Podobnosť čisto náhodná

„Jediná vec, z ktorej musíme mať strach, je strach sám” (Franklin D. Roosevelt o kríze,1933)

Niektoré výročia sa neoslavujú, iba pripomínajú. Krachom newyorskej burzy v „čierny štvrtok“ 24. októbra 1929 sa začala pred osemdesiatimi rokmi svetová hospodárska kríza. V ten deň si na život siahlo jedenásť maklérov a depresia vládla svetu dlhých jedenásť rokov. Otázka dneška znie: skutočne nezažívame niečo podobné?

Henry Ittleson sa vždy správal pokojne a rozvážne. Aj vtedy, keď ako tridsaťsedemročný predavač, realitný agent a začínajúci burzový maklér v jednom zakladal finančnú a poisťovaciu spoločnosť Commercial Credit and Investment Company (neskôr Commercial Investment Trust – CIT). Dovtedy sa naučil všetko potrebné, aj to, že po úveroch je vždy dopyt. Aj preto zvykol hovoriť, že úver je krvou celej ekonomiky, v čase chorôb i zdravia firiem. Bolo to v roku 1908 a Henry sa nemal dôvod strachovať.

Poistky sa uživia

Hviezdy sa pre vtedajšiu Ameriku nezdali byť nikdy tak blízko ako dvadsať rokov pred prvou hospodárskou krízou. „Američan je dnes najlepším zákazníkom,“ odbíjal ešte aj počas roku 1929 verejnosť zviazanú strachom z úveru. Jeho slová a dychtivá snaha „poistiť celú Ameriku“ padali na úrodnú pôdu. CIT Group sa pritom už v roku 1924 stala prvou firmou svojho druhu kótovanou na newyorskej burze. O rok už mala obrat vyše 150 miliónov dolárov.

Treba férovo priznať, že H. Ittleson vedel okrem žien „zbaliť“ aj inú klientelu, keď stiahol na svoju stranu štátny úrad Federal Housing Administration. Štát bol však len prostriedok. Poisťovať bolo totiž najlepšie na vojenskej pôde. Doslova. CIT získala tisíce kontraktov u vojakov. Bolo to prosté a nechýbal tomu sedliacky rozum. Aj preto Veľkú hospodársku krízu v tridsiatych rokoch prežila táto finančná inštitúcia pevne stojac uprostred tých padlých. O niekoľko dekád neskôr CIT poskytuje už úvery miliónom podnikov, zaoberá sa lízingom i financovaním nákupov lietadiel.

Chránená pamiatka

Po sto rokoch existencie však ittlesonovská nepremožiteľnosť dostala úder. Ak sú noviny Financial Times očami verejnosti, potom CIT je dnes jej problémom. Podľa denníka existenčné problémy CIT sú v súčasnosti varovným signálom pre tých, ktorí na základe priaznivých údajov o vývoji americkej ekonomiky začali hovoriť o konci finančnej krízy. Keď padne na zadok dinosaurus, zahučí to. Nedávny bankrot CIT Group je totiž podľa výšky aktív spoločností piatym najväčším v americkej histórii. Z desiatich najväčších amerických bankrotov histórie ich bolo šesť vyhlásených v tomto a minulom roku a CIT po stojeden rokoch svojej existencie padla na kolená. Banka však ešte ani v úctyhodnom veku nemieni vydýchnuť naposledy. Minimálne jej veritelia, ktorí na ozdravenie ústavu dali súhlas. Je medzi nimi aj dôležitý investor CIT Group, miliardár Carl Icahn. Akcie CIT sa v období svojho vrcholu v roku 2007 predávali po šesťdesiat dolárov za kus. Pred niekoľkými týždňami skončili na 72 centoch.

Miliardár nakoniec banke poskytne úver vo výške jednej miliardy dolárov, popri dvoch miliardách od banky Goldman Sachs. Američania si jednoducho na tradíciu potrpia. Možno aj preto, že všetko nad sto rokov sa v Spojených štátoch vníma už ako historická pamiatka a aj pamiatku so 65-miliardovým dlhom sa patrí zachovať.

Opera v biznise

CIT Group prežila všetky doterajšie krízy a dožila sa osemdesiateho výročia „čierneho štvrtka“, hoci skôr minútou ticha. V oboch svetových vojnách stavila na to, čo ľudia hľadali najviac – istotu, hoci aj v papierovej poistke. Dnešné firmy nerozmýšľajú o nič viac odlišne. Pravidlá biznisu sa za osemdesiat rokov nemenia. Procter & Gamble dodnes zastáva filozofiu neznižovania výdavkov na reklamu v čase recesie. Firma vie, o čom hovorí, prežila aj tú spred osemdesiatich rokov. Kým iných krízy zlikvidovali, táto spoločnosť investovala do svojej prezentácie v médiách a stavila na „soap operu“, teda na prezentáciu v telenovelách.

