z práce? „Často sa stretávam s ľuďmi, ktorí vedia, že by mali odísť, ale sú zaseknutí a nevedia urobiť rozhodnutie. Vtedy sa venujeme zmene ich uhla pohľadu na tému odchodu. Na všetko sa dá pozrieť z mnohých pohľadov a tie si vyberáme sami. Strach alebo neistota človeku neposkytuje veľa možností, ale keď zmení perspektívu a pozrie sa na odchod ako na dobrodružstvo alebo cestu, otvorí sa mu more možností a najmä získa odvahu na dôležité kroky,“ uzatvára Z. Mesárošová.

Foto - Profimedia.cz

© 2011 TREND Holding, spol. s r.o.