Šoubiznis je džungľa, ale je v nej aspoň sranda

Angličtina mu skrátila cestu k hudbe a zároveň ho robila slobodným aj v časoch, keď to nebola samozrejmosť. Obdivuje sólistov a sám si našiel miesto v kapele. Učarovala mu matematika, ale skladá pesničky a píše texty. Slovensko ho spoznáva vďaka súťaži SuperStar, kde funguje ako porotca. Ondřej Hejma.

Ste vyštudovaný filológ. Bol to zámer alebo náhoda?

To bolo tak, od základnej školy až po maturitu som miloval matematiku.

Vážne? Čo vás na nej fascinovalo? Čím to je, že mnohí muzikanti nemajú s matematikou problém a iní, rovnako dobrí, z nej majú hrôzu?

Riešenie úloh je ako detektívka, pohyb v neprebádanom priestore, veľké dobrodružstvo. Je to vlastne ako skladanie pesničiek a písanie textov, pretože to je vždy na začiatku veľká hádanka a na konci prekvapenie a radosť. A najmä mi to do hlavy išlo ľahko a to, čo vám ide, vás vždy baví.

Kedy ste sa rozhodli matematiku opustiť?

Naozaj som to s matematikou myslel vážne, zúčastňoval som sa na matematických olympiádach. Lenže prišli šesťdesiate roky a ja som sa dostal do Londýna, Paríža – bol to krátky čas, keď sa cestovalo takmer slobodne. Bol som „oslnený“ svetom a začal som sa veľmi venovať angličtine. Na poslednú chvíľu som sa rozhodol, že nebudem študovať matematiku, ale jazyky. Najmä som vtedy myslel na angličtinu, lenže k nej musel byť ešte jeden jazyk a mne to bolo takmer jedno aký. Život mi vlastne zmenila hudba, vtiahla ma do sveta angličtiny.

Mali ste už v tom čase kapelu?

Nie, vtedy ešte nie. Začínal som neskoro. V prvej kapele som sa ocitol až v roku 1969. Na vysokej škole som stretol niekoľko kamarátov, ktorí doma muzicírovali. Začal som hrať na ústnej harmonike. Naučil som sa na nej hrať v roku 1968. Vtedy som cestoval autostopom, pri čakaní na ceste som hral a celkom slušne som sa to naučil. Pravda však je, že láska k hudbe vo mne bola ako možno v každom mladom človeku. Šesťdesiate roky boli fajn.

Čo dá človeku jazyk?

Klasické je príslovie „koľko jazykov vieš, toľkokrát si človekom“. Nie som presvedčený o tom, že je to pravda, ale duchovne vás to určite obohatí. Dôležitejšie pre mňa vtedy bolo, že v tých časoch bola znalosť jazyka takmer jediná cesta ako byť na takzvanej voľnej nohe, mať slobodné povolanie a nemusieť chodiť niekam do práce. Tlmočil som, prekladal a bol som viac-menej pánom svojho času. A najmä som mohol robiť muziku slobodne, bez komerčných tlakov, čo vtedy bolo veľmi dôležité. Pretože, keby som sa musel hudbou živiť, asi by som musel robiť občas aj kompromisy a dnes by mi to možno bolo ľúto.

Dával vám vtedy tento spôsob života viac slobody?

Vytvorili sme si vtedy vlastný svet, v ktorom sme žili, bola to taká vnútorná emigrácia. Navyše znalosť jazykov bola možnosť, ako získať aj iné ako oficiálne, teda poriadne preriedené informácie. Mohli sme počúvať rádio, na pohraničí sa dala pozerať rakúska či nemecká televízia. Jazyk umožnil preniknúť do kultúry a mentality iných národov a to sa veľmi hodilo do našej hudby, ktorá bola silno inšpirovaná Amerikou. Navyše som mal šťastie, že už v rokoch 1967 až 1969 som opakovane navštívil európske hlavné mestá. Aj do Ameriky som sa dostal. Je dôležité siahnuť si na cudzí svet a spoznať, že nie je až taký iný, ako je ten náš. Pred dvadsiatimi rokmi si mnoho ľudí myslelo, že tí zvonka sú iní ako my. Nie je to pravda, sú presne takí ako my, so všetkým dobrým a zlým.

