Cez inzeráty do parlamentu

V ostatných týždňoch sa meno Igora Matoviča a jeho troch spolupútnikov zo skupiny Obyčajní ľudia skloňuje najmä v súvislosti s politikou. A tým, ako sa skupinke podarilo „prekrúžkovať“ až do parlamentu. Menej sa však vie, že Igor Matovič má za sebou podnikateľský príbeh s nádychom amerického sna, ktorý začal s jedným novinovým hárkom a skončil pri najväčšej sieti regionálnych novín na Slovensku.

Keď si Igor Matovič sadá ráno do auta, aby sa spolu s bratrancom Jozefom Viskupičom odviezli na prvé zasadnutie nového slovenského parlamentu, trochu si s úsmevom zašomrú na obleky, ktoré musia mať. Nie je to póza. Už v začiatkoch podnikania si overili, že najlepšie výsledky človek dosiahne vtedy, ak je prirodzený, sám sebou. A to sa týka aj oblečenia.

Na prvé podnikateľské začiatky v roku 1997 a prvé zaobstarávanie inzerátov do novín spomína takto: „Nahodili sme sa do oblekov, dva dni sme chodili po firmách a nič. Sestra Zuzana urobila nejaké dve či tri objednávky, ale my (s J. Viskupičom – pozn. Profit) nič. Povedali sme si – takto to nejde, v oblekoch sa cítime zviazaní, dáme sa normálne do tričiek a džínsov. To sme urobili od nasledujúceho dňa a odvtedy sa nám darilo, začali sme predávať.“ Hoci ešte k tomu pridáva vetu, že sestra bola i tak najlepší obchodník a dokázala zohnať viac objednávok ako dvaja muži dohromady.

Nohy na stole

Podnikateľský príbeh I. Matoviča sa začal nevedome, v momente, keď chcel kúpiť byt. Prišiel, ako hovorí s veľkým rešpektom, do kancelárie regionálnych novín s tým, že už má natlačené letáčiky s informáciou, že kúpi byt, a potrebuje ich rozniesť nielen po Trnave, ale aj do okolitých dedín. „Nabral som odvahu, zaklopal som a tam sedel malý boh v čiernom saku a bielych ponožkách s nohami na stole. Vtedy som si pomyslel, že to bude asi nejaký šéfredaktor, keď má nohy na stole. Jediný pohľad mi venoval, keď som vošiel a potom za pol hodiny, keď som odtiaľ odchádzal. Ani mi nič nepovedal, ani sa na mňa nepozrel a pol hodinu si telefonoval prasačinky s nejakým kamarátom. Možno si myslel, že som ďalší študent, ktorý chce roznášať letáky.“

Počas polhodinového čakania si I. Matovič začal uvedomovať, že asi nie je dobré, keď to v novinách takto funguje. Pohľad na mapu, kde sa inzertné noviny distribuujú, mu tiež prezradil, že nie je na dobrom mieste – orientovali sa len na veľké mestá v regióne, ale on chcel svojím letáčikom osloviť aj ľudí na dedinách. „Po ďalších desiatich minútach som už vedel, čo budem robiť. Ešte tam na mieste som si vymyslel názov – Trnavsko. Bude sa roznášať nielen po Trnave, ale aj po okolitých dedinách. Ten istý náklad, ktorý mali oni, ale ja ho rozdelím inak. Tak som odtiaľ odišiel. Odvtedy za nejaké dva-tri týždne bolo prvé Trnavsko na svete.“

Do rozbiehajúceho sa biznisu zapojil dvoch ľudí zo svojej rodiny – bratranca a sestru. Dnes vraví, že to bolo najmä preto, že sa rovnako ako on nadchli pre túto myšlienku. „Potreboval som podporu od niekoho, kto by mi nápad pochválil. Keď som prišiel k ujovi, na koši mal akurát položené nejaké schránkové inzertné noviny a hovorím, že chcem robiť niečo podobné a oni – to je hlúposť, pozri, kde to dávame, to patrí do koša. Prišiel som do vedľajšej izby za Jojom (J. Viskupičom – pozn. Profit) a on bol hneď nadšený – aký super nápad, hneď po Trnavsku rozbehneme Piešťansko, potom Senecko, Pezinsko a potom celé Slovensko. Išiel som aj za sestrou a tá sa tiež pre to nadchla, tak už sme boli traja a bolo to v pohode.“

Známi nepomohli

Do nádejného podnikania na trhu, ktorý už niekoľko rokov živil viacero schránkových titulov, sa pustili bez peňazí. Ich ideou bolo, samozrejme, zarobiť nejaké peniaze, hoci I. Matovič dnes vraví, že zo začiatku to bolo najmä o tom, aby sa im pokryli náklady. Aj ceny inzerátov rozrátali podľa toho. Spísali si firmy, kde niekoho poznajú, veď známi či rodina skôr pomôžu s rozbehom. Omyl. Zo šesťdesiatky oslovených získali jeden malý inzerát. Preto rovnako, ako vyzliekli saká, vzdali sa aj myšlienky, že treba ísť po firmách, kde niekoho poznajú, a tak hneď v prvom čísle boli inzeráty od firiem, ktoré mali záujem osloviť ľudí.

