Vyhorenie je štrajk tela i duše

Ideálnymi pomocníkmi, ako sa syndrómu vyhorenia vyhnúť, sú humor, dobré medziľudské vzťahy a pozitívne myslenie

Ak máte pocit, že vás príliš zmáha jarná únava, obchádza splín alebo dokonca depresia, zamyslite sa, či sa k vám neprikráda syndróm vyhorenia. Hoci existuje viacero definícií, všetky sa zhodujú v tom, že ide o dôsledok maximálneho pracovného preťaženia a neschopnosti regenerovať.

Syndróm vyhorenia sa dnes sa stáva nechceným sprievodcom ľudí v povolaniach náročných na komunikáciu a empatiu. „Najrizikovejšie sú profesie, ktoré priamo pracujú s ľuďmi. Lekári, učitelia, psychológovia,“ hovorí klinická psychologička Petra Scheberová.

Psychológ Herbert Freudenberger ľudí, ktorí riešia problémy iných, nazýva „angažovaní pomáhači“. Spravidla začínajú pracovať s veľkým oduševnením a po čase zisťujú, že im klienti „lezú na nervy“ a jediné, čo chcú, je mať pokoj. A to je závažný varovný signál.

P. Scheberová upozorňuje, že vyhorieť môže ktokoľvek – predavačka, manažér i žena v domácnosti. To však nie je všetko, vyhorieť možno aj smerom k niečomu a k niekomu, teda k činnosti či osobe. „Vyhorieť sa dá aj vo vzťahu dvoch ľudí, ak je dlhodobo neuspokojivý. Časť syndrómu spočíva práve v záťaži, ktorú človek prežíva, a v následnom vyčerpaní,“ prízvukuje P. Scheberová. Pripomína, že pokiaľ sa o tomto jave nehovorilo častejšie, prípady niektorých klientov pokladali odborníci za depresie, a tak ich následne aj liečili.

Dobrota na škodu

Hoci má takzvaný burnout syndróm mnoho symptómov, z odborného hľadiska ide o stav celkového vyčerpania – telesného, citového i psychického.

Je o to nebezpečnejší, že si ho ľudia neradi priznajú a varovné signály ako nespavosť, bolesti hlavy, nevoľnosť či zažívacie problémy ignorujú. Postihnutý jedinec je cynický, prehnane kritický k sebe i okoliu. Vnútorne má pocit, že zlyhal, stráca odvahu i kreatívne schopnosti a samozrejme chuť do práce. Často postihuje najmä ľudí s prehnanými cieľmi a nadmerným pracovným zaťažením. Nevyhnú sa mu ani osoby, ktoré neradi a ťažko delegujú právomoci či prácu na iných kolegov.

V tejto súvislosti sa v posledných rokoch objavuje syndróm vyhorenia u manažérov. Zorganizujú všetko navôkol, okrem vlastného času a zdravia. Nasadia vysoké tempo, do práce vkladajú priveľa veľa energie a úsilia na úkor seba i najbližšieho okolia. Ohrození sú aj zamestnanci, ktorí sú vo svojej práci nútení milo komunikovať a zastierať svoje skutočné pocity, najmä recepčné, letušky či pracovníčky call centier. Dokazuje to prieskum univerzity vo Frankfurte nad Mohanom, v ktorom zatvorili dobrovoľníkov do fiktívneho telefonického centra, kde museli pokojne odpovedať zákazníkom nešetriacim nadávkami. Ešte dlho po telefonátoch u nich zaznamenali zvýšený pulz.

Šetrite silami

V krátkosti možno povedať, že syndróm vyhorenia je vo svojej podstate štrajk tela a duše na to, že od ľudí dlhodobo chceme výkony nad prirodzenú kapacitu.

Zvýšený výskyt syndrómu vyhorenia dáva P. Scheberová aj do súvislosti s čoraz náročnejšími požiadavkami na ľudí. V mnohých firmách od nich očakávajú maximálny výkon. Všetko je v poriadku, pokiaľ to nejde na úkor iných hodnôt a potrieb človeka. Navyše, aj samotných pracovníkov tlačí presvedčenie, že v práci nebudú úspešní, ak jej neobetujú aj časť súkromia. Absolútne nasadenie zamestnávateľ spravidla ocení.

Takíto ľudia tvrdia, že nepoznajú víkendy a dovolenky, že sa „nestíhajú“ kontaktovať s priateľmi, chýba im čas na rodinu. Pokiaľ nejde o štylizáciu, škodia sami sebe. Nakoniec im dôjdu psychické a fyzické sily a o totálne vyčerpaného zamestnanca nik nestojí.

Našťastie tento fakt už začínajú chápať aj sami zamestnanci a doprajú si chvíle oddychu. Rovnako aj zamestnávatelia dohliadajú na to, aby si ich pracovníci riadne čerpali dovolenky. A nejde iba o náležitosti, ktoré predpisuje Zákonník práce. Uvedomujú si, že výkonný a zaškolený pracovník má na trhu práce svoju cenu. Pravda, pokiaľ nejde o šéfov, ktorých podriadení sú nútení si dovolenku vypísať a do práce musia „dobrovoľne“ prísť.