Nebolo to inak ani napríklad v prípade spoločnosti Camel Cigarettes. Tí zrejme ďakovali za krízu, keď sa vystresovaným ľuďom začalo predávať oveľa viac cigariet, podobne ako aj vojakom v druhej svetovej vojne. V roku 1920 ale „ťavy“ dostali úder od konkurencie. Lucky Strike a American Tobacco prevzali líderský post. Všetky značky však dodnes udržali podnikanie nad vodou. Hoci sa doba zmenila, návyk klienta-fajčiara je nemenný.

Nevinný štvrtok

Asi aj preto by mohol byť dnešok pamätníkom tridsiatych rokov v Amerike prisilným déjà vu. Je dnešná kríza vôbec odlišná? S tou z tridsiatych rokov majú spoločné znaky, ale rozsahom sú to dve ťažko porovnateľné situácie. Radovan Ďurana z Inštitútu pre sociálne a ekonomické analýzy Iness upozorňuje na to, že už v dvadsiatych rokoch klesal v USA disponibilný príjem, čo inými slovami znamená, že Američania mali menej peňazí.

V najtvrdšej podobe, meranej poklesom produkcie ekonomiky, sa však kríza ukázala až v rokoch 1930 – 1933. Štatistiky vypovedajú, že hrubý domáci produkt za tri roky, počínajúc rokom 1929, klesol o 31 percent. „Čierny štvrtok“ (v Európe pre časový posun piatok) je v tom teda trochu nevinne. Ceny akcií na newyorskej Wall Street síce náhle poklesli, no burza sa vtedy udržala.

Spustila sa však lavína, ktorá až počas nasledujúceho týždňa odkryla pokrievku nad ekonomickým zázrakom Nového sveta, zmarila väčšinu úspor Američanov a hodnoty bánk. V Spojených štátoch ich vtedy skrachovalo štyridsať percent.

Naše výhody

Rozsahom je súčasná kríza teda iba malá „krízička“. Prepad o 31 percent by pre slovenskú ekonomiku znamenal návrat do roku 2003. V tomto roku bol totiž HDP meraný stálymi cenami nižší práve o 31 percent. Takmer dvadsaťpercentnú nezamestnanosť zažilo Slovensko naposledy v roku 2001.

„Návrat do roku 2003 by bol iste ťažký, ale nie dramatický,“ tvrdí R. Ďurana a dokladá: „V  tomto máme pred Američanmi istú výhodu, ťažké časy máme ešte stále v živej pamäti. Na druhej strane je celkom pravdepodobné, že ak krajiny Európskej únie zaznamenajú pokles o tridsať percent, slovenská ekonomika to pocíti omnoho viac.“

Ak sa z Veľkej hospodárskej krízy máme niečo naučiť, tak je to trvalá pokora. Tvrdia to viacerí prognostici, analytici, ale aj finančníci, hoci by najviac privítali oživenie. Nebolo to inak ani pred osemdesiatimi rokmi. Akcie sa po „čiernom štvrtku“ ozdravili za dva mesiace. Index newyorskej burzy dokonca medziročne vzrástol o trinásť percent a všetko sa zdalo byť zažehnané.

Ďalší omyl

Málo sa vie o tom, že akcie v roku 1929 opätovne dosiahli slušnú úroveň. Rástli ešte aj v roku 1930. Nebol dôvod na paniku. Ale trh sa náhle zrútil. Nečakane, bez výstrah vtedajších ekonomických laureátov.

Denník Mladá fronta Dnes to komentuje: „To, čo vyvolalo svetovú krízu doby, nebol krach na Wall Street, ale reakcia naň. Dialo sa to isté čo dnes a možno to, čo sa ešte len udeje v najbližších rokoch. Scenár nie je odlišný. Banky utiahli investície, pôžičky sa priškrtili. Nastal opačný problém. Banky začali byť opatrné, pretože každý úver bol rizikom. Bankári radšej sedeli na peniazoch. A peňazí začalo byť v obehu málo. Nikto neutrácal. Tvrdí sa, že kríza bola z nadvýroby. Ďalší omyl. Bola z nedostatočného dopytu. Ekonomika pomaly škrtila samú seba. Hodnota celkového amerického vlastníctva klesla z 365 miliárd na 231 miliárd dolárov. Skrachovalo osemdesiatpäťtisíc firiem, pádom tisícov bánk zmizlo deväť miliónov účtov, ľudia stratili zhruba štyri miliardy dolárov.”

Ak sa história skutočne zopakuje, potom si na krízu ešte musíme zvyknúť.

Osemdesiatročná povodeň

Spojitosť so súčasnosťou sa dá hľadať v každom ohľade. Finančná kríza však v skutočnosti prerástla najmä do tej sociálnej, na pokraji ktorej stojí svet aj dnes. Hoci sa po povodni voda ustáli pomerne rýchlo, spustošenú krajinu oživuje až čas dlhých rokov.

