Černák ml.: Skúsenosti päťdesiatročných manažérov musím ešte len nazbierať

Najprv sa opýta, či sme nechceli osloviť jeho otca, pretože to sa mu dennodenne v komunikácii stáva. Je napočudovanie prekvapený, že sa zaujímame o jeho osobu. Ľudovít Černák ml. však svojmu priezvisku ďakuje za príležitosť vstúpiť do vôd biznisu. Je zrejmé, že investičná skupina Sitno Holding tak vo vedení ani po odchode jej zakladateľa, exministra hospodárstva Ľudovíta Černáka, menovku nezmení.

Bolo ťažké presadiť sa v biznise popri otcovi?

Klamal by som, keby som povedal, že som mal štartovaciu líniu rovnakú ako moji rovesníci. Je pravda, že vďaka otcovi som sa presadil ľahšie. Ale vskutku to neviem nijako kvantifikovať, či som sa už presadil v biznise.

S uznaním ste to zvládli?

Nemám ešte tridsať rokov, takže sa považujem za mladého a neskúseného manažéra, ktorý sa rád dá poučiť všetkým, čo je naokolo. Nemal som však nikdy potrebu vynucovať si autoritu. Som v tej fáze, keď zbieram informácie a snažím sa robiť prinajmenšom kvalifikované rozhodnutia. Ale skúsenosti päťdesiatročných manažérov musím ešte len nazbierať.

Neprekáža vám tá večná spojitosť s otcovým menom?

Tomu sa nevyhnem. Môj príbeh je stopercentne spojený s otcom. Aj preto, že pri spoločnosti som bol ešte ako chlapec. Preto v mojom živote je asi ťažko povedať, či už nastal nejaký kľúčový moment. Naopak, neviem posúdiť, či ešte vôbec niekedy nastane nejaký zásadný zvrat, pretože kariéra sa vyvíja krok za krokom. V apríli je za nami s otcom desať rokov firmy. Náš biznis je zaujímavý tým, že sme sa vyprofilovali najmä ako projektoví manažéri a projektmi, ktoré si riadime samostatne. Najviac si cením, že moja práca sa mení od projektu k projektu – či to boli Kovohuty Krompachy alebo Slovan Bratislava. Dostali sme sa však do štádia, keď už okrem primárneho odvetvia strojárstva pokrývame aj realitný biznis, hoci možno len dvadsiatimi percentami z hľadiska príjmov. Je to o tom, že človek pri tejto práci nikdy nerobí to isté.

Ako vás vnímajú iní?

Dnešné slovenské biznis prostredie je absolútne otvorené. Najmä keď si zoberiete, aké je mladé, a teda nie je také konzervatívne ako britské či holandské, kde funguje určitý tradicionalizmus a hierarchia, v Japonsku je asi najvypuklejšie. Preto som sa doma nestretol s nejakým podceňovaním zo strany staršieho obchodného partnera.

Čo potom tí zahraniční?

Je pravda, že je to iné, ale náš biznis je najmä o číslach a je vlastne jedno, kto to prezentuje. Musí to mať hlavu a pätu. V strojárstve je to veľmi čitateľné a táto oblasť je dosť háklivá na to, keď čísla nesedia.

Spomínate iné končiny sveta. Aké sú vaše skúsenosti za hranicami?

Sme skupina, ktorá je profilovaná predovšetkým na export. Deväťdesiat percent portfólia sú zahraniční partneri, takže so zahraničím som dennodenne v kontakte. Španielsko, Škandinávia, Taliansko, Nemecko... V tej pôvodnej európskej pätnástke máme dnes minimálne jedného partnera. Nie je nám cudzie ani Rusko, ale to má na starosti už iná divízia.

Aké je to tam?

Neviem to porovnať. Bol som tam niekoľkokrát, či už v Rusku alebo v Uzbekistane. Osobne mi viac sedí ten západný štýl, ktorý je nám viac bližší, keďže je to o faktoch, produktivite a kvalite. Na druhej strane v Rusku je biznis stále o kontaktoch, hoci aj to sa mení. Je však komplikovanejší.