Ako to bolo s vašou čínštinou?

Na filológii sa museli študovať dva jazyky, nechcel som nemčinu alebo španielčinu, nič banálne, čo sa budem učiť tak či tak. Bol to asi výstredný ťah, vybral som si čínštinu. V živote mi to bolo nanič, nikdy som čínštinu nevyužil. Ale neľutujem, lebo päť rokov života mi čínština otvárala svet, ktorý som nepoznal. Človek má tendenciu pozerať napríklad na Ázijčanov cez prsty a myslieť si, že sú iní. Zasa to nie je pravda. Jazyky sa mi stali už na škole povolaním, tlmočil som. Konkurencia bola malá, lebo naozaj dobre po anglicky vedelo len málo ľudí a bolo to slobodné povolanie.

Tlmočili ste len z angličtiny a do angličtiny?

Áno. Učil som sa aj iné jazyky, ale na špičkovej úrovni som ich neovládal, na kabínové tlmočenie to nebolo.

Dohovorili by ste sa dnes po čínsky?

Bohužiaľ, nie. Dnes sa o tom už málo hovorí, ale Čína bola v tých časoch vo veľkom konflikte s Rusmi, a teda aj s nami. Čína bola väčší nepriateľ ako Amerika. V Prahe bolo len málo Američanov, ale Číňan ani jeden. Raz som sa uchádzal o miesto na ministerstve zahraničných vecí, hľadali tam sinológov. Vtedy som poznal význam vety: nevolajte nám, my vám zavoláme. Do Číny sa dalo dostať vlastne iba v štátnych službách, inak sme nemali žiaden kontakt na čínsku kultúru. V takom prostredí jazyk „odišiel“.

Ani bežná konverzácia vám nejde?

Ani to. Keď som v čínskej reštaurácii, tak viem pozdraviť a poďakovať, a ešte zopár slov. Keby som mal skutočný dôvod, tak za pár mesiacov by som čínštinu určite prebudil.

Aký je to pocit, keď autorovi pesnička zľudovie? Skladbu s textom „modrá je dobrá“ si pospevujú aj ľudia, ktorí ani nevedia, že existuje kapela Žlutý pes.

Je to veľmi príjemné. Modrá vznikla takmer náhodne a úplne na poslednú chvíľu. Zúfalo sme potrebovali pesničku do albumu, jedna nám proste chýbala. Vtedy som si spomenul na pesničky mojej ranej mladosti. Asi vždy vznikali pesničky o farbách, je to obľúbená textárska finta. Tak mi napadlo, že napíšem pieseň Modrá. Doma som si spísal, čo všetko je modré, všetci členovia domácnosti mi na zoznam pridávali. Ušil som to na poslednú chvíľu a keď sa veci robia s nadhľadom a ľahkosťou, tak to občas vyjde. Tým, že je pieseň jednoduchá, je priam predurčená do reklamy, či už je to politická strana alebo výrobca zvukovej izolácie. Pritom v Modrej nie je ani slovo o politike, ani o izolácii. S pesničkou sa však môžu stotožniť všetci, ktorých dizajnový manuál používa modrú farbu. Najmenej štyrikrát sme Modrú takto predali. Je to príjemné a lepšie sa platia zloženky.

Pravdepodobne ju nepovažujete za svoje vrcholové dielo.

Ťažko hodnotiť. Náš zrejme najväčší hit sa volá Sametová. Vôbec nie je o revolúcii, ale o tom, že u nás sa všetko deje akosi bez násilia, v pokoji, tak akosi „sametovo“. Mimochodom, momentálne ju chystám v hip-hopovej verzii.