Český novinár Milan Vodička chcel ísť nadoraz. V knihe Den, kdy došly prachy tvrdí, že muži stratili chuť na sex, ženy boli frustrované, potajme si kupovali antikoncepciu a prijímali mužské práce, po uliciach chodili staré autá, nehodovosť sa násobila každým mesiacom, skrachovaní bankári dožívali v chudobincoch.

Mnohí sa dnes pýtajú, či skutočne už kríza na ľudí doľahla. Dusko Condic, osemdesiatdvaročný dôchodca sa pre americký portál Npr.org vyjadril, že krízu cítili vtedy aj deti. „Vedeli sme, že niečo nie je v poriadku. Viem si predstaviť, že zajtra prídem o všetko, nejako sa však toho nebojím. Už nie,“ tvrdí pamätník tridsiatych rokov z Bridgeportu neďaleko Chicaga.

Zárobky na tabu

Na kríze sa však dalo zarobiť aj vtedy. Ako kedysi úspešná CIT Group. Išlo sa do extrémov, keďže sa v extrémoch žilo. Boháčmi sa stali aj farmaceutické pokútne firmy, spoliehajúc sa na ambície žien, ktoré nechceli mať deti. Predaj antikoncepcie sa šíril doslova od dverí k dverám. V Amerike však išlo o tabu. Drogistický tovar sa stal pre ženy podpultovým riešením hospodárskej krízy. V ženách rástol strach z nechceného otehotnenia, mužom sa uberal význam. Mnohí z nich boli nezamestnaní a ako živitelia rodín tým psychicky trpeli. Z finančnej krízy sa poľahky stala manželská.

Podľa magazínu Fortune sa farmaceutický priemysel stal jednou z najziskovejších oblastí podnikania. Podľa štatistík z roku 1938 sa na antikoncepciu v USA ročne vynaložilo 250 miliónov dolárov. Bolo to údajne viac, ako sa nechalo v zlatníctvach. Nový biznis vtedy uživil vyše štyristo firiem, ktoré dlhodobo zarábali na podomovom predaji. V súčasnosti takýto extrém neexistuje. Antikoncepcia vyrástla na tabu, napriek tomu priestor na šachovú partiu, pri ktorej možno na kríze zarobiť, sa rodí aj dnes.

Ako zarobil Churchil

Traduje sa, že dva týždne pred prudkým poklesom cien akcii napísal Winston Churchill, ktorý si neskôr získal uznanie ako britský ministerský predseda v čase druhej svetovej vojny, svojej manželke: „Musím ti povedať, že som mal v poslednom čase mimoriadne veľké šťastie, čo sa týka peňazí. Skôr ako som odišiel, sir Harry McGowam sa ma úplne vážne spýtal, či môže bez predchádzajúcej dohody nakúpiť na môj účet akcie, ak sa naskytne vhodná príležitosť. Povedal som mu, že mu môžem dať kedykoľvek k dispozícii dve- alebo tritisíc libier. Myslel som to ako hornú hranicu pre nákup akcií vôbec. On tomu však rozumel tak, že je to limit, kam až som ochotný pri jednotlivej burzovej špekulácii ísť, a tak použil asi desaťkrát väčšiu sumu. Tým sme získali počas niekoľko dní malé bohatstvo. Je to dobrý pocit mať niečo v rezerve.“

Podobnosť s dneškom

Jedno z poučení z Veľkej hospodárskej krízy znie, že by sme nikdy nemali podceňovať ničivú silu zlých nápadov, napísal v denníku New York Times nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu Paul Krugman.

Zlým nápadom by podľa ekonóma bol najmä návrat k „mentalite zlatého štandardu“. Odvoláva sa tak na historika Petra Termina, ktorý takto pomenoval hlavnú príčinu depresie pred osemdesiatimi rokmi. „Nešlo len o vieru v posvätnú dôležitosť udržania zlatej hodnoty určitej meny, ale aj o rad s tým spätých postojov: nutkavý strach z inflácie napriek hroziacej deflácii, odpor k lacným úverom, aj keď ekonomika ich zúfalo potrebuje, s poukazom na skutočnosť, že by to bolo nejakým spôsobom korumpujúce, prípadne tvrdenie, že i keď vláda môže vytvárať pracovné miesta, nemala by to robiť, lebo také zotavenie by bolo iba umelé.“

P. Krugman uvádza, že na začiatku tridsiatych rokov viedla táto mentalita vlády k zvyšovaniu úrokových sadzieb a škrtaniu výdavkov napriek zvyšujúcej sa nezamestnanosti. Medzi často udávané dôvody vzniku krízy patrí silná expanzia ponuky peňazí zo strany centrálnej banky USA, ktoré neboli kryté zlatom. Za osem rokov, počnúc 1921 do roku 1929, sa inflácia dostala na úroveň 63 percent. V Spojených štátoch vtedy skrachovalo 22-tisíc podnikov. Rok na to 26-tisíc a nakoniec v roku 1931 to bolo vyše 28-tisíc podnikov – spolu 76-tisíc firiem.

Foto - Profimedia.cz