Trojici nádejných podnikateľov bolo na začiatku jasné, že predávajú len víziu – prázdne noviny s logom, ale s dobrým podnikateľským plánom. Inzerentom vysvetľovali, ako chcú ísť nielen do miest, ale aj do dedín, ktoré dovtedy inzertné noviny ignorovali. Vraj preto, že si to vyžadovalo vyššie náklady – človek, ktorý má roznášať noviny do schránok rodinných domov, si vypýta viac ako ten, čo chodí v meste po činžiakoch. Trojica si musela vyskúšať po svojich aj túto časť ich podnikania – keď prvé číslo distribuované prostredníctvom pošty do niektorých dedín ani nedorazilo, to ďalšie si rozniesli sami.

Vydavateľstvo I. Matoviča rýchlo expandovalo do celého Slovenska. Bolo to súčasťou toho, akých klientov chcel pre inzerciu osloviť. „Prvé roky ani o nejakom veľkom zárobku neboli. Chceli sme pokryť celé Slovensko, aby sme boli iní ako ostatní. Ak by sme sa aj dnes orientovali iba na zisk, tak možno desať či pätnásť našich novín nevydávame, pretože dlhodobo nezarábajú. Ale držíme ich preto, aby sme mali celú sieť a boli zaujímaví pre sieťových klientov, ktorí si inzerciu do schránkových novín môžu dať na ktoromkoľvek mieste na Slovensku,“ zdôvodňuje I. Matovič, prečo sa s RegionPressom rozhodol ísť aj mimo trnavského regiónu.

Podľa neho platí, čím ekonomicky slabší región, tým je aj menej inzercie. Hoci sa to zdá logické, občas sa vraj stretol aj s pohľadom na reklamu, ktorá bola postavená na hlavu. Ako príklad spomína rozhovor s jedným podnikateľom ešte zo začiatku vydávania Trnavska. „Ten chlapík mi povedal: ,Viete čo, ja reklamu nepotrebujem, mne na reklamu nevychádzajú peniaze, mňa nikto nepozná, a ešte som aj v zašitej uličke.‘ Použil tri argumenty, pre ktoré by reklamu mal mať, ale on ich použil ako argumenty na to, prečo nemá inzerovať. Ľudia sú rozliční, takto si dokážu vyargumentovať, že reklamu nepotrebujú a žijú v tom dlhé roky. Ani si neuvedomia, že sa im možno nedarí preto, lebo o nich zákazníci nevedia. Tí úspešní sa neustále snažia hľadať komunikačné kanály, ako sa dostať k zákazníkom, a tí neúspešní skôr hľadajú výhovorky, prečo reklamu nepotrebujú. Ten chlapík, o ktorom hovorím, vydržal možno dva-tri roky a skončil.“

Zoči-voči

Keď človek zarobí v biznise nejaké peniaze, dosť často ich investuje do iných činností. I. Matovič však uvažuje inak. „Má heslo, že jeden zadok má sedieť na jednej stoličke,“ komentuje J. Viskupič. I. Matovič k tomu pridáva, že o noviny sa treba starať, pretože konkurencia môže prísť veľmi rýchlo, nie je to ako napríklad s kaviarňou – odkopírovať jej štýl a otvoriť ju v rovnakej ulici je zložitejšie, ako odkopírovať noviny, nápad a začať ich distribuovať. 

A prečo úspešný podnikateľ potrebuje ísť do vysokej politiky? Odpoveď ponúka na webovej stránke Obyčajných ľudí: „Politici by mali ľuďom slúžiť a nie žiť na náš úkor. Na Slovensku to tak nie je. A tak nie je iná cesta, ako sa im postaviť zoči-voči.“ Mnohé bežné veci v slovenskej politike ho ako podnikateľa hnevali, o čom už niekoľko rokov písal stĺpčeky vo svojich novinách. Bolo preto úsmevné čítať názory niektorých slovenských médií po voľbách o tom, ako by Obyčajní ľudia mohli potopiť novú vládnu koalíciu, keď boj proti praktikám tej doterajšej bol dôvodom, prečo I. Matovič s Obyčajnými ľuďmi išiel do politiky.

Nemá pritom strach, že by jeho politické aktivity mohli ohroziť firmu, ktorú rozbehol. „Keď už sme o klientov neprišli doteraz, už o nich neprídeme,“ naráža na ostré názorové stĺpčeky, ktoré mu otvorili cestu do parlamentu. Trochu vážnejšie však dodáva: „Osobne mi to pripadá dosť detinské, keby sa niekto podľa tohto rozhodoval. Keď je podnikateľ normálny a má zdravý rozum, tak žiaden z názorov, ktorý prezentuje SaS alebo my v našom doplnkom programe s Obyčajnými ľuďmi, nie je nič, čo by malo podnikateľovi ublížiť. Či už to, že sa chceme porátať s neplatiteľmi a podvodníkmi v podnikaní, alebo že ma nebavia tunelári, ktorí idú z firmy do firmy.“

Foto – Maňo Štrauch

© 2010 TREND Holding, spol. s r.o.