Štvrť milióna s modrou krvou

Čo má spoločné vicepriemiér Dušan Čaplovič, bývalý minister obrany, a dnešný veľvyslanec v NATO František Kašický a napríklad niekdajší legendárny športový reportér Gabo Zelenay? Čo majú spoločné Pavol Országh-Hviezdoslav, Mikuláš Pružinský, minister financií v slovenskej vláde v rokoch 1939 – 1945, Viliam Soboňa, minister vo vláde Vladimíra Mečiara, či podnikateľ Vladimír Poór? Šľachtický pôvod.

Podľa teórie pravdepodobnosti v slovenskom parlamente sedí asi sedem potomkov šľachty. Podľa genealóga Denisa Pongrácza žije na Slovensku najmenej štvrť milióna ľudí s modrou krvou. Akokoľvek sa tvrdí, že Slováci sú utláčaným, biednym a neurodzeným národom, šľachta, ktorá v niekdajšom Uhorsku žila aj na území súčasného Slovenska, nebola iba maďarská, rakúska, nemecká či poľská, ale aj slovenská. Rakovský, Trstenský, Trnovský, Benický, Lehocký, Jesenský, Nozdrovický, Šoltýs... Za desiatkami a možno stovkami starých slovenských priezvisk by ich dnešní nositelia našli svoj urodzený pôvod. Niektorí to ani netušia. Šľachtický pôvod majú zarytí Maďari i hejslováci, kresťania i ateisti, pravičiari i exkomunisti, ľudia pokorní i agresívni, vzdelanci i tupci. Tak išiel život. Aj šľachta patrí k histórii Slovenska. Čo z toho vyplýva? U niektorých aj prekvapujúce zistenia, u iných trpké spomienky, keď na nich ako triednych nepriateľov dopadla päsť pracujúceho ľudu. V jednom prípade vyšetruje prokuratúra, či istý občan novým menom neprišiel k majetkom, ktoré by mu nemali patriť. Pri dokazovaní modrej krvi môžu prísť k slovu okrem analýzy pravosti historických dokumentov aj testy DNA.

Žijú v panelákoch i v starších domoch, niektorí si zrekonštruovali rodinné sídla. Žijú bežným občianskym životom, v povolaniach, ktoré si vybrali, z príjmov z nich zodpovedajúcich. Sú takí, čo si dali v divadelných dielňach za 330 eur ušiť historické odevy na slávnostné príležitosti, iných stretávame s perfektne uviazanou kravatou či s motýlikom a upútajú decentnou noblesou. Ďalším vyhovujú džínsy. Aká je zložitá história i vzťahy, svedčí aj fakt, že na Slovensku pôsobia štyri občianske združenia spájajúce občanov so šľachtickým pôvodom a ďalší sa všetkým z presvedčenia zasa vyhýbajú.

Hoci v povedomí je, že šľachta mala svoj život a podnikali skôr iné vrstvy, viacerí šľachtici sa v nových časoch dali na podnikanie. Tí, čo začali odznova, sa na navrátených majetkoch stretávajú s problémami, aké nepoznajú stranícki privatizéri ani úspešní muži z jednotlivých vĺn privatizácie. Modrá krv na Slovensku zatiaľ nevygenerovala veľkopodnikateľov, kontinuita sa nadväzuje ťažko. Najmä ak si generácie vyrastajúce za socializmu zariadili život tak, ako vedeli a mohli.

Po zmenách sa museli trápiť aj s problémami, lebo režim, ktorý šíril hrôzu, mal aj vlastný chaos a bordel. Len tri príklady od desiatky ľudí, s ktorými sa redaktor Profitu stretol. Potomok emigrantov sa vrátil a chcel reštituovať, potreboval trvalé bydlisko na území Česko-Slovenska. Zistil, že hoci jeho rodina ušla, trvalé bydlisko im za tri desaťročia nezrušili. A dve rodiny, ktoré chceli v reštitúciách nazad hrady, sa dozvedeli, že popri inom majetku im ich nezrekvirovali. Nejakí úradníci vtedy zašantročili papiere.

Sú veci, ktoré sa nerobia
Péter Máriássy

Dedo vyštudoval právo v Debrecíne, otec na Karlovej univerzite v Prahe. Péter Máriássy (60) dvakrát urobil talentové skúšky, sochárom sa však stať nemohol. Bol z tisícročného šľachtického rodu, nebol vhodný káder.

