Harvard nám nemusí byť cudzí

Mnohí sa s ním počas života už stretli. Minimálne s jeho nápadom platiť tovar na splátky. Ako vtedy, tak aj dnes chce dať mladým ľuďom nové možnosti a otvoriť im oči. Z pozície, keď sa biznis pre neho stal už zábavou, si to môže dovoliť. Na margo svojho projektu Joblife tvrdí: „Charity nikdy nie je dosť, ale dajme Slovákom konečne charizmu.“ Jaroslav Kiska.

V porovnaní s vaším bratom tvrdíte, že on je dobrý v biznise, vy v živote. Je ťažké byť v živote dobrý?

Každý z nás má v sebe vnútorný balans. Aspoň u mňa je to tak, že potrebujem nejakú vnútornú psychohygienu. Sú veci, ktoré sú nárazové, tlačia vás, a iné, ktoré musíte brať s nadhľadom. Pochopiť to dokážete len po čase a vďaka ľuďom, s ktorými sa stretávate.

Vy takú spoločnosť okolo seba máte?

Stačí mi to, že keď vojdem ráno do firiem, ktoré sme predali a kde som stále predseda predstavenstva, vnímam v nich rodinnú atmosféru. Vyšlo nám to aj v istom prieskume. Ľudia tam nie sú „profesijní“. Nechcem sa chváliť, ale fungujeme inak ako vo veľkých korporáciách. Môžete na tom stavať a zároveň sa tak aj prirodzene správať. Ja sa tak správam a vracia sa mi to.

Nie je to vypočítavosť?

To by ľudia skôr či neskôr odhalili. Dnes beží taká filozofia „poker face“ – ľudia mi hovoria, že ich šéfovia sa správajú ako hráči pokru, u ktorých neviete na tvárach odhadnúť, čo si o vás myslia. Snažím sa vystupovať pred ľuďmi taký, aký som. Keď som svojím štýlom čitateľný, aj okolie so mnou ľahšie komunikuje a skôr nájdeme spoločnú cestu. Veci sa dejú rýchlejšie. Kolega príde za mnou a hovorí: „No, Jaro, dobré či zlé správy?“ Tvrdím, že nemáme sa čoho báť a povedz tie zlé najprv. Dobrými sa môžeme chlácholiť stále.

Nie je ťažké sa s takým prístupom presadiť?

Samozrejme, v biznise sa nemôžete „nechať čítať“ každému. To vždy nejde. Ale na druhej strane, keď partner vie, aké máte kontúry práce, je to jednoduchšie. V biznise je dobré byť otvorený a jasne formulovať svoje vízie. Niekedy nemôžete, ale to neznamená byť falošný. Osobne to radšej vždy definujem a poviem: Sorry, ďalej už nie.

Jasný biznis je teda základ?

Pre mňa.

Čo rozhodlo o vašom podnikaní?

Syn, ktorý študuje v zahraničí, mi kedysi hovoril o nejakej úlohe ako zachrániť firmu, ktorú mal v rámci štúdia urobiť. Tvrdí, že spomedzi ľudí v tíme bol jediný, ktorý nechcel hýbať nákladmi a všetko škrtiť. Vraj si predstavil, čo by som mu na to povedal a čo by som sám urobil. Tvrdím, že oveľa dôležitejšie je vnímať veci s otvorenými očami, s realitou danej situácie, pochopiť podstatu, prečo je farba taká, aká je. Stačí čistý logický prístup a rozmýšľať o veciach, kde skončia.

To sa z kníh asi nedozviete. Odkiaľ máte skúsenosti?

Všetko prišlo postupne. Odžívali sme si to spolu s bratom Andrejom. Celé sa to pre mňa začalo, keď som bol vývojový konštruktér práčok v Tatramate, prišla revolúcia a mojou výhodou bolo, že už predtým som sa učil po anglicky. Pýtate sa asi na to, ako sme s bratom odišli a začínali v Amerike. Jednoducho. Prišlo auto, natankoval som za dva doláre, skontroloval som olej... O mesiac som bol už šéfom nejakej malej prevádzky a veci sa na vás lepia. Keď chodíte s otvorenými očami, všímate si, ako sa robí obchod, ako sa vybavujú veci. Ľudia v Amerike začnú mať o vás záujem, keď sa viete rozprávať a pristúpite na ich hru. Možno aj preto moja malá americká kariéra šliapala. Skúsenosti sa dajú hľadať všade. Vtedy som si uvedomil, že hlavným zmyslom celého snaženia v Amerike bolo pochopiť, ako funguje niečo, čo časom príde aj na Slovensko, keďže vtedy Amerika bola desať, pätnásť rokov pred nami. Bolo jasné, že Coca-Cola a Marlboro k nám raz prídu. Mojou výhodou po návrate domov bolo, že som už vedel, ako veci fungujú.