Na čo sa zameriavate vy?

U mňa je to jednoduché. Zameriavam sa na strojárstvo a niektorých konkrétnych zahraničných partnerov. Manažujem konkrétne spoločnosti a zodpovedám za real estate divíziu (sektor nehnuteľností – pozn. Profit). Najväčšie firmy z nášho portfólia ako PPS Group si prebral otec.

Má otec iný prístup k biznisu?

Faktom je, že má o tridsať rokov viac ako ja, takže je odlišný. V každom prípade má väčší nadhľad. Je väčší vizionár. V tom som si istý, pretože sa dokáže pozrieť na spoločnosť strategicky, s odstupom piatich, desiatich rokov a s ideou, v akom stave by ju chcel v tom čase mať. Ja sa však upínam na čísla, fakty, kvartálne rasty či poklesy. To mi niekedy zväzuje ruky v tom vizionárstve. Ale ak takáto súhra funguje vo dvojici, je to dobré.

Na kom sú postavené rozhodnutia?

Skôr rozdielne pohľady. Je pravda, že máme rozdielne názory... Ja som niekedy za radikálnejšie riešenia. Situácia na trhu sa dnes mení rýchlejšie, odstup týždňa je najnovšie pridlhá doba, tak sa to vyvíja aj medzi nami, prispôsobujeme sa svojim názorom a snažíme sa rýchlejšie rozhodovať. Je to aj tým, že partneri vás dnes vedia odstrihnúť v priebehu niekoľkých hodín. Pracuje sa mi s ním veľmi dobre a, samozrejme, konečné rozhodnutie je na ňom.

Fungujete teda viac prítomnosťou. Riadite si tak aj svoj život?

Neznamená to, že by som nerozmýšľal o budúcnosti aj ja. Ale keď si zoberiete celkovo štýl, ktorý sem prichádza a ako každodenné dianie funguje, vyžaduje si to mať práve takýto prístup. V biznise je to rovnaké. Človek však musí mať vízie, aby vedel, kam sa chce s firmou uberať a čo ňou chce dokázať.

Aké sú tie vaše?

Vidím posun a príležitosti v strojárstve. Moja vízia je byť stredoeurópskou špičkou na trhu a prebudovať holding na jednu silnú strojársku spoločnosť. Potenciál na to v najbližších piatich rokoch existuje. Vízie však musia byť reálne a dosiahnuteľné. Siliť sa do úlohy niekoho iného či tlačiť sa na veľké nadnárodné trhy bez jasnej konkurenčnej výhody nemá opodstatnenie. Podľa mňa na to veľa slovenských obchodníkov míňa energiu.

Máte ambície aj mimo Európy?

Situáciu mapujeme. Je ťažké veriť akýmkoľvek predpovediam dnes, čísla sa zdajú byť už optimistické, ale ešte potrvá, kým sa dostanú na úroveň z roka 2007.

Kde napríklad?

Blízky východ, India, Uzbekistan. Nejsť tam by mohla byť podľa odhadov chyba, aj keď všetko je to dnes o ľuďoch a lokálnych partneroch. To je alfa a omega.

Ako vnímate súčasnú dobu?

Som presvedčený, že globálne vplyvy krízy ešte nedokážeme predpovedať.

Očakávate ešte niečo horšie?

Pripravujeme sa aj na to. V abecede nesmieme zabudnúť na písmeno „W“, ktorého tvar kríza môže mať, a teda môže prísť ďalší pád. Prípravou sa teda nedá nič pokaziť. Našou výhodou bolo, že spoločnosti, ktoré sme prebrali, sme hneď v začiatku reštrukturalizovali a dodnes držíme ich náklady na minime. Nemáme tak dnes žiadne historické výdavky, ktoré by sme prebrali na svoje plecia. V súčasnosti nie je problém vyrobiť, ale predať. Túto otázku chceme mať vyriešenú.