Tak sa absolvent zememeračstva na stavebnej priemyslovke vydal do Inžinierskych stavieb, na Tranzitný plynovod, do Východoslovenskej galérie a na dvadsaťtri rokov na prírodovedeckú fakultu v Košiciach. V zložitých reštitučných konaniach rodine vrátili aspoň časť z toho, o čo prišli. Polia prenajali, lesy vo viacerých obciach obhospodarujú spoločne. Dvanásť majiteľov z troch spríbuznených rodín potrebuje nejaké roky na získanie skúseností, lebo odkedy im lesy zobrali, nik sa o efektívne spravovanie lesa zaujímal. Nebolo o čom. Jeho tri deti majú od lesníctva ďaleko, syn pracuje na stavebnej priemyslovke, dcéra je stavebná inžinierka a najmladšia končí farmáciu.

Hľadanie v lese

Zatiaľ najmä vysádzajú na miestach niekdajšej ťažby. Zisk to prinesie až po storočí, ale niekde ich aj tak nevidia radi. Niektoré lesy spravoval lesný závod, iné štátny majetok, telovýchovná jednota a ľudí zaskočilo, že miesta, kde sa hrávali, sa niekomu vracajú. V kríze vyťažené drevo predávajú akurát na palivo či celulózkam. O guľatinu záujem nie je a majitelia sa zatiaľ nezhodli, či nezhodnocovať drevo spracúvaním. Trebárs v továrni na nábytok. Chce to investície a tie nik nemá nazvyš. Viacerí sú aj unavení. Skôr by si zo skromných výnosov chceli trochu užiť.

P. Máriássy je niekoľko mesiacov na dôchodku v Košiciach a trápi ho hrad v Markušovciach. Chcel by ho zrekonštruovať. Má stavebné povolenie, chýba však zo desať miliónov. Vyhrať v lote? Pousmeje sa: „Odkiaľ peniaze vziať, vie len pán Boh a ja som veriaci, nuž verím, že sa všeličo môže stať.“ Úvery však nechce, lebo si prerátal možnosti splácania a načo ťahať rodinu do rizika. Prišiel však na to, že rekonštruovať možno aj po častiach. Svojho času prišli chytráci, že získajú peniaze a hrad prerobia na domov dôchodcov. Na päť rokov. Potom by starčekov vyšupovali inde a hrad by výhodne predali. „Na také kšefty Máriássyho nedostanú,“ vyhlasuje a neľutuje, čo mohol zarobiť. „Môj pôvod zaväzuje a isté veci sa šľachtickým zásadám priečia.“ Stal sa členom maltézskych rytierov, ktorých poslaním je aj starostlivosť o starých a chorých.

Jedni z najstarších

Jeho materinský jazyk je maďarčina, po slovensky hovorí však perfektne, bez prízvuku a košického dialektu. Lepšie než väčšina maďarských poslancov v Národnej rade SR, ale aj lepšie a s bohatším slovníkom než mnohí slovenskí členovia parlamentu. Vysvetľuje, že šľachta musela ovládať jazyk ľudu, medzi ktorým žila a to sa v ich rode traduje. V Markušovciach sa hovorilo po slovensky i po nemecky a o znalosti týchto jazykov sa nediskutovalo. „Ba v rodine sa vyskytli aj prípady, že niektorí mladí príbuzní sa po maďarsky začali učiť aj na gymnáziu v Sárospataku,“ smeje sa. O národnosti sa podľa neho hovorí až v ostatných dvoch storočiach. Jeho rodina mala občianstvo uhorské, československé, slovenské, materinský jazyk je jasný, zdvíha však prst: „My sme boli v prvom rade Máriássyovci, to zaväzuje, podľa toho sme sa boli povinní správať.“ Pripomína deťom, že ich rod podľa písomných dokumentov patrí k najstarším v Uhorsku. Strážili severnú hranicu a šírili kresťanstvo. Už v roku 1057 neďaleko strážnej veže postavili Kostol svätého Michala. Od neho dostala meno aj obec – Svätý Michal Pán. Dnešné Markušovce.

Pestré portfólio
Peter Mikulášik

Má 56 rokov, ale musel sa v živote učiť oveľa viac než len trikrát, ako prikazoval Lenin. Niečo sa učiť musel, lebo nebolo východisko, niečo sa chcel, lebo ho to posúvalo ďalej.