Ako dlho ste tam boli?

Ja štrnásť mesiacov. Brat šestnásť.

Stihli ste toho celkom veľa.

Aj minúť všetko, čo sme zarobili. Stihol som si tam dokonca urobiť aj vodičský preukaz. A to ma dva razy vyhodili z jazdy. Zrejme si povedali, že Európan to predsa neurobí na prvýkrát.

S čím ste sa vrátili?

Vracali sme sa už s tým, že sme mali nejaké pracovné kontakty. Pritom už v Spojených štátoch sme skúšali s niečím obchodovať. Dá sa povedať, že doma sme naskočili do rozbehnutého vlaku.

Aj so splátkovým biznisom?

Prešli sme rozličnými fázami – predávali sme zlato a neviem čo všetko. Splátky však boli skvelá príležitosť. Banky nechceli v danom čase požičiavať ľuďom, ktorí to potrebovali, keď si chceli kúpiť televízor či práčku. Banky odmietali vtedy prebrať risk. My sme našli odvahu a ako prví sme boli schopní dávať úvery bežným ľuďom.

Ako sa dá začať z ničoho?

Pravda je, že sme nič neprivatizovali. V tom čase to však do seba dobre zapadalo. Banky totiž hľadali príležitosti a my sme ich presvedčili, že budeme ručiť pohľadávkami ľudí a že portfólio bude zdravé. Ukázali sme, že vieme manažovať portfólio a banky na základe toho súhlasili, že nám dajú viac.

Bolo ich ťažké presvedčiť?

Dnes by ste to už nedokázali. Bol to veľký problém. Vo veľkých bankách sme si ani neškrtli, tie sa pridali, až keď to bolo rozbehnuté a my sme mali audity u PricewatershouseCoopers. Zlákali sme Citibank, inak sme spolupracovali len s Istrobankou, ktorá hľadala štrbiny na trhu, pretože bola maličká.

Ste dobrý vyjednávač?

Na to sa necítim. Prichádzam zväčša s nápadom. Na vyjednávanie si určím človeka alebo tím. Do takej roly sa nechcem nikdy stavať. Kedysi som síce musel prejsť aj týmto, ale dnes už nie. Pozrite sa, keď chcete predať dobrý produkt, ako je pôžička s nulovým úrokom, na to nepotrebujete ani pôžičku.

Vravíte, že dnes by to už nešlo. Je ešte vôbec priestor pre nový úspešný biznis?

Nie je to všetko vyorané. Veľké veci môžete dokázať aj dnes. Reálne si to viem predstaviť.

Chcete ešte niečo dokázať?

Asi myslíte finančný svet.

Nielen.

Za tri roky po predaji firiem (VÚB banka odkúpila jeho spoločnosti Triangel – Quatro za 1,7 miliardy korún, pozn. Profit) sa vrátila nákupná cena. Vo finančnom sektore sa hovorí, že ak sa vám po desiatich rokoch vráti nákupná cena, skvele ste kúpili. Za ten čas, keď som firmu viedol, sa im investícia vrátila. Je to tak trochu irónia či sranda, že som im to založil, rozvíjal, viedol a po troch rokoch po predaji urobil slušné zisky... Chcem povedať, že to stále dokazujem. Máme už polovičný podiel na trhu a rozširujeme sa každý rok.

To ste zrejme pre VÚB banku nenahraditeľný.

Každý je nahraditeľný. Všetko pôjde aj bez nás. Ale zatiaľ z tejto spolupráce plynie úžitok. Je to reálny výsledok a tak ho aj beriem.

Robíte ešte dnes kľúčové rozhodnutia?

Rozbehli sme v poslednej dobe marketingovú kampaň. Nepýtam sa, ako na tom bude v tom čase konkurencia, ale tvrdím, budujme pozíciu na trhu, obchodníci nám budú vďaka poskytovaniu splátok vďační, že im pozývame ľudí do predajne. Rozhodujem teda, či ísť alebo nejsť do toho. Ale zakaždým to je odlišné. Staviam na to, aby sa celý ten kruh okolo obchodu uzatvoril. Aby sedeli všetky jeho časti, aby boli čo najlepšie nastavené. Keď sa to neuzatvorí, máte zrejme niekde dieru a tam to ujde.

Rozmýšľate tak aj v každodennom živote?

Snažím sa rozmýšľať nad všetkými vecami. Keď si idem niekam sadnúť, premýšľam, prečo sa tá reštaurácia práve tak volá. Chcem mať na všetko názor.