Na základe týchto skutočností sa experti zhodujú, že aj pracovné nasadenie, ktoré bolo za socializmu šetrnejšie, je dôvod, prečo k nám syndróm vyhorenia dorazil neskôr ako do západnej Európy, kde problém i jeho symptómy definovali už začiatkom osemdesiatych rokov.

Ako ho zdolať

„Syndróm vyhorenia má niekoľko fáz a jeho prekonanie závisí od štádia, do ktorého pokročil. Samozrejme, že liečba v počiatočných fázach je ľahšia, ale aj tak je to pomerne zdĺhavý proces,“ vysvetľuje psychologička. Oveľa jednoduchšie je syndrómu predchádzať. Okrem psychológov sa poradenstvom zaoberá celá plejáda poradcov. Odborníci na kariéru odporúčajú dobrý time manažment a efektívnosť práce. Experti na voľnočasové aktivity preferujú aktívny oddych, jogu či wellness.

V podstate však platí, každý by mal dokázať občas „vypnúť“ a regenerovať spôsobom, ktorý mu je najbližší. „Je dôležité vedieť, čo je reálne v danom čase urobiť a na čo už čas nezostane. Ideálne je tieto činnosti o delegovať,“ zdôrazňuje P. Scheberová. Ak sa chcete syndrómu vyhorenia vyhnúť, vhodnými pomocníkmi sú humor, dobré medziľudské vzťahy a pozitívne myslenie.

Žena v domácnosti

Paradoxné je, že lekárka, ktorá sa v práci vyrovnala so všetkými nástrahami svojej profesie, syndrómu vyhorenia podľahla v domácnosti. Počas štyroch rokov sa jej narodili dcéra a chlapci – dvojičky. Kým v práci dokázala odlíšiť podstatné od menej závažného, v domácnosti nie. Nikomu nedovolila, aby jej s deťmi pomáhal, domácnosť musela mať v stopercentnom poriadku, teplé jedno dvakrát denne na stole. Ako sa dalo očakávať, vyhorela. Za pomoci najbližšej rodiny i psychológa sa opäť dostala do formy, no proces ozdravenia trval dva roky.

Generálny riaditeľ

Tridsaťročný muž sa stal krátko po roku 1989 riaditeľom podniku. Vzhľadom na svoj vek sa už v začiatkoch stretol s nedôverou. Presvedčený, že môže dôverovať len sebe, nedelegoval žiadne právomoci. Odmietal sa poradiť, aby ho nepovažovali za „slabého“. Takto pracoval takmer tri roky a nakoniec sa začal radiť s alkoholom. Po niekoľkých „prechmatoch“ vyhľadal pomoc odborníka. A ten diagnostikoval syndróm vyhorenia. Generálny riaditeľ sa vzdal svojho miesta, a hoci je pôvodným vzdelaním technik, dnes sa venuje agroturistike.

Fázy syndrómu vyhorenia

Nadšenie – príchod do nového pracovného prostredia sprevádza nadšenie, ideály a chuť pracovať.

Stagnácia – nastáva, keď človek zistí, že jeho predstavy sa líšia od reality. Úlohy, ktoré na začiatku plnil rád a považoval za oprávnené, ho zrazu obťažujú.

Frustrácia – väčšinu javov na pracovisku vníma človek negatívne. Potláča vlastné potreby, má poruchy spánku, je slabý, ale stále si to nepripúšťa, má skôr tendencie presviedčať sa, prečo musí urobiť to či ono. Práve v tomto období je náchylný na vznik závislostí, napríklad od jedla či alkoholu. Mení rebríček hodnôt, odsúva rodinu, priateľov.

Dehumanizácia a depersonalizácia – človek už takmer rezignoval. Stráca kontakt sám so sebou, nerozumie svojim pocitom a prežíva vnútornú prázdnotu.Sociálny život už zanedbal a môže vznikať závislosť od jedného človeka z pracoviska. Spoločne sa podporujú v myšlienkach, aké to majú ťažké, navzájom sa utvrdzujú v tom, že sú nedocenení. Môžu sa pridružiť aj úzkostné a fóbické stavy. V profesiách pracujúcich s ľuďmi je sprievodným znakom dehumanizácia. Lekár už nepovie, mám pacientov s chorým žlčníkom, ale mám tu dva žlčníky. Učiteľa už nečaká tridsať žiakov, ale tridsať darebákov. V tejto fáze môže človek zotrvať aj roky, no podstatné je, že všetko robí „bezvťahovo“.

Vyhorenie – pokiaľ sa situácia nerieši, dochádza k samotnému syndrómu vyhorenia. V tejto fáze je zdolanie problému takmer nemožné a jediným odporúčaným riešením je zmena zamestnávateľa, prípadne zmena odboru činnosti. Existuje dokonca absolútne vyčerpanie ako nezvratná forma, keď zlyhá ľudský organizmus, a následná smrť.