Halu rodinného domu, ktorý sa zvonku nevyníma od ostatných vo vilovej štvrti v Kežmarku, zdobí obraz Žigmunda Péchiho, pradeda Petra Mikulášika. Bol to posledný rakúsko-uhorský župan a dnešný pokračovateľ rodu sa smeje, že šéfovia „vuciek“ sú na tom lepšie. Ročnou odmenou posledného župana bol totiž košík hrozna a vianočný stromček.

V životopise má P. Mikulášik poľnohospodársku školu, lebo nemal na výber. Nevie, či to mal byť trest triednemu nepriateľovi alebo zaradenie medzi vedúcu silu novej spoločnosti. Preskákal si aj roky pri kompresoroch v energetike. Po zmenách sa s bratom pustil do podnikania, ktoré priniesla doba. Dal sa na dovoz luxusných nemeckých čokolád, alkoholu a vín, a tým aj na priebežné štúdium dovozných kvót, ciel, platieb, licenčných povolení, ekonomiky veľkoobchodu, distribúcie a prieskumu neustále sa meniaceho trhu.

Babkina škola

Obdivuje starú mamu Bornemiszovú, ktorá študovala na Sorbonni, a aj keď rodina o všetko prišla, vychovávala osem vnúčeniec, učila ich skromnosti a prekonávaniu ťažkostí. O ňom priatelia hovoria, že veľa problémov obráti na smiech, hoci mu aj roky slovenského raného kapitalizmu ježili vlasy. Napríklad keď riešil povolenie na dovoz svetoznámych Mozartových gúľ, lebo slovenské úrady chceli, aby výrobca priložil tajnú receptúru. Alebo ako zariadiť na testovanie tri kilogramy drahých bonbónov, ktoré sa po svete bez problémov predávajú, len na Slovensku ich treba predtým dlho ochutnávať na správnych miestach. Alebo štyri fľašky luxusného alkoholu na praktické úradné testovanie.  „Ešteže už platia aj povolenia z iných krajín Európskej únie, lebo išlo o hory nezmyslov a byrokracia dobre živila ľudí, ktorí nič neprodukovali,“ máva rukou.

Dnes v dovoznej firme ide mnohé aj samo a on sa učí rozumieť stromom v reštituovanom lese, zalesňovaniu i legislatíve, lebo vedie aj rodinný lesný závod. Spravuje i rodinný poľovnícky revír v Čerhovskom pohorí a stará sa o náročných poľovníkov. Nedávno tam poľoval Michal Habsburský. Najnovšie si láme hlavu, ako dať do poriadku kaštieľ v Pečovskej Novej Vsi, ktorý ešte pred polrokom okupovali bezdomovci a ľudia, čo nemali po prepustení z väzenia kam ísť. Stará sa aj o polia, v portfóliu má čriedu oviec, ale aj diplom o štúdiu na fakulte telesnej výchovy a športu. Je totiž aj medzinárodným rozhodcom i organizátorom pretekov v záprahovom jazdeckom športe a jeho pričinením sa na Slovensku uchovala jazdecká disciplína military. 

Ako ďalej

Jeden syn vyštudoval prírodné vedy a pôsobí v dovoze liekov, mladší absolvoval hotelierstvo a manažment cestovného ruchu. Či raz budú spravovať rodinný majetok, ešte nie je jasné. Otravujú ho reči, že slovenská šľachta nejestvuje. Je jej predstaviteľom a vidí, čo politika a moc s niektorými urobili. „Aby mali svätý pokoj, mnohí sa rýchle dali aj ku komunistom, poslúchali, aby prežili a mali sa dobre,“ konštatuje. A upozorňuje, že za tvrdeniami iba o biednych utláčaných Slovákoch môžu byť aj zištné dôvody. Za šľachtou sú majetky a  mnohí starí majitelia dožívajú posledné roky bez príbuzných, v chudobe a starobincoch. Ak sa o tom nebude hovoriť, môže to byť aj celkom dobrý biznis. „Veď čo sa vydávalo v reštitúciách bez problémov: zväčša zničené objekty a zanedbaný majetok. S tým, čo prežilo v lepšom stave, boli obštrukcie,“ vraví. Hoci v pôvodných rukách by to malo často lepších správcov.

Hotelierka z tichých Hermanoviec
Klára Wettstein von Westersheimb

Slovenčinu sa musela učiť od začiatku, keď jej vrátili zdevastovaný majetok v Hermanovciach a ona sa rozhodla na Šariši usadiť. Chcela zveľadiť to, čo zostalo.