Aký je vôbec váš hudobný vkus?

Najradšej mám folk-rockovú polohu, to mi najviac sedí a mám pocit, že tam mám čo povedať. Začínal som ako hráč na fúkaciu harmoniku a v šesťdesiatych rokoch, keď sa môj hudobný vkus formoval, to bol najčastejší spôsob prejavu. Najviac ma bavili pesničkári, napríklad Bob Dylan. V tom čase boli na vrchole Beatles, a hoci boli rocková kapela, mali aj veľa folkových pesničiek. Na kariéru, pri ktorej je človek na pódiu sám, som si netrúfal. Veľmi to obdivujem, ale nedokážem to. Svoje miesto som si preto našiel v kapele.

Ako často teraz koncertujete?

Asi desať rokov od poslednej vlny, konjunktúry, ktorá boli v čase okolo Modrej, hrávame teraz najviac v lete. Sme veľká kapela, do klubov sa nevmestíme, a to ani finančne. Klubová scéna nie je pre nás aktuálna. Čakáme na leto, na festivaly, na firemné akcie, kde nás pozývajú, lebo sme rodinná kapela. Odohráme dvadsať, tridsať koncertov, v zime potom veľmi sporadicky sem-tam nejaký ples.

Medzitým skúšate?

Skúšať sa musí. Oslávili sme tridsiate výročie a všetci ešte chcú hrať. Ale muzikanti majú tiež veľa iných záujmov, a tak je vždy tendencia povedať si, že teraz veľa nehráme, dáme pauzu a osviežime si repertoár až pred sezónou. A ja na to, že nie, nie, práve teraz to musí byť pravidelne, pretože tréning robí šampióna. Momentálne sa chceme pozrieť na nejaké staršie piesne, prearanžovať ich. Kapelu som možno presvedčil práve príkladom Boba Dylana. Štyridsať rokov hrá rovnaké pesničky a vždy inak.

Dá sa z hudby vyžiť?

Len z koncertovania v našom prípade nie. Na to sa však viaže veľa vecí. Ľudia z kapely sa živia ako zvukári, skladatelia filmovej hudby, berú tantiémy, takmer každý z nás má ešte nejakú prácu, nejaký ten „day time“. Od začiatku bola hudba koníčkom, a tak to ostáva. Aj keď sme sa do značnej miery profesionalizovali, tak je to stále srdcová záležitosť.

Dlho ste pracovali ako spravodajca v americkej tlačovej agentúre AP. Nie je to veľký tlak?

Je to neustály stres, na ktorý som si zvykol, ale vždy boli chvíle, keď som veľmi zvažoval, že ostanem iba pri hudbe a žurnalistiku opustím. Kým v denníku alebo týždenníku je uzávierka, sú to tiež nervy, ale po nej je pokoj, aj keď iba na chvíľu, ale pokoj. V agentúre uzávierka nie je. Je to online služba, 24 hodín denne. Keby sa v tejto chvíli niečo prihodilo, tak máte – bez ohľadu na všetko – veľa práce. Posledných desať rokov som pracoval už len na čiastočný úväzok, tak to nebolo až také strašné.

Nespôsobilo vám problémy, že ste boli na jednej strane novinár a na druhej človek verejne známy z televízie?

Na jednej strane je to užitočné, pretože mám dobré kontakty, ľahšie sa mi otvárajú niektoré dvere, mal som príležitosť vidieť sa s politikmi aj inak ako pri práci, ale niekedy potom vznikajú aj kuriózne situácie. Pred rokmi sme mali nejakú vládnu krízu, bola tlačová konferencia na Pražskom hrade a pán prezident si na ňu priviedol aj predsedu parlamentu, ktorým bol vtedy Václav Klaus. Videl ma so zápisníkom a diktafónom a povedal: „Vidím, že už je tu aj naša superstar, čo našej akcii dodáva lesk priam neskutočný.“ Všetci takmer odpadli a na druhý deň dominovala v novinách epizódka, že Klaus si z Hejmu robí srandu, a nie to, o čom bola tlačovka.