Aké know-how plynie z vášho podnikania?

Vnímajte veci také, aké sú. Reagujte na príležitosti, ktoré sa vám ponúkajú, vždy sa poraďte, obklopte spoľahlivými ľuďmi a najmä to skúste uchopiť z tej správnej strany tak, aby vám to nikdy nezlomilo krk. To sme si v začiatkoch vždy s bratom vraveli – neurobme niečo, čo by nám podlomilo kolená.

Čo potom oddeľuje vás od tých ľudí, s ktorými robíte?

Nie veľa, ale mnohí si povedia, prečo to Kiska chce takto urobiť. Nie každý je schopný uniesť, že je tak blízko rozhodovacej moci. Nehovorím, že mám patent na rozum. Mnohí v tíme mi budú tvrdiť, že mali dobré nápady a ja som im ich zamietol. Urobili sme mnoho neúspešných vecí, ale to najťažšie rozhodnutie je na mne, preto sa musím správať zodpovedne. Priestor na názory však dám vždy. Tak to v živote chodí – niekto musí byť líder, niekto do toho dáva peniaze, niekto niečo riskuje. Iní riskujú stratu zamestnania, ja riskujem svoje peniaze.

Myslíte výhradne ekonomicky?

Musím. Dnes chcem však pre mladých vytvárať hodnoty. Samozrejme, prešiel som si aj ja tým, že som musel zarobiť na chlieb, neskôr bola aj dovolenka, potom som si mohol kúpiť embéčku. Teraz tieto problémy nemám, ale riešim iné veci. Niekto násobí majetky, mňa to teraz netrápi, aby sa násobilo. Iste, vážim si korunu, ale rád by som ľuďom dával už veci charizmatické, nielen charitatívne. Veci, ktoré majú logiku a ktoré človeka vedia niekam posunúť.

Čo si pod tým predstavujete?

Pred rokom sme spustili nový portál Joblife.sk, ktorý má pomôcť mladým ľuďom nájsť si novú, kvalifikačne prijateľnejšiu prácu. Chcel som priniesť sociálnu sieť o práci. Na Slovensku je to prelomová vec. Máme tu šikovných ľudí, preto nebuďme úzkoprsí. Prečo tu nemôžeme mať aj Harvard? Rád by som mladým takú šancu sprístupnil. Veď to je fantastická vec a nech sa o nej reálne rozpráva.

Plánujem dať zamestnaným ľuďom tridsaťtri grantov na online štúdium na svetových školách ako Harvard, Oxford či Cambridge. Každý rok dám niekomu lepšie vzdelanie či možnosť praxovať napríklad v Silicon Valley. To vytvára určitú hodnotu a oni skúsenosti prinesú na Slovensko.

Začínali ste krátko po revolúcii. Ako vidíte ten čas v porovnaní so súčasnosťou?

Pekné je, že sa Slovensku darí. Neprináša to Slovákom rovno luxusnejší život, ale príjemnejší a prijateľnejší. Nestojíme v rade na banány. Doba je naklonená podnikaniu a ja sa tomu teším. Je dobré, že tých príležitostí je stále veľa. Rozmýšľajme optimisticky.

Kríza vám neublížila?

Nie. Možno je aj dobre, že prišla, pretože tu už bolo priveľa naivných obchodov. Priveľké developerské ambície, celé Tatry zaplavené bytmi. Kto ich kúpi? Zahraniční skončili, domácich predsa toľko nie je...

Vy by ste išli do rovnakého biznisu?

Už sa necítim na dvadsať, aby som sa vedel znovu premostiť do tej situácie. Neviem, asi áno. Cítim sa šťastný za to, čo som doteraz urobil a dosiahol, ale možno by som to cez „kopírak“ celé neprepísal.

Jaroslav Kiska (49) sa narodil v Poprade, kde dodnes sedí v šéfovskom kresle spoločnosti Consumer Finance Holding. Študoval strednú priemyselnú školu, v Košiciach Strojnícku fakultu na Technickej univerzite. Po skončení školy nastúpil do Tatramatu ako vývojový konštruktér. Od roku 1996 zakladal spolu s bratom Andrejom nové firmy v pôžičkovom segmente, aby ich v roku 2004 podľa týždenníka Trend predal za 1,7 miliardy korún VÚB banke. Pokračuje v riadení predaných spoločností Triangel, Quatro či Quatro Car. Najnovšie rozbehol profesijný portál Joblife a projekt, v ktorom chce uhradiť tridsaťtri grantov pre online štúdium na prestížnych svetových univerzitách.

Foto - Maňo Štrauch