Keď v roku 1997 prešla nemecko-české hranice, spomenula si na „kde domov můj“ z českej hymny. Klára Wettstein von Westersheimb tade smerovala zo Švajčiarska na niekdajšie rodinné majetky do Hermanoviec pri Prešove. Vyzvali ju na to synovia, ktorí sa po nemecky pýtali, prečo rodičia stále hovoria o nejakom Slovensku, keď sú Maďari a žijú vo Švajčiarsku. Česká hymna jej prišla na um, lebo sa narodila v Karvinej. Tam sa totiž po vojne stal jej otec baníkom. Napriek tomu (alebo preto), že bol potomok šľachtického rodu Szakallovcov, majiteľov kúpeľov Číž a magnezitových baní. V Karvinej sa usadil s jej mamou, ktorá sa niekam musela spolu so starou mamou uchýliť, keď im v Hermanovciach vzali nielen lesy, polia i strechu nad hlavou. Šľachtický titul z otcovej strany dostala rodina Péchyovcov v roku 1555 za ochranu hraníc proti Turkom, sedemstoročný babičkin rod Bano patrí k najstaršej uhorskej šľachte.

Klára sa vydala do Švajčiarska za maďarského šľachtica. Vyštudovala dejiny umenia, roky bola šéfredaktorkou švajčiarskeho časopisu Ideálny dom, dodnes píše o modernej architektúre a ročne navrhne aspoň jeden interiér honosných súkromných domov. Naposledy na Long Islande v New Yorku. Na slovenčinu si skúšala spomenúť z detstva. 

Čo zveľadiť

Pár mesiacov ponúka v areáli kaštieľa Péchy ubytovanie. Synovia – lekár a ekonóm – vo Švajčiarsku propagujú Šariš a vodia do hotelíka k mame priateľov a známych. Postupne dáva do poriadku bývalý hosťovský dom, dvestoročný klasicistický kaštieľ, ktorý bol donedávna školou i trojhektárový anglicky park. Rekonštrukciu Loveckého domu sama navrhla, ujala sa aj úlohy stavbyvedúcej. V dedine objavila zručných, stolárov, tesárov i kováčov, ktorí vyrobili okná i dvere, skrine i postele, masívne stoly, knižnice, mreže a hlavnú vstupnú bránu. Park, cesty a ovocný sad sa postupne rekonštruuje podľa starých fotografií a spomienok. Obnovili aj tenisové ihrisko, ktoré tam bolo už v roku 1930. Do roboty pritiahla i miestnych Rómov, ktorí sú šťastní, že im niekto iba nenadáva, ale aj ukáže, čo a ako robiť a pochváli. Z ruiny domu záhradníka sa stal Clubhouse s wellnessom, kuchyňou a zázemím pre veľké párty na terase. Kaštieľ sa opravuje postupne, podľa finančných možností.

Jej štýl

Štyri izby, rodinný apartmán Loveckého domu, jedáleň, knižnica, slnečné terasy, Clubhouse, kurt, buky, smutné vŕby, romantický ovocný sad a ruže pripomínajú starosvetský pokoj a pohodlie džentry životného štýlu nižšej vidieckej šľachty. Vzruch večerov robia akurát diskusie hostí o histórii, prírode, etike. Ráno je na stole džem z ovocia z miestneho sadu podľa babičkiných receptov. „Zakladáme si na kvalite, individualite a súkromnej atmosfére, zariadime relaxačný pobyt i výlety, slávnostnú hostinu i svadbu v párty stane, stretnutia pri sviečkach v ešte nezrekonštruovanom kaštieli, piknik pod stromami, poľovnícku klubovú večeru, grilovačky na terasách,“ vyratúva majiteľka. Jej zahraniční hostia objavujú „neznámy svet“ východného Slovenska a otvárajú oči, čo nájdu. Očarujú ich drevené kostolíky, gotické chrámy, hrady a kaštiele, historické klenoty takmer v každom mestečku, aj neporušená príroda a zavedie ich aj do jej lesov na výlet, poľovačku či guláš. S kuchárom i manažérkou Valériou Petrovou aj varí. Najradšej medzinárodné špeciality, divinu podľa sezóny, ale aj miestnu kuchyňu.

Od januára jej malý hotel, zakladajúci člen asociácie Historické hotely Slovenska, vstúpi do združenia Historických hotelov Európy. Preto sa kontaktuje so zahraničnými cestovnými agentúrami, pozýva priateľov a známych architektov, poľovníkov, športovcov a verí, že sa aj tam turistika rozbehne.

Foto - Ivan Fleischer, Maňo Štrauch, Peter Král