Ovplyvnila kríza vaše profesie?

Určite. Aj v žurnalistike sa musí šetriť, tlačové médiá sú v najväčšej kríze, celý svet je online, a preto i úloha tlačových agentúr už nie je to, čo bývala. Aj v tejto brandži sa ľudia prepúšťajú. Tí, čo ostávajú, majú viac práce za rovnako peňazí. Menej peňazí je aj v muzike, menej je sponzorov, podujatí, kam by mohli usporiadatelia kapely pozvať. Pozývajú menej, lebo nemajú peniaze. Sú firmy, ktoré peniaze majú, ale žiadne podujatie s muzikou neurobia, lebo by sa rozkríklo, že majú peniaze. Prostredie je chudobnejšie, ale o zásadnej zmene by som zatiaľ nehovoril.

Aj jednotlivci sa boja ukázať, že nie sú chudobní?

Stačí sa prejsť po Bratislave a pozrieť sa na jedálne lístky v luxusných reštauráciách. Ceny sú vyššie ako v Prahe alebo Taliansku – a predsa tam ľudia chodia. Reštaurácie sa stali symbolom statusu, ľudia chcú povedať, že sa im darí, majú sa dobre. Nechcem to dehonestovať alebo sa posmievať. Pokiaľ sú peniaze zarobené čestne, tak na nich nie je nič zlé a majú sa minúť. Míňanie peňazí je celkom fajn.

Ako vnímajú vaše dve dospelé deti, že otca ľudia spoznávajú na ulici?

Na jednej strane im asi robí dobre, že otec robí prácu, ktorá je úspešná, a že ho ľudia majú radi. Menej príjemná je pozornosť médií, predovšetkým bulváru, takže so mnou nechodievajú na žiadne spoločenské akcie. Snažím sa ich nezaťahovať do svojho sveta. Nejdú mojou cestou, ale neprekážam im.

Aké sú vzťahy v šoubiznise?

Je to džungľa, kde neustále prebieha tvrdý konkurenčný boj, nikto nikomu nič nedaruje zadarmo. S tým súvisia závisť, intrigy, korupcia… Ale ukážte mi odvetvie, kde sa nedeje to isté. Stavebné firmy súťažia medzi sebou o podiel na trhu a tiež sa nesprávajú vždy galantne. V šoubiznise je pritom aspoň sranda.

Kde sa vidíte o desať rokov?

Tak ďaleko neplánujem. Napríklad teraz mám cieľ vrátiť sa do Prahy.

Je Praha ďaleko?

Viem, na čo sa pýtate. V roku 1993, po rozdelení, keď sme boli s rodinou na dovolenke na Slovensku, som pochopil, že rozdelenie bolo dobré, že to tak malo byť. Ukázalo sa tiež, že pravdu mal Ján Čarnogurský, keď hovoril: „Chceme vlastnú hviezdičku i stoličku... a stretneme sa v Európskej únii.“ Na každom kroku vidím spájanie, aj v muzike. SuperStar zjednocuje, hudba je univerzálna, tak prečo zahadzovať to, čo máme spoločné. Dáva to i ekonomický zmysel. Život sa mení, české rádiá hrajú veľa slovenskej muziky, Paľo Habera je v Česku takmer taká veľká hviezda ako doma. Pravda, mení sa aj jazyk, čo ma ako „jazykospyta“ naozaj zaujíma. Slovné spojenie ako „ty kokos“ som nepoznal a je ľahko možné, že sa objaví v českej slovnej zásobe. Takže tak! Nejaké nové Československo na obzore nevidím, ale nemám ani fatálny pocit z toho, že sme si ďaleko, skôr naopak.

Foto - Maňo Štrauch