Čo vás z biznisu celkovo zaujíma? Vraciate sa k futbalu?

Dnes síce už nie som viceprezidentom Slovana, ale futbal mám rád. Už len ako šport, nie aj biznis. (Futbalový klub Slovan predalo Sitno Holding spoločnostiam Grafobal a J&T, prezidentom klubu je v súčasnosti Ivan Kmotrík – pozn. Profit).

Ako podľa vás riadia ten klub?

K tomu by som sa nerád vyjadroval. Je to veľmi zložité a my sme už Slovan predali. V každom prípade novým majiteľom túto situáciu nezávidím.

V čom?

Asi v tom, že J&T je veľká skupina a pre krízu bojuje s veľkými problémami, čo je verejne známe. Grafobal síce nešiel tak výrazne dole s tržbami, ale s maržami výrazne poklesol, ako aj celé odvetvie. Je teda čoraz ťažšie nájsť na trhu peniaze, keďže v rokoch 2006 či 2007 bola eufória oveľa väčšia. Slovan sa vtedy vrátil z druhej ligy, preto boli sponzori o niečo štedrejší. My sme mali v tom čase jedného so sponzorov aj automobilku Suzuki, ktorá po credit crunchi v 2007 sekla so Slovanom, ako viem, okamžite. Z noci do rána poslali list, v ktorom oznámili, že japonský manažment rozhodol, že končia so sponzoringom všade na svete. Dnes je teda ťažšie robiť futbal ako pred letom 2007, to im práve nezávidím.

Čo bol váš najväčší problém so Slovanom?

Poviem to opačne, noví majitelia so Slovanom po návrate do prvej ligy dosiahli titul. Tým však nastavili latku privysoko, keďže my sme najlepšie dosiahli tretie miesto a náš fanúšik bol vďačný za každý zápas. Ale dnes oni, v tom dobrom zmysle slova, si sami rozmaznali fanúšika v tom, že čaká vyhratý každý zápas. Slovenský fanúšik je v tom asi typický, poznám to sám na sebe, tiež som čakal, že v Lige majstrov sa niečo uhrá, ale grécke a holandské kluby nám v podstate ukázali, kde stojí Slovan. To sa však nedá momentálnym majiteľom vyčítať. Futbal sa totiž skutočne robí dnes ťažšie. Naším problémom bolo zohnať pre futbal financie, presvedčiť partnerov, že stojí za to dať peniaze. Koniec koncov, ten štadión vyzerá, ako vyzerá, ťažko povedať, či je to potom reklama pre partnera. Problémov bolo veľa, ale nejaký zásadný, ktorý by sme nevedeli zvládnuť, sme nemali. Vec je aj v tom, že Grafobal i J&T dnes platia futbal výlučne zo svojich zdrojov. My sme do toho vkladali asi tretinu a zvyšok sa snažili zaplatiť cez sponzorov. Zdala sa to byť efektívnejšia cesta, v dnešnej situácii na trhu však veľmi ťažko realizovateľná.

Bolo vašou vôľou predať klub?

To je ťažká otázka. Považujem sa predovšetkým za manažéra, ktorý v tom vidí čísla a podľa mňa z dlhodobého hľadiska Slovanu noví majitelia pomôžu. Poviem to otvorene, my sme strojárska skupina a svoje limity v Slovane sme dosiahli. Mám dojem, že rozpočet v Slovane je dnes vďaka Grafobalu a J&T o jeden a pol milióna eur vyšší... Preto sa občasné neúspechy Slovanu nedajú brať ako dôsledok nejakej krízy v klube, to sa môže stať aj v Reale Madrid. Ale pre verejnosť je to vypuklé a slovenský fanúšik je na to citlivý. Ja som sa teda na predaj pozeral pozitívne.

Pre vás to bol teda projekt.

Futbal mám rád, ale áno, bol to najmä projekt.

Študovali ste aj v zahraničí. Aké skúsenosti máte odtiaľ?

Študoval som v Bratislave a v Španielsku. Prínosné však bolo, že až v Španielsku som sa, paradoxne, priučil americkému manažmentu. Naučil som sa dostať k jadru veci vlastným logickým úsudkom. To mi teraz v biznise pomáha riešiť problémy.

Kde sa vidíte vo firme v budúcnosti?

Pevne verím, že otec má pred sebou ešte veľa rokov nielen vo vedení firmy. Fungujeme však viac samostatne a o niektorých veciach sa informujeme len raz za štvrť roka. Ale odpoveď je, že sa vidím naďalej vo firme a pri jej rozširovaní. Robiť zo seba tvrdého manažéra, ktorý vybudoval sám seba, nechcem, pretože v mnohom v biznise vďačím otcovi.

Aký je váš vzťah a holdingu k Slavii Capital?

So Slaviou Capital máme veľakrát pretriasaný vzťah. Je to však bežný biznis vzťah. Iste, za tie roky sa vytvorili možno osobné väzby medzi tými spoločnosťami, ale obchod je najmä o ľuďoch, s ktorými podnikáte a Slavia Capital podľa mňa patrí k vedúcim skupinám slovenského biznisu. Nielen obratom, ale aj tým, že ako jedna z mála čisto slovenských skupín sa dokázala adaptovať na globálne procesy. Ako ich partner vidím, že teraz sa im to v mnohom vracia. Áno, máme k sebe bližšie ako iné firmy, keďže v niektorých odvetviach sa dopĺňame a radíme si. Určite nie sme nijako majetkovo prepojení. Často sa to pozadie pretriasa a hľadá sa v tom nejaká súvislosť, ale nie je.

Čo vás zaujíma?

V tom som obyčajný. Mám rád tenis – veľa a často a som fanatický cyklista. So svojou partiou sa často zvykneme vybrať do Nízkych Tatier alebo do Česka, kde máme svoje obľúbené cyklistické trasy. Je to až vášeň. Niekedy sa nedokážem udržať v kancelárii, keď je vonku pekne. Ale to asi poznáte.

Ste na tom až tak ako Pavol Krúpa z Arca Capital, ktorý sa chcel zúčastniť extrémne vytrvalostnej súťaže Iron Man?

Tak premotivovaný a ambiciózny nie som. Nemusím to mať potvrdené v nejakom poradí na výsledkovej listine. Skôr to beriem ako relax a možnosť utiecť do prírody. Ale je pravda, že cyklomaratónov sa zúčastňujem rád. Najmä pre atmosféru a ľudí.

Investujete?

Neláka ma to. Stačia mi bežné veci, v zime Tatry, v lete možno s partiou a priateľkou Chorvátsko. Vyhľadávam to, čo sa mi páči, nie to, čo práve „letí“. Netrpím teda ani nejakou zberateľskou vášňou či záľubou v rýchlych autách. A investujem čas do našej spoločnosti. Iné investovanie niekde na finančných trhoch je pre mňa skôr synonymom sofistikovaného gamblingu. Prvé úspechy sú často podmieňované nasledujúcimi neúspechmi.

Čo vám zatiaľ biznis priniesol?

Predovšetkým živobytie ostatných ôsmich rokov. Ale je to dobrá otázka, pretože mnoho ľudí dôjde do momentu, keď si ju položí. Pre mňa sú pridanou hodnotou aj ľudia, s ktorými sa v práci stretávam. Niektoré z týchto vzťahov sa pretavia do priateľstiev – vo vlastných radoch. Ide o to objaviť potenciál v človeku, pretože skutočne som zistil, že dnes biznis robia aj mnohí talentovaní, inšpiratívni ľudia dôležití pre kolektív, ktorí navonok nie sú silnými jednotlivcami, ale od ktorých sa dá veľa naučiť. To mi dalo a dáva stále veľa.

Foto - Maňo